Foto: Záber z filmu Tatami / Zdroj: ASFK

recenzia Tatami

Tamtamy

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Bubienky, ktorými sa voľakedy prenášali výstražné upozornenia na veľké vzdialenosti. Rozozvučali sa a človek reagoval. Dnes máme namiesto bubienkov mobilné telefóny. Občas nás na diaľku riadia, konáme podľa toho, čo sa v nich ozve. A máme aj vnútorné tamtamy, v hlavách, vystríhajú nás v okamihu blížiaceho sa nebezpečenstva, rachocú, ak sa chystáme do boja. Lomozia aj vtedy, keď hlavná hrdinka príbehu pôvodom iránskej režisérky (a herečky) Zar Amir Ebrahimi a izraelského režiséra Guya Nattiva vstupuje do ringu, aby sa na džudistických majstrovstvách sveta pokúsila pre svoju krajinu, Irán, vybojovať zlatú medailu. Film sa volá Tatami – podľa hrubých mäkkých žineniek, poskladaných na spôsob puzzle, používaných pri rôznych bojových športoch.

Zopár rokov predtým. Hala v gruzínskom Tbilisi. Šatne, sprchárne, prijímací vestibul, tréningové miestnosti, studené schodiská, kontrolné stanovištia, ponuré úzke chodby, kancelárie medzinárodnej džudistickej federácie, samotná manéž obklopená terasovitým hľadiskom. Športovkyne a športovci, trénerky a tréneri, ochrankári, lekári, novinárky a novinári, funkcionárky, hlasy moderátorov… pars pro toto celej zemegule a hemženia na nej. Čas príbehu (okrem neveľa krátkych návratov do minulosti a epilógu) je zámerne (v rozpore s reálnym priebehom takýchto športových zápolení) skomprimovaný do jediného dňa. Voľba čierno-bielej farebnosti upriamuje pozornosť na podstatné a pôsobí veľmi esteticky. Krv na rozbitom zrkadle a hladkom povrchu belostného umývadla nemusí byť červená, aby nás vydesila.

Leila Hosseini (Arienne Mandi) patrí na pretekoch k horúcim kandidátkam na víťazstvo. Sprevádza ju trénerka Maryam Ghanbari (Zar Amir Ebrahimi), radí jej, povzbudzuje ju, plánuje taktiku. Leila zápasy odohráva s vlasmi schovanými pod šatkou. Doma v Iráne sú jej manžel, syn, rodičia i priatelia prilepení na obrazovku televízora a bujaro sa tešia, držia svojej favoritke palce, drukujú jej cez telefón. Leila sa úspešne prediera z jedného kola súťaže do druhého. Na protiľahlej strane šampionátového pavúka sa rovnako darí izraelskej džudistke Shani Lavi (Lir Katz). A to je problém. Krutá prísnosť spravovania iránskej spoločnosti totalitnou politickou mocou vyžaduje od svojich poddaných slepú poslušnosť, absolútnu podriadenosť. Mobilné tamtamy sa rozdrnčia ako splašené. Nik nepochybuje, že rebélie, ak by k nejakým došlo, budú po návrate do vlasti nekompromisne potrestané. Sny narazia na realitu. Odvaha na strach. Nastáva perióda zložitého rozhodovania s nedozernými dôsledkami.

Je až na počudovanie, ako veľmi sa nás tu doma tento film gruzínsko-americkej proveniencie a jeho príbeh z prostredia pomerne okrajového športu týka. Jeho temné línie, keď štvavá ideológia (ne)kradmou rukou siaha na (našu) slobodu. Jeho vyzdvihovanie úlohy každého jednotlivca pri budovaní demokracie, pri jej ochrane proti zlovôli. Kuviky u nás usilovne kuvikajú – ale iba vtedy, keď sa mi to hodí, teda nie vždy a zásadne –, že politika do športu nepatrí. Dokonca aj, čo predstavuje dno nevedomosti alebo drzosti, že politika nepatrí ani do umenia. Snímka Tatami tieto bohapusté lži jednoznačne vyvracia. Robí to obsahovo i formálne veľmi príťažlivým spôsobom, predstaviteľky dvoch hlavných postáv podávajú skvelé výkony, zápasy sú snímané dynamicky, vyvolávajú napätie, kto sa v džude nevyzná, tomu pomôže zorientovať sa komentátorský voiceover, občas môže mať divák pocit, že cíti pach prepotenej telocvične.

Veríme,“ vyhlásila režisérska dvojica, „že umenie je hlasom zdravého rozumu, ktorý preniká všetkými zmätkami, trmou-vrmou a chaosom. Príbeh, ktorý sme sa v tomto filme rozhodli vyrozprávať, je príbehom priveľmi veľkého počtu umelcov a športovcov donútených vzdať sa svojich snov a niekedy donútených pre konflikty medzi systémami a vládami opustiť vlastné krajiny a svojich blízkych. Dúfame, že sme nakrútili snímku, ktorá svetu ukáže, že ľudskosť a partnerstvo vždy zvíťazia. Nech je táto umelecká a filmová spolupráca poctou týmto umelcom a športovcom a všetkým ľuďom, ktorí sa snažia hľadieť ďalej než len po besnenie slepej nenávisti a vzájomnej deštrukcie a navzdory nespočetným prekážkam spoločne budujú budúcnosť.

Tento film je výzvou na pozorné načúvanie varovných signálov tamtamov prichádzajúcich zvonka i zvnútra, na ich starostlivé posudzovanie, osvojovanie si múdrych správ a odmietanie tých neslušných, aby sme sa potom – ako jednotlivec, ako komunita, ako ľudstvo – na tatami pokúsili vyhrať boj za slušnosť a spravodlivosť.

Tatami
Gruzínsko/USA, 2023
RÉŽIA Guy Nattiv, Zar Amir Ebrahimi ● SCENÁR Guy Nattiv, Elham Erfami ● KAMERA Todd Martin ● HUDBA Dascha Dauenhauer ● STRIH Yuval Orr ● HRAJÚ Arienne Mandi, Zar Amir Ebrahimi, Jaime Ray Newman, Ash Goldeh, Lir Katz
MINUTÁŽ 105 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. 10. 2024

Hodnotenie: 85%

Foto: Záber z filmu Tatami / Zdroj: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Peter Kováčik Spisovateľ, scenárista a dramatik Peter Kováčik. Foto: archív SFÚ

Peter Kováčik

Slovenský spisovateľ, dramatik a scenárista Peter Kováčik oslávil v týchto dňoch 90. narodeniny. Narodil sa 6. júna 1936 v Čiernom Balogu. Literárne debutoval v šesťdesiatych rokoch poviedkovou zbierkou Portréty. Vo svojej tvorbe sa sústreďoval najmä na osudy obyčajných ľudí, často stojacich na okraji spoločnosti. Charakteristické sú pre neho sociálne a humánne motívy. Zaujímali ho tiež morálne konflikty človeka, ale vracal sa ja k téme vojen a tiež spoločenských problémov. Rodný kraj sa stal častou inšpiráciou pre jeho obsiahlu tvorbu. Po štúdiách sa venoval novinárskej a redakčnej práci, neskôr pôsobil v kultúrnych inštitúciách a médiách. Jeho prózy sa vyznačujú zmyslom pre realistické zobrazenie života, psychologickú kresbu postáv a citlivé vnímanie spoločenských premien. V jeho dielach sa stretávame s témami rodiny, lásky, priateľstva, spoločenskej spravodlivosti, ale aj osamelosti či hľadania životných istôt. Výrazne sa venoval aj dramatickej tvorbe. Rozhlasové hry a scenáre mu umožnili osloviť široké publikum. Jeho meno sa spája aj s televíznou a filmovou tvorbou, kde dokázal preniesť literárnu skúsenosť do jazyka obrazu a dialógu. Vďaka tejto všestrannosti patrí medzi autorov, ktorí významne prispeli k prepájaniu literatúry s ďalšími druhmi umenia. Nevera po slovensky aj Soľ nad zlato Charakteristickou črtou jeho tvorby je humanistický pohľad na človeka. Ani v zložitých životných situáciách nestráca vieru...
Zobraziť všetky články