Substancia si žerie vlastný chvost

Pre francúzsku režisérku a scenáristku Coralie Fargeat je Substancia len druhým celovečerným filmom. Rozvíja v nej tematické a štylistické tendencie debutu Pomsta (2017) aj krátkeho oceňovaného sci-fi Reality+ (2014). Rovnako ako v Substancii, za ktorú získala na tohtoročnom festivale v Cannes cenu za scenár, aj v predošlých dielach skúma priepustné hranice nárokov na telesnú dokonalosť v spoločnosti posadnutej vizualitou.

V centre príbehu je teda kritika redukcie ženy na objekt, parazitizmu na jej telesnej kráse a ich dôsledkov pre jednotlivkyňu. Záujem o ženu, len keď je jej telo kapitalizovateľné. Keď je prísľubom, že nás vyvedie za hranicu neutešenej reality. Úprimne, zvoliť takú ošúchanú frázu na vrub ženskej zraniteľnosti v spoločnosti, kde je ženám na rozdiel od mužov odopreté aj dôstojne starnúť, exploatovať ju a ešte aj získať cenu za scenár na prestížnom festivale, si zaslúži uznanie.

Pekné ženy by sa mali usmievať a bodka

Nároky, ktoré na seba hrdinka Substancie kladie, sú odrazom nárokov nositeľov moci, teda privilegovaných bielych mužov, ktorí v príbehu z prostredia televíznej šou parazitujú na ženskej kráse.

Majiteľ televízie Harvey (Dennis Quaid; nie náhodou má postava rovnaké krstné meno ako Harvey Weinstein, hollywoodsky producent, ktorého obvinením sa spustila lavína odhalení sexuálneho násilia páchaného na ženách a hnutie Me Too) si od svojej novej hviezdy nárokuje: „Pekné dievčatá by sa mali vždy iba usmievať.“ Netuší, čo sa ukrýva za pevne zopätými perami Sue (Margaret Qualley). Kráska dňa je mladším a dokonalejším telom bývalej filmovej a televíznej hviezdy Elisabeth (Demi Moore). Tá v zúfalej túžbe vzoprieť sa biologickým procesom starnutia podľahne záhadnej substancii. No keď jej mladšie alter ego odmietne prijať, že sú jedno telo, a opité životom v rozpuku a slávou poruší pravidlá, Elisabeth sa stáva jeho potravou.

Premisa je rozohraná v depresívnej temnote, v žánrových mantineloch body hororu, splatter a subžánra gore, no zraniteľnosť ľudského (výhradne ženského) tela a jeho gradujúce mrzačenie tu presahuje karikovanú rozkoš z umelej krvi. Coralie Fargeat nastoľuje hlbší spoločenský problém, ale namiesto jeho kritiky len duplikuje už stokrát videné.

Obe verzie Elisabeth majú vlastné vedomie aj vlastné, iné spomienky. Jediné, čím ich autorka v príbehu zomkla, je miechová tekutina, o ktorú sa musia podeliť. Film je založený na nepresvedčivom „vnútornom“ konflikte veľmi zle vykresleného charakteru. Substancia neprispieva do diskusie o problematike exploatovania žien v zábavnom priemysle ničím novým. V tomto smere je konzervatívne konštatovanie status quo režisérkou a scenáristkou veľkým sklamaním.

Téza oblečená do žltého kabáta

Substancia v prvom rade karikuje a kritizuje zábavný priemysel. Je štylizovaná do estetiky retrofuturizmu, gore je zas vystavaný na podvratnosti nekorektného humoru. Pohybuje sa v mantineloch farebne lascívnych obrazov a štylizovaného a sugestívneho prejavu herečiek Demi Moore a Margaret Qualley, ktorým necivilné herectvo perfektne sadlo. Režisérka s kameramanom Benjaminom Kračunom siahli po klaustrofobickej, hyperaktívnej kamere, tiež príznačnej pre gore. Štýl je dokonalý, ale…

Na porovnanie, najzaujímavejším autorom súčasného hororu je – z pohľadu angažovanosti – Jordan Peele. Strach je uňho nástrojom na sprostredkovanie sociálnych nerovností a rasizmu. Na rozdiel od mutujúcich tiel Substancie Peelove nadprirodzené a absurdne komické zápletky medzi nebom a zemou umožnia publiku prežiť príbeh na vlastnej koži. Stotožniť sa s ním prostredníctvom strachu a podivností a odísť z kina nielen iný, ale aj poriadne zneistený. Zo Substancie si časom zapamätáme azda len žltý kabát, do ktorého Demi Moore schizofrenicky norí hlavu, utekajúc po svoju dávku substancie po palmami obsypanom Los Angeles.

Smrť jej pristane, ale príde neskoro

Fargeat v debutovom trileri Pomsta portrétuje krásnu, no brutálnu lolitu a tento archetyp je aj ústrednou postavou Substancie. Sue je antagonistkou, ktorá podľahne vlastnej zmyselnosti, a ostrou pointou príbehu, ktorý možno čítať aj ako kritiku túžby. Svet je strašný, preto sa pred ním utiekame k rozkoši a v Substancii to platí doslovne. Ani starnúce, ani mladé ja nežije život, po akom by bolo možné prahnúť. Je ťažké uveriť ich zdvojenej motivácii, že telesné a duševné utrpenie v mizogýnnej spoločnosti, ktorá ich obe odmieta také, aké sú, je prijateľnejšou voľbou ako smrť.

Hoci príbeh je vo všetkých rozhodujúcich momentoch predvídateľný a dejové zvraty, pri ktorých sa mala diváctvu zrážať krv v žilách, sú odfláknutými nápadmi na prvú, formálne výnimočné dielo predsa ponúka vzácne momenty satisfakcie. Prináša ich najmä posledná kapitola. Hlavná postava v nej siahne po poslednej ampulke substancie, ktorú možno použiť len jediný raz a rozpúta tým pravú gore párty. Vzájomný stret vo finále pripomína bitku dvoch zmrzačených zombie bojujúcich o srdce jedného muža v hororovej komédii zo začiatku 90. rokov Smrť jej pristane. Fargeat má, ako správna fanúšička žánrových filmov, okrem Cronenbergových klasík body hororu napozerané aj Rodriguezove a Tarantinove filmy. V Substancii odkazuje na plnú hrsť ďalších kultoviek vrátane ságy Mad Max.

Forma, ktorú filmárka volí je (síce nedotiahnutým, ale predsa) experimentom a lepšie by svoje zámery naplnila na ploche krátkeho filmu.