Hranica zlomu

Bodom zlomu nie je okamih. Je to skôr stav trvalej nespokojnosti: staré vzorce nefungujú. Krok späť nie je iba nežiaduci, je aj nemožný. Zároveň tento bod či hranica únosnosti stála za zrodom idey filmu. Na ceste Slavomíra Duchoviča to bol moment, keď jeho myseľ odmietla poslúchať závislosť a telo začalo hľadať nový zmysel. Zápas s vlastnými démonmi sa vo filme mení na zápas o nový začiatok. Bod zlomu nie je prelomom – je prísľubom, sebe a divákovi.

Závislosti sú cesty, ktoré nás nevedú vždy tam, kam by sme práve chceli ísť. Žiada sa nám viac. Niečo trvalejšie. Niečo hlbšie. Pri problematike závislosti si vždy spomeniem na legendu o lietajúcom Cypriánovi: kartuziánsky mních túžil lietať, a teda si vlastnoručne postavil lietajúci stroj. Jeho let sa skončil tragicky. Stal sa symbolom túžby prekonávať vnútorné a fyzické hranice, no legenda pripomína, že skutočná sloboda si žiada rozum a silu. Závislosti, podobne ako ilúzie rýchleho vzletu, vedú skôr k pádu.

Film sa začína jemnými animovanými akvarelmi, ako keď sa niekomu niečo pokúšame vysvetliť, ale nevieme ako. Sprvoti subtílne, no burcujúc čoraz viac defektne a deštruktívne; narába sa s minulou realitou ako so sujetom, ktorý vo vyvrcholení ponoríme do temna. Rozmazané sklo sa v obrazoch rozpúšťa. Farby ako batikované tkaniny…: „Svetlo!“ Od samého dna a tmy k vrcholu a svetlu. Niekedy musí človek padnúť až na dno, aby zistil, čo je v živote dôležité. Duchovič na potulkách Slovenskom dosiahne nejeden vrchol, dokonca aj ten najvyšší.

Štart bol v Bratislave. Vnútrozemská delta Dunaja (sútok Hrona a Dunaja), Dunaj od Komárna až po Štúrovo, neskôr Gemer, hrad Šomoška alebo Tokaj či Poloniny, jazero Beňatina (bývalý zatopený kameňolom), Zádielska dolina – Zádielska tiesňava, mnohopočetný zoznam, zdá sa, avšak autorskou intenciou bolo poukázať na menej známe (a pritom krásne) časti Slovenska. Najvyšším a najväčším (ale aj najťažším) zážitkom a zároveň vyvrcholením filmu je výstup na Gerlach, kde Slavo s plačom od dojatia hovorí: „Ja som taký šťastný!“

So Slavom sa režisér spoznal cez spoločného známeho z televízie. Ten mu povedal o bláznovi, ktorý sa odhodlal prejsť cestu Via Slovakia okolo Slovenska. Tak sa dozvedel, že taká magistrála vôbec existuje a že má 1870 kilometrov. Keďže sa venuje turistike, vedel oceniť, čo je to za výkon. Film doplnil skladbami svojej kapely Červený bicykel, ktoré rezonujú s osobným príbehom hrdinu a tematicky do neho zapadajú.

Protagonistov výkon isto ocenia aj diváci. Predpokladám, že iba málokto z nich by si dokázal predstaviť, že by sa odhodlal na podobnú cestu. Prejsť 1870 kilometrov nie je len fyzická výzva, ale aj skúška odhodlania a trpezlivosti. Každý krok je zároveň dôkazom sily. Slavo na svojej ceste nejde len okolo Slovenska. Kráča aj smerom k sebe, k tomu, aby sa oslobodil od minulosti a našiel nový zmysel. Divák tak nehľadí len na krásy krajiny, ale aj na premenu človeka, ktorý sa rozhodol postaviť na nohy a ísť ďalej.

Podľa Slavových slov bola celá cesta intenzívnym zážitkom a vďaka výzvam zažil pocit, že sa vracia sám k sebe, a prežil emócie, ktoré mu predtým drogy zobrali, opäť našiel sebaúctu, sebalásku a radosť z toho, čo dokáže.

Rozvinutiami, (kon)túrami filmu Via Slovakia sú takzvané „trojmedzia“: hranice slovensko-poľsko-české, slovensko-maďarsko-ukrajinské, slovensko-rakúsko-české. Sú to rázcestia. Každé „trojmedzie“ je bodom, kde sa prelínajú rôzne vplyvy.

Slavo prekonal drogovú závislosť aj vďaka viere v Boha. Silno mnou rezonovala scéna z kostola. Slavo sa v tichosti modlí, no divák akoby mu videl do hlavy, akoby jeho prísľub a túžba boli fyzicky prítomné, sedeli vedľa diváka a dýchali mu do ucha.