O hraniciach medzi láskou k druhým a sebe samej

Žije v tieni mladšieho súrodenca, ktorému musí venovať všetku svoju pozornosť celá rodina. Aj tá, čo sa narodila „prvá“, pretože popri sestre s diagnózou atypický autizmus sa v rodinnom mikrokozme stala „tou druhou“. Česko-slovenský dokument Tá druhá (2024), celovečerný debut režisérky Marie-Magdaleny Kochovej, mal svetovú premiéru v Karlových Varoch a z českého festivalu Jeden svet si koncom marca odniesol Cenu poroty Českej súťaže za najlepší film.

Hovorí sa im sklenené deti. Máme ich síce stále na očiach, no akoby sme ich prehliadali. Práve pre špecifické potreby ich mladších súrodencov s rôznymi diagnózami, ktorí si vyžadujú oveľa väčšiu starostlivosť. Režisérka Marie-Magdalena Kochová má s témou sklenených detí osobnú skúsenosť, nechcela však nakrútiť autobiografický film. Rokmi našla odpovede na mnohé z otázok, ktorými sa trápila na prahu dospelosti. Za dôležitejšie považovala vrátiť sa cez hrdinku do obdobia, ktoré človeka formuje azda najvýraznejšie.

Najskôr potrebovala nájsť protagonistku príbehu, oslovila preto viac ako štyridsať organizácií pomáhajúcich rodinám s deťmi s poruchami autistického spektra. Chcela, aby záujem vpustiť filmový štáb na dlhšie obdobie do vlastného súkromia vyšiel z konkrétnej rodiny. Keď po viacerých stretnutiach napokon natrafila na Johanu, uvedomila si, že je to „tá pravá“. Skúsenosti, zážitky a pocity sedemnásťročnej maturantky sa vraj veľmi podobali tomu, čím si v jej veku prechádzala ona sama.

Dôležité míľniky

Johana z Nového Jičína bude mať onedlho osemnásť. Okrem narodeninovej oslavy ju čakajú aj dôležité míľniky života. Nielen maturita, ale aj rozhodovanie, čo ďalej so životom. Musí sa zamyslieť, akú vysokú školu si zvoliť a prečo, k čomu má blízko a kde má aké šance (rada by študovala psychológiu, no uvažuje aj o pedagogike), pripravovať sa na prijímacie skúšky a to všetko v situácii, keď je pre fungovanie rodiny jej výdatná pomoc nesmierne dôležitá. Do svojich siedmich narodenín bola miláčikom rodiny, okolo ktorého sa krútil svet. Potom sa narodila Róza. Celkom normálne bábätko, no kričalo inak a oveľa viac, ako zvykne väčšina z nich. Lekári určili diagnózu – atypický autizmus. Z prvorodenej sa náhle stala „tá druhá“.

Obrní sa trpezlivosťou, keď Róza buchoce loptou v chodbičke bytu, či rituálne narovnáva všetko okolo seba, a hoci by sa mala učiť, pomáha jej s domácimi úlohami, ako čerstvá majiteľka vodičského preukazu ju denne vozí do i zo školy, trávi s ňou veľa zo svojho voľného času. Je v podstate jej jedinou kamarátkou. V byte však niet pred Rózinými hlasnými atakmi zúrivosti kam ujsť. V tých chvíľach by sa Johana najradšej niekam stratila, zmizla, aby bol aspoň na chvíľu pokoj. Na premýšľanie o sebe a svojej budúcnosti, na vlastné záľuby či celkom obyčajné dievčenské radovánky s kamarátkami jej v časovo napätom harmonograme rodiny neostáva veľa priestoru. A vzťahy? O tejto sfére životných skúseností zatiaľ vôbec neuvažuje, na ich poznávanie a overovanie jednoducho nie je čas.

Tichá pozorovateľka

Režisérka si zvolila úlohu tichej pozorovateľky, zaznamenáva celkom obyčajné a všedné i sviatočné okamihy Johaninho života tak, ako plynú v priebehu jedného roka. Vzácne chvíle porozumenia s Rózou i bezstarostnej zábavy s kamarátkami, vypäté rodinné situácie vyvolané sestrinými atakmi hnevu, náročné prípravy na prijímačky i maturitu, absolvovanie dôležitých „skúšok života“, netrpezlivé čakanie na výsledky… Aktuálne dianie kvôli konfrontácii príležitostne prestriháva so zábermi z rodinného videoarchívu, ktoré vracajú diváka do minulosti. Kochová sa vzdáva akéhokoľvek vysvetľovania či komentára, rozprávať necháva hlavne protagonistku príbehu, ktorej zábery dominujú aj obrazovej línii dokumentu. Citlivá kamera (s jedinou drobnou výnimkou)