Vlny mieria presne. Na diváka aj realitu dneška

Režisér Jiří Mádl tému pre svoj tretí film, pod ktorý sa podpísal aj ako scenárista, objavil v dnes už zabudnutej kapitolke z dejín Československého rozhlasu. Zaujala ho „vzbura“ progresívnych a jazykovo podkutých pracovníkov redakcie medzinárodného života, ktorej šéfoval populárny Milan Weiner, odmietajúcich byť hlásnou trúbou ideológov. Informácie, ktoré im režim podsúval, si overovali, lebo odmietali sprostredkúvať deformovaný obraz skutočnosti. Hoci v druhej polovici šesťdesiatych rokov sa spoločenská atmosféra niesla v znamení opatrného uvoľňovania, Štátna bezpečnosť bdela. A brutálne zasahovala.

Vo filmovom rozprávaní sa prelínajú dve nosné línie. K dobovému ukotveniu – dej sa odohráva v období od konca októbra 1967 do konca augusta 1968 – a vykresleniu turbulentnej situácie v odbojnej redakcii pridal Mádl komorný príbeh dvoch bratov. Po smrti rodičov sa starší Tomáš musí starať o neplnoletého Pavla, inak by tínedžer musel do „decáku“. Na naliehanie svojho šéfa, riaditeľa Ústrednej správy spojov Hoffmana, neochotne prijme miesto rozhlasového technika v zahraničnej redakcii. Okrem pochybností má aj zadanie – donášať na nových kolegov.

Politická situácia sa v rýchlom tempe mení, od policajnej brutality cez tzv. pražskú jar s prísľubom spravodlivejšej spoločnosti až po 21. august, keď tanky po zuby ozbrojených okupantov zadusili akékoľvek nádeje. A rozhlas ako jediný informoval o tom, čo sa deje. Ako spoločnosť, tak aj neveľké osadenstvo redakcie túži po zmenách. Nežije však len záslužnou prácou, odhaľujúcou prešľapy mocných, pulzujú v nej aj emócie. Tomáš sa pomaly zbližuje so zanietenou redaktorkou Věrou Šťovíčkovou a medzi redaktormi sú okrem odhodlaných poctivcov aj karieristi, oportunisti či konformisti. A sympatický šéf Weiner je komunista (inak to vtedy ani nešlo), čo mu občas vedenie aj pripomína.

Na jednej strane sa Tomášovi v spoločenstve nebojácnych kolegov páči, na druhej neustále čelí emocionálnemu nátlaku aj priamym vyhrážkam riaditeľa Ústrednej správy spojov, ktorý od neho stále vyžaduje diskreditujúce informácie, takže sa ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi. Vypätá situácia z 21. augusta naznačí, pre ktorú stranu sa rozhodne.

Z gymnazistu Jiřího Mádla, ktorý žil hokejom (zranenie dalo bodku za jeho športovou kariérou) a ktorého ambiciózna mama ťahala po kastingoch, sa už pred maturitou stal herec preslávený športovou komédiou Snowborďáci (r. Karel Janák, 2004). Hoci šiel z filmu do filmu, práca pred kamerou sa mu málila. Po tom, čo absolvoval kurz scenáristiky na filmovej akadémii v New Yorku, sa postavil aj za kameru. Ako režisér a scenárista debutoval hravou a vtipnou rodinnou komédiou Pojedeme k moři (2014), nasledovala trochu rozpačitá dramédia Na streche (2019). Tretí režijný počin Vlny je zásahom do čierneho. Nie náhodou, príprave venoval takmer desať rokov a na výsledku to cítiť. Hovorí o dobe, ktorú nezažil, aj preto ponúka novú optiku. Hodnotenie, či sa všetko udialo presne tak, nechajme na historikov. Filmová dráma strihnutá trilerom (alebo naopak) si diváka podmaní.

Sústredene sa pridŕža nosných dejových línií, ktoré nerozvetvuje zbytočne rozkošatenými odbočkami. Postavám príbehu veríme, chápeme, prečo konajú tak, ako konajú. Režisér premyslene zvolil herecké obsadenie, ktoré svojim postavám vdýchlo skutočný život. Divák rozumie, prečo sa nenápadný a poctivý Tomáš (Vojtěch Vodochodský) neochotne podvolí nátlaku, keď stojí pred dilemou donášať či chrániť brata. Pochopí, prečo šéf rozhlasovej partie Milan Weiner (Stanislav Majer) povzbudzuje svojich podriadených v poctivej žurnalistike aj prečo – hoci komunista – drží nad nimi napriek hrozbám zhora ochrannú ruku. Uverí všetkým nuansám charakterizujúcim konanie despotického riaditeľa Hoffmana (Tomáš Maštalír), ktorý prechádza od kamarátskeho vyvolávania súcitu cez emocionálne vydieranie až do otvorených hrozieb a brutality.

Pomalší rozjazd, keď sa zoznamujeme s jednotlivými postavami, vystrieda energický temporytmus, dynamický strih je výrečnejší ako záplavy slov (ktorým sa scenár, našťastie, vyhol). Možno má príbeh zbytočne veľa koncov. Možno trochu rušivo pôsobí priveľa pesničiek (hoci evokujú uvoľňujúcu sa atmosféru doby) či priveľmi dunivá orchestrálna hudba. Napätím pulzujúce Vlny Jiřího Mádla nie sú bez chybičky, sú však divácky atraktívnym filmom takmer hollywoodskeho strihu. A ktovie, či v tom hľadať zámer, ale udalosti spred viac ako polstoročia ťaživo odkazujú aj na súčasnosť, keď je nezávislá a poctivá žurnalistika opäť tŕňom v oku.