recenzia Sorry, baby. Eva Victor v hlavnej úlohe filmu Sorry, baby. Foto: Filmtopia

recenzia Sorry, baby

To, čo ostáva

Žofia Ščuroková

Písmo: A- | A+

Režijno-scenáristický debut Evy Victor Sorry, baby žánrovo označujú ako nezávislú čiernu komédiu, ale aj slow burn drámu. Na prvý pohľad rozpráva o spracúvaní traumy a medziľudských vzťahoch.

Snímka v rozpätí niekoľkých rokov sleduje život dvoch kamarátok, bývalých spolužiačok a spolubývajúcich z vysokej školy Agnes (Eva Victor) a Lydie (Naomi Ackie). Ich opätovné stretnutia sú vždy plné hrejivých momentov a vrúcnej radosti. Zároveň však do nich preniká odraz udalosti, ktorú Agnes zažila – v poslednom ročníku štúdia ju sexuálne napadol jej školiteľ. Lydie o napadnutí od prvého momentu vedela a stala sa pre Agnes konštantou oporou pri zvládaní následkov.

Keď trauma stratí moc definovať človeka

Eva Victor vytvorila obraz traumy, ktorá nie je všepohlcujúca. Stala sa síce súčasťou identity hlavnej hrdinky, nie je ale niečím, čo ju bezpodmienečne definuje. Jej skúsenosť je zväčša navonok neviditeľná, prejavuje sa iba v istých momentoch. To, čo Agnes definuje omnoho viac, sú





Sorry, baby (USA, 2025)

SCENÁR A RÉŽIA Eva Victor ● KAMERA Mia Cioffi Henry ● STRIH Alex O’Flinn, Randi AtkinsHUDBA Lia Ouyang Rusli ● HRAJÚ Eva Victor, Naomi Ackie, Lucas Hedges, John Carroll Lynch, Louis Cancelmi, Kelly McCormack

MINUTÁŽ 102 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 8. 2025

Hodnotenie: 95%

Eva Victor v hlavnej úlohe filmu Sorry, baby. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články