Tamtamy

Zopár rokov predtým. Hala v gruzínskom Tbilisi. Šatne, sprchárne, prijímací vestibul, tréningové miestnosti, studené schodiská, kontrolné stanovištia, ponuré úzke chodby, kancelárie medzinárodnej džudistickej federácie, samotná manéž obklopená terasovitým hľadiskom. Športovkyne a športovci, trénerky a tréneri, ochrankári, lekári, novinárky a novinári, funkcionárky, hlasy moderátorov… pars pro toto celej zemegule a hemženia na nej. Čas príbehu (okrem neveľa krátkych návratov do minulosti a epilógu) je zámerne (v rozpore s reálnym priebehom takýchto športových zápolení) skomprimovaný do jediného dňa. Voľba čierno-bielej farebnosti upriamuje pozornosť na podstatné a pôsobí veľmi esteticky. Krv na rozbitom zrkadle a hladkom povrchu belostného umývadla nemusí byť červená, aby nás vydesila.

Leila Hosseini (Arienne Mandi) patrí na pretekoch k horúcim kandidátkam na víťazstvo. Sprevádza ju trénerka Maryam Ghanbari (Zar Amir Ebrahimi), radí jej, povzbudzuje ju, plánuje taktiku. Leila zápasy odohráva s vlasmi schovanými pod šatkou. Doma v Iráne sú jej manžel, syn, rodičia i priatelia prilepení na obrazovku televízora a bujaro sa tešia, držia svojej favoritke palce, drukujú jej cez telefón. Leila sa úspešne prediera z jedného kola súťaže do druhého. Na protiľahlej strane šampionátového pavúka sa rovnako darí izraelskej džudistke Shani Lavi (Lir Katz). A to je problém. Krutá prísnosť spravovania iránskej spoločnosti totalitnou politickou mocou vyžaduje od svojich poddaných slepú poslušnosť, absolútnu podriadenosť. Mobilné tamtamy sa rozdrnčia ako splašené. Nik nepochybuje, že rebélie, ak by k nejakým došlo, budú po návrate do vlasti nekompromisne potrestané. Sny narazia na realitu. Odvaha na strach. Nastáva perióda zložitého rozhodovania s nedozernými dôsledkami.

Je až na počudovanie, ako veľmi sa nás tu doma tento film gruzínsko-americkej proveniencie a jeho príbeh z prostredia pomerne okrajového športu týka. Jeho temné línie, keď štvavá ideológia (ne)kradmou rukou siaha na (našu) slobodu. Jeho vyzdvihovanie úlohy každého jednotlivca pri budovaní demokracie, pri jej ochrane proti zlovôli. Kuviky u nás usilovne kuvikajú – ale iba vtedy, keď sa mi to hodí, teda nie vždy a zásadne –, že politika do športu nepatrí. Dokonca aj, čo predstavuje dno nevedomosti alebo drzosti, že politika nepatrí ani do umenia. Snímka Tatami tieto bohapusté lži jednoznačne vyvracia. Robí to obsahovo i formálne veľmi príťažlivým spôsobom, predstaviteľky dvoch hlavných postáv podávajú skvelé výkony, zápasy sú snímané dynamicky, vyvolávajú napätie, kto sa v džude nevyzná, tomu pomôže zorientovať sa komentátorský voiceover, občas môže mať divák pocit, že cíti pach prepotenej telocvične.

„Veríme,“ vyhlásila režisérska dvojica, „že umenie je hlasom zdravého rozumu, ktorý preniká všetkými zmätkami, trmou-vrmou a chaosom. Príbeh, ktorý sme sa v tomto filme rozhodli vyrozprávať, je príbehom priveľmi veľkého počtu umelcov a športovcov donútených vzdať sa svojich snov a niekedy donútených pre konflikty medzi systémami a vládami opustiť vlastné krajiny a svojich blízkych. Dúfame, že sme nakrútili snímku, ktorá svetu ukáže, že ľudskosť a partnerstvo vždy zvíťazia. Nech je táto umelecká a filmová spolupráca poctou týmto umelcom a športovcom a všetkým ľuďom, ktorí sa snažia hľadieť ďalej než len po besnenie slepej nenávisti a vzájomnej deštrukcie a navzdory nespočetným prekážkam spoločne budujú budúcnosť.“

Tento film je výzvou na pozorné načúvanie varovných signálov tamtamov prichádzajúcich zvonka i zvnútra, na ich starostlivé posudzovanie, osvojovanie si múdrych správ a odmietanie tých neslušných, aby sme sa potom – ako jednotlivec, ako komunita, ako ľudstvo – na tatami pokúsili vyhrať boj za slušnosť a spravodlivosť.