Záber z filmu Wishing on a Star.

recenzia Wishing on a Star

Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Paralelne s tým, ako Peter Kerekes v scenáristickej a produkčnej spolupráci s Ivanom Ostrochovským na Ukrajine nakrúcal Cenzorku (2021), v širokej medzinárodnej koprodukcii pripravoval aj film Wishing on a Star. Obe snímky využívajú tvorivé princípy hraného aj dokumentárneho filmu, resp. ich dômyselnú hybridizáciu. Kým pri Cenzorke publikum ešte mohlo vďaka rôznym spôsobom nakrúcania „prepínať“ medzi vnímaním filmu ako dokumentu a ako fikcie, Wishing on a Star pôsobí veľmi homogénne. Ale aj tento film je neustále rozkročený medzi dokumentovaním reality a realizáciou fikcie. Postavy sa totiž usilujú posunúť ďalej vo svojich životoch, otvoriť sa novým vzťahom, prípadne nájsť svoje autentické ja, a teda sa stať niekým (aspoň trochu) iným.

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

Trailer filmu Wishing on a Star.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

 

Wishing on a Star
Taliansko/Slovensko/Česko/RakúskoIChorvátsko
RÉŽIA Peter Kerekes ● SCENÁR Erica Barbiani, Peter Kerekes ● KAMERA Martin Kollar ● HUDBA Lucia Chuťková ● ZVUK Michal Gábor ● STRIH Marek Šulík ● ÚČINKUJÚ Luciana de Leoni D’Asparedo, Valentina Angeli, Alessandra Fornasier, Barbara Lutman, Giovanni Rugo, Adriana Vangone, Giuliana Vangone, Albino Ghini, Nella Calligaris, Rosalia Pisano, Floriana Tiberio
MINUTÁŽ 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Herecká suita z filmu Jiřího Mádla Vlny. Foto: Wandal production

Slnko v sieti: 9 cien pre Vlny, 5 pre Emu a smrtihlava

Najlepším celovečerným hraným filmom roka 2024 sa na udeľovaní národných filmových cien Slnko v sieti stala česko-slovenská koprodukčná snímka Vlny (producenti Monika Kristl, Vlasta Kristl a Wanda Adamík Hrycová). Jej režisér Jiří Mádl si odniesol aj Slnko v sieti v kategórii réžia. Vlny celkovo získali 9 cien. Spolu mali 14 nominácií. O dve nominácie menej mala slovensko-česko-maďarská koprodukčná dráma Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Nakoniec získala 5 cien. Dve ceny si odniesol česko-slovensko-francúzsky animovaný film Keď život chutí (réžia Kristina Dufková, producenti Matej Chlupáček, Agata Novinski, Marc Faye), ktorý zvíťazil v kategórii animovaných filmov a získal tiež Slnko v sieti za hudbu (Michal Novinski). Najlepším dokumentom uplynulého roka bola podľa hlasovania členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie snímka Prezidentka (réžia Marek Šulík, producentka Barbara Janišová Feglová). Chýbajúca maskérka Okrem trojice hereckých ocenení pre Alexandru Borbély, Évu Bandor a Milana Ondríka si Ema a smrtihlav odniesla Slnko v sieti za scénografiu (Tomáš Svoboda, Miriam Struhárová) a najlepšie umelecké masky (Andrea Štrbová, Ivo Strangmüller, Tomáš Richter, Viktor Nagy). Po vyhlásení kategórie sa producentka Zuzana Mistríková ospravedlnila umeleckej maskérke Alici Dvorskej, že ju pri nahlásení nominovaných maskérov zaviedla uviesť do formulára, ktorý vypĺňala. Poprosila akadémiu, aby jej cenu udelili dodatočne, keďže sa na ocenenej kategórii podieľala rovnako ako ostatní štyria ocenení. Vlny bodovali aj v kategóriách scenár...
Miloslav Luther. Foto: Miro Nôta

rozhovor Miloslav Luther

„Televízia bola perfídnym nástrojom kultúrnej politiky totalitného štátu. Dnešná, zatiaľ ešte formálne verejnoprávna, ako sa zdá, k tomu zase smeruje,“ hovorí v rozhovore čerstvý držiteľ Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Z troch bratov bol v detstve asi ten najvzdorovitejší, ale duševnej potravy v kinách a knižniciach našiel vždy dosť. Koncom uvoľnených šesťdesiatych rokov sa mu začal plniť sen stať sa režisérom, medzitým ho však naplno dobehla realita normalizácie. A čo je horšie, táto pachuť sa mu dnes vracia. Režisér Miloslav Luther si vysoko cení jednotlivcov, ktorí sa napriek všetkému vytrvalo usilujú pripomínať morálne princípy spoločnosti a udržiavať európske humanistické tradície. Čo hovoríte na to, že odovzdávanie ocenení Slnko v sieti sa tento rok napokon v STVR vôbec nevysiela?  Dá sa povedať, že televízia si strieľa do vlastnej nohy. Nielenže oberie svojho kultivovaného diváka o autentický zážitok, ale – hoci je tradične koproducentom väčšiny slovenských filmov – ani nevyužije natoľko sledovaný vysielací čas na propagáciu domácej tvorby. Nechcem si domýšľať, čo sa tým hlavne sleduje, ale podľa mňa toto rozhodnutie neprospeje nikomu a ničomu. S akými pocitmi prijímate ocenenie? Rekapitulujete minulosť? Je to pre mňa motivujúce. Hoci som pri uvedení svojho posledného filmu Spiaci účet vyhlásil, že je naozaj posledným a končím ním svoju profesijnú dráhu, teraz som v dileme. Keď som doteraz...
Zobraziť všetky články