On ju priťahuje, ona ho nemotivuje. Ako sa Adela so Štúrom minuli

Film Štúr potvrdzuje dlhoročný rukopis Mariany Čengel Solčanskej. Režisérka sa rada ponára do histórie. Jej najnovšie dielo nás vracia do minulosti ešte neexistujúceho Slovenska opäť ako do temného obdobia plného neveselých, zatrpknutých a frustrovaných bytostí, akých máme často už naozaj dosť.

Možno sa práve skončili časy, keď odkaz Ľudovíta Štúra mohol byť súčasťou modernej Európy. Tejto úvahe dal nový slovenský celovečerný film Štúr význam už len tým, že sa zrodil do obdobia túžob viacerých novodobých mocnárov po národných a žiadnych iných záujmoch, ako aj po radikálnych pokusoch obmedzovať demokratické usporiadanie fungovania sveta. Súčasná situácia akoby nás nútila opäť vnímať jeho meno viac ako ťaživé politikum než ako kultúrnu hodnotu, vďaka ktorej sa dá žiť krajšie, voľnejšie a plnokrvnejšie.

Zmäkčené menu

Nebolo to totiž dávno, keď sme si Štúra celkom užívali. Online klikom sme mohli nastaviť jeden slovenský denník na štúrovčinu. Čítať v nej všetky aktuálne správy a vtipne znejúci jazyk spôsoboval, že nám z tých negatívnych nebolo ťažko. Alebo sme si v istej kaviarni študovali ,zmäkčenéʻ menu bez ypsilonov à la píš, ako počuješ. Práve Štúr bol súčasťou jej značky a identity.

Jeho kult sa nám začal častejšie miešať do životov. Bol priateľský, zábavný, motivujúci, vôbec nie taký útrpný, ako sme ho poznali spred školskej tabule. Mohli sme sa s ním pri káve hrať na novej vlne, len tak štýlovo klebetiť o národnom buditeľovi, alebo o ňom aj zasvätene diskutovať, či bol naozaj homosexuál a ako sa na to prišlo. Uvažovať, aký bol v kruhu svojich spolupútnikov, ako to bolo s Adelou Ostrolúckou a či si táto žena nezískala jeho srdce naozaj len preto, lebo jeho city k nej utlačila láska k národu.

Večný kult a jeho filmy

Drobné každodennosti ukazujú, že historické kroky štúrovcov na ceste za potvrdením národnej identity v našom povedomí žijú a dá sa z nich v rôznych formách úprimne tešiť. Obdobie slovenského národného obrodenia je navyše vedecky prebádané, mnohokrát prehodnotené. Štúr ako kľúčová osobnosť tohto diania sa dávno stal večnou súčasťou učebných osnov. Má svoje múzeum, je po ňom pomenovaných mnoho ulíc. Jeho meno nesie mesto na juhu Slovenska, jazykovedný ústav, súťaž v umeleckom prednese, štátne vyznamenanie, dokonca jedna planétka.

Na Štúra rôznorodo reaguje aj slovenská kinematografia. Máme tu historickú drámu Niet inej cesty (1968) v réžii Jozefa Zachara so scenárom Juraja Špitzera a v hlavnej úlohe so Štefanom Kvietikom. Štúrovcov ako slušný výpravný televízny seriál produkovaný hneď po páde totality (1991) v réžii Petra Mikulíka, kde hviezdil Dušan Jamrich, vtipnú krátkometrážnu etudu Csabu Molnára Posledné dni Ľudovíta Štúra (2011) či animovanú dokudrámu True Štúr (2015) režisérov Michala Baláža a Nora Držiaka.

Vieme, že nevieme

Teraz sa zapálený národovec uchádza o priazeň divákov v podobe romantizujúcej tragédie. V nej sa má rozvinúť či prejaviť jeho vzťah k Adele Ostrolúckej, lepšie povedané, naopak.

Príbeh Ľudovíta poznáme – ako politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista a pedagóg bojuje za jazykové práva slovenského národa. Presadzuje ich na Uhorskom sneme a spolu s Hurbanom a Hodžom pracujú na uzákonení spisovnej slovenčiny. Hneď prvá scéna filmu túto dejovú linku tvárne modeluje. Neskôr ju vydarene doťahuje, keď sa štúrovci za okrúhlym stolom dohadujú o konkrétnej podobe jazyka. Škoda, že takých momentov vo filme nie je viac.

Príbeh Adely je z historických prameňov tiež známy, ale najmä v tom, že je neznámy, prípadne utkaný z domnienok, pričom predpokladáme, že v ňom už historici nič nové neobjavia. Aj preto mohlo byť pre režisérku zaujímavé riešiť jej postavu a roztvoriť jej legendu opradenú tajomstvom, ktorá hovorí, že do života a srdca mladej zemianskej dcéry vstúpi známy dejateľ. Herečka Ivana Kološová sa ukázala v postave ako dobrá voľba a s jej výrazom plasticky pracovala.

Vieme, že ich vzťah zostáva nenaplnený a že nie je historicky podložený. Práve túto prázdnu slučku naplnil v minulosti aj spisovateľ Ľudo Zúbek románom Jar Adely Ostrolúckej. Traduje sa tak ľúbostná story, ktorá režisérke dnes pomáha klásť si otázky o tom, čo a ako vlastne ženy v postavení Adely Ostrolúckej v danom období prežívali.

Kam smerujú túžby

Štúra nakrútila Solčanská podľa vlastného scenára na základe vlastnej knižnej predlohy (vyšla v roku 2024). Niet teda pochýb, že osobný záujem posunúť ovládanú látku na plátno tu bol obrovský, až okatý.