Foto: Záber z filmu Tatami / Zdroj: ASFK

recenzia Tatami

Tamtamy

Zuzana Mojžišová

Písmo: A- | A+

Bubienky, ktorými sa voľakedy prenášali výstražné upozornenia na veľké vzdialenosti. Rozozvučali sa a človek reagoval. Dnes máme namiesto bubienkov mobilné telefóny. Občas nás na diaľku riadia, konáme podľa toho, čo sa v nich ozve. A máme aj vnútorné tamtamy, v hlavách, vystríhajú nás v okamihu blížiaceho sa nebezpečenstva, rachocú, ak sa chystáme do boja. Lomozia aj vtedy, keď hlavná hrdinka príbehu pôvodom iránskej režisérky (a herečky) Zar Amir Ebrahimi a izraelského režiséra Guya Nattiva vstupuje do ringu, aby sa na džudistických majstrovstvách sveta pokúsila pre svoju krajinu, Irán, vybojovať zlatú medailu. Film sa volá Tatami – podľa hrubých mäkkých žineniek, poskladaných na spôsob puzzle, používaných pri rôznych bojových športoch.

Zopár rokov predtým. Hala v gruzínskom Tbilisi. Šatne, sprchárne, prijímací vestibul, tréningové miestnosti, studené schodiská, kontrolné stanovištia, ponuré úzke chodby, kancelárie medzinárodnej džudistickej federácie, samotná manéž obklopená terasovitým hľadiskom. Športovkyne a športovci, trénerky a tréneri, ochrankári, lekári, novinárky a novinári, funkcionárky, hlasy moderátorov… pars pro toto celej zemegule a hemženia na nej. Čas príbehu (okrem neveľa krátkych návratov do minulosti a epilógu) je zámerne (v rozpore s reálnym priebehom takýchto športových zápolení) skomprimovaný do jediného dňa. Voľba čierno-bielej farebnosti upriamuje pozornosť na podstatné a pôsobí veľmi esteticky. Krv na rozbitom zrkadle a hladkom povrchu belostného umývadla nemusí byť červená, aby nás vydesila.

Leila Hosseini (Arienne Mandi) patrí na pretekoch k horúcim kandidátkam na víťazstvo. Sprevádza ju trénerka Maryam Ghanbari (Zar Amir Ebrahimi), radí jej, povzbudzuje ju, plánuje taktiku. Leila zápasy odohráva s vlasmi schovanými pod šatkou. Doma v Iráne sú jej manžel, syn, rodičia i priatelia prilepení na obrazovku televízora a bujaro sa tešia, držia svojej favoritke palce, drukujú jej cez telefón. Leila sa úspešne prediera z jedného kola súťaže do druhého. Na protiľahlej strane šampionátového pavúka sa rovnako darí izraelskej džudistke Shani Lavi (Lir Katz). A to je problém. Krutá prísnosť spravovania iránskej spoločnosti totalitnou politickou mocou vyžaduje od svojich poddaných slepú poslušnosť, absolútnu podriadenosť. Mobilné tamtamy sa rozdrnčia ako splašené. Nik nepochybuje, že rebélie, ak by k nejakým došlo, budú po návrate do vlasti nekompromisne potrestané. Sny narazia na realitu. Odvaha na strach. Nastáva perióda zložitého rozhodovania s nedozernými dôsledkami.

Je až na počudovanie, ako veľmi sa nás tu doma tento film gruzínsko-americkej proveniencie a jeho príbeh z prostredia pomerne okrajového športu týka. Jeho temné línie, keď štvavá ideológia (ne)kradmou rukou siaha na (našu) slobodu. Jeho vyzdvihovanie úlohy každého jednotlivca pri budovaní demokracie, pri jej ochrane proti zlovôli. Kuviky u nás usilovne kuvikajú – ale iba vtedy, keď sa mi to hodí, teda nie vždy a zásadne –, že politika do športu nepatrí. Dokonca aj, čo predstavuje dno nevedomosti alebo drzosti, že politika nepatrí ani do umenia. Snímka Tatami tieto bohapusté lži jednoznačne vyvracia. Robí to obsahovo i formálne veľmi príťažlivým spôsobom, predstaviteľky dvoch hlavných postáv podávajú skvelé výkony, zápasy sú snímané dynamicky, vyvolávajú napätie, kto sa v džude nevyzná, tomu pomôže zorientovať sa komentátorský voiceover, občas môže mať divák pocit, že cíti pach prepotenej telocvične.

Veríme,“ vyhlásila režisérska dvojica, „že umenie je hlasom zdravého rozumu, ktorý preniká všetkými zmätkami, trmou-vrmou a chaosom. Príbeh, ktorý sme sa v tomto filme rozhodli vyrozprávať, je príbehom priveľmi veľkého počtu umelcov a športovcov donútených vzdať sa svojich snov a niekedy donútených pre konflikty medzi systémami a vládami opustiť vlastné krajiny a svojich blízkych. Dúfame, že sme nakrútili snímku, ktorá svetu ukáže, že ľudskosť a partnerstvo vždy zvíťazia. Nech je táto umelecká a filmová spolupráca poctou týmto umelcom a športovcom a všetkým ľuďom, ktorí sa snažia hľadieť ďalej než len po besnenie slepej nenávisti a vzájomnej deštrukcie a navzdory nespočetným prekážkam spoločne budujú budúcnosť.

Tento film je výzvou na pozorné načúvanie varovných signálov tamtamov prichádzajúcich zvonka i zvnútra, na ich starostlivé posudzovanie, osvojovanie si múdrych správ a odmietanie tých neslušných, aby sme sa potom – ako jednotlivec, ako komunita, ako ľudstvo – na tatami pokúsili vyhrať boj za slušnosť a spravodlivosť.

Tatami
Gruzínsko/USA, 2023
RÉŽIA Guy Nattiv, Zar Amir Ebrahimi ● SCENÁR Guy Nattiv, Elham Erfami ● KAMERA Todd Martin ● HUDBA Dascha Dauenhauer ● STRIH Yuval Orr ● HRAJÚ Arienne Mandi, Zar Amir Ebrahimi, Jaime Ray Newman, Ash Goldeh, Lir Katz
MINUTÁŽ 105 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 24. 10. 2024

Hodnotenie: 85%

Foto: Záber z filmu Tatami / Zdroj: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Dahomey / Zdroj: Film Europe

recenzia Dahomey

Na zvlnenej hladine Seiny, ktorú brázdia lode plné turistov túžiacich obdivovať krásy francúzskej metropoly s pohárikom sektu s ruke, sa vynárajú titulky: „Dvadsaťšesť dahomejských kráľovských pokladov sa chystá opustiť Paríž. Vrátia sa na rodné územia, z ktorých sa stal Benin. S tisíckami ďalších boli tieto umelecké diela vyrabované počas invázie francúzskych vojsk v roku 1892. Stotridsať rokov strávených v zajatí sa pre ne blíži ku koncu.“ Film, zaznamenávajúci putovanie artefaktov z parížskeho Musée du quai Branly do Námorného paláca v Cotonou, mohol ponúknuť zaujímavý pohľad na podobu repatriácie kultových predmetov, ktoré si koncom 19. storočia víťazné vojská odvliekli z afrického kontinentu ako vojnovú korisť do Francúzska. Mohol, ale filmárke narodenej v Paríži, ktorej korene sú senegalské, to nestačilo. Chcela viac. Neuspokojila sa s atraktivitou magnetizujúceho východiska a výsledkom jej filmárskej hravosti a invencie je nevšedný experiment na pomedzí podmanivej vizuálnej eseje a magického sna vystupujúceho z hlbín nepoznanej minulosti. Vo svete filmu nie je Mati Diop neskúsená začiatočníčka. Začínala síce ako herečka, no rýchlo prešla na opačnú stranu kamery – zvábili ju posty režisérky a scenáristky. Od začiatku jej bolo jasné, na aké tematické okruhy chce vo svojich filmoch zaostriť. „Musím znovuobjaviť svoju africkú časť, ktorú kolonizovala moja biela kultúra.“ Objavovať ju začala v rodnej krajine svojho otca hudobníka Wasisa Diopa – v Senegale. Do...

Novým predsedom rady AVF je Štefan Dlugolinský

Počas rokovania 12. 12. si rada Audiovizuálneho fondu zvolila nového predsedu. Stal sa ním Štefan Dlugolinský. V zmysle rokovacieho poriadku rady sa ktorýkoľvek z jej členov môže prihlásiť za predsedu. Štefan Nižňanský navrhol Štefana Dlugolinského a ten informoval, že ho interne oslovili ďalší členovia rady. Nikto iný z rady neprejavil záujem kandidovať. Výsledkom hlasovania tajným hlasovaním bolo zvolenie Dlugolinského za predsedu. Osem členov rady hlasovalo za, proti hlasoval jeden člen a dvaja členovia sa zdržali. Štefana Dlugolinského vymenovala za člena rady AVF ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 za oblasť nezávislých producentov v audiovízii. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá do 12. 8. 2030. Dlugolinský študoval na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a na Divadelnej fakulte VŠMU. V oblasti televíznej tvorby je autorom desiatok scenárov a podieľal sa na výrobe stoviek televíznych relácií, predovšetkým v Hlavnej redakcii zábavných programov, ako režisér sa podpísal pod zábavné a hudobné programy. Širšej verejnosti je známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, počas vlády Vladimíra Mečiara, ktorý ju zneužíval na politickú propagandu. Je predsedom Slovenskej asociácie novinárov, ktorej podpredsedom je Roman Michelko, poslanec SNS. Dlugolinského vymenovanie do rady AVF kritizovali v auguste v spoločnom...
Zobraziť všetky články