A čo na to deti?

Počiatočný nápad bol skvelý: oprieť sa o literárnu predlohu skúseného autora inšpirovanú autentickými spomienkami, vrátiť sa do čias druhej svetovej vojny a tam uprostred esteticky výraznej zimnej krajiny vyrozprávať príbeh o skupinovom hrdinstve školáčok a školákov z vidieckej jednotriedky. Reč je o česko-slovensko-srbskom filme režiséra Jána Sebechlebského Tichá pošta (2025).

Spomínaným skúseným autorom je Jiří Stránský, ktorý sa až do svojej smrti podieľal aj na scenári snímky. Ide o veľmi zaujímavú postavu českej kultúry – spisovateľa, básnika, prekladateľa, scenáristu, dramatika a tiež skauta, keďže medzi jeho predkov patril aj zakladateľ českého skautingu A. B. Svojsík. A viaceré ďalšie osobnosti – napríklad jeho starý otec Jan Malypetr bol predsedom medzivojnovej československej vlády. Jiří Stránský mal pohnutý život. Z politických dôvodov ho komunisti nepripustili k maturite, bol v Pomocných technických práporoch, raz ho odsúdili za velezradu, neskôr za rozkrádanie majetku – práve v totalitnej base si od spoluväzňa vypočul príbeh o statočných deťoch –, pracoval v rôznych robotníckych povolaniach a až po víťaznom novembri v roku 1989 sa začal naplno venovať literárnej tvorbe, práci pre spisovateľskú komunitu, spolupráci s rozhlasom, televíziou či filmom. V rozpletaní rodinných vzťahov by sa dalo pokračovať, jeho dcéra Klára sa podieľala na dokončení scenára Tichej pošty, jej manžel Petr Forman vo filme hrá spolu s ich dcérou Antoniou…

Tichá pošta je taká hra pre viacerých, prvý si vymyslí vetu, čo najtichšie ju šepne do ucha nasledujúcemu hráčovi, ten zas ďalšiemu, veta sa postupne komolí, znejasňuje, posledný v rade ju povie nahlas a, ak mali šťastie, vylezie z toho niečo vtipné a všetci sa zasmejú. Film Tichá pošta si z tohto princípu zachovala postupnosť odovzdávania správy i tú snahu o nehlučnosť, lebo prezradenie by isto malo fatálne dôsledky. A to je ozaj výzva, filmová „správa“, ktorú treba posunúť ďalej, je totiž veľká a celkom hmotná, má podobu zraneného francúzskeho parašutistu stroskotaného na území okupovanom nacistami.

Telo v snehu na nemeckej strane pohraničného teritória nájdu dvaja malí chlapci, rozhodnú sa vojakovi podať pomocnú ruku, no keďže by ho ani odtiahnuť nevládali, zavolajú si na pomoc otcov. Pierra, tak sa Francúz volá, dočasne prichýlia v chalupe na protektorátnej strane Soukupovci, po prehliadke miestnym lekárom sa však ukáže, jeho zranenia sú rozsiahle a potrebuje nemocničnú starostlivosť. Ak ju nedostane, skončí sa to smrťou.