Záber z filmu Wishing on a Star.

recenzia Wishing on a Star

Cesta za novým ja: Taiwan, Aljaška či obývačka?

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

Paralelne s tým, ako Peter Kerekes v scenáristickej a produkčnej spolupráci s Ivanom Ostrochovským na Ukrajine nakrúcal Cenzorku (2021), v širokej medzinárodnej koprodukcii pripravoval aj film Wishing on a Star. Obe snímky využívajú tvorivé princípy hraného aj dokumentárneho filmu, resp. ich dômyselnú hybridizáciu. Kým pri Cenzorke publikum ešte mohlo vďaka rôznym spôsobom nakrúcania „prepínať“ medzi vnímaním filmu ako dokumentu a ako fikcie, Wishing on a Star pôsobí veľmi homogénne. Ale aj tento film je neustále rozkročený medzi dokumentovaním reality a realizáciou fikcie. Postavy sa totiž usilujú posunúť ďalej vo svojich životoch, otvoriť sa novým vzťahom, prípadne nájsť svoje autentické ja, a teda sa stať niekým (aspoň trochu) iným.

Astrológiu väčšina racionálne uvažujúcich ľudí vníma ako pavedu, šarlatánsku prax, ktorá sa nás sofistikovanými výpočtami usiluje presvedčiť, že sme pod vplyvom planetárnych pohybov určujúcich naše osudy. Podľa amerického psychoterapeuta Thomasa Moora však astrológia – tak ako ju chápal už taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino – môže byť celkom legitímnou formou starostlivosti o dušu. Umožňuje nám totiž zastaviť sa a premýšľať o tom, čo je pre nás podstatné, čo chceme dosiahnuť – skrátka, chvíľu sa venovať našim sklonom, túžbam a potrebám alebo hľadať súlad nášho bytia s univerzom.

Protagonistka filmu, talianska astrologička Luciana, pravdepodobne nie je stúpenkyňou Ficinovej filozofie ani Moorovej psychoterapie, je to však pozorná poslucháčka a výborná komunikátorka. Jej metóda astrocestovania, prostredníctvom ktorej svojim klientkám a klientom pomáha uniknúť neblahým planetárnym aspektom a v deň narodenín počkať niekde inde na vhodnejšie aspekty ladiace s ich cieľmi, je nepochybne najmä druhotnou komodifikáciou astrológie. (Až pri písaní tohto textu som zistila, že skutočne existujú astrologické cestovné kancelárie!) No narodeninové cesty zároveň predstavujú príležitosť opustiť rutinu, vybočiť zo zabehnutých vzorcov správania… a venovať sa sebe.

Peter Kerekes si podľa svojich slov vyberal protagonistov spomedzi Lucianiných skutočných klientok a klientov. Jeho výber je akousi malou galériou pitoreskných, pôvabných i krehkých bytostí ­v mladom dospelom, no najmä v strednom a staršom, ba aj celkom seniorskom veku. Nie je to však náhodný a už vôbec nie nevinný výber: je tu submisívny majiteľ rodinnej pohrebnej firmy, ktorý je aj po päťdesiatke pod silným vplyvom matky, rusovlasé dvojičky, ktoré sa po štyridsiatke dohadujú, či má jedna z nich tej druhej porodiť dieťa, mäsiarova mladá žena s dvoma malými deťmi a umeleckými sklonmi, ktorá trpí manželovým chladom, osemdesiatročná dáma s tvárou snehovej kráľovnej a krehkosťou víly, päťdesiatročná rebelka, nahnevaná na otca hudobníka, ktorý sa o ňu v detstve nestaral… A, samozrejme, sú tu aj Luciana, jej praktická dcéra a nenápadný manžel. Tieto postavy sú v mnohom podobné postavám z predošlých Kerekesových filmov – sú trochu bizarné, trochu komické, no predovšetkým sú ochotné hrať s režisérom jeho hru bez strachu, že by sa vo filme mohli stať karikatúrou seba samých.

Pod touto dokumentárnou hrou však pulzuje ešte čosi iné: Kerekes pri takmer všetkých postavách pozornosť sústreďuje na ten aspekt ich osobnosti, ktorý akoby nedospel, nedorástol, zostával detský. (Možno práve táto nezrelá časť v nás sa utieka k astrológii či k iným magickým nástrojom, ktoré nám majú pomôcť zmeniť život?) Kerekesova sústredenosť na detské ja postáv potom logicky vťahuje do hry aj ich rodinné vzťahy. Astrológia sa tak stáva zámienkou na to, aby si postavy v týchto vzťahoch skúsili upratať – a napokon možno aj dospeli.

Niektorým sa nepodarí nájsť nové ja, lásku a ani nové životné smerovanie. A nebude to len tým, že sa na cestu nevydali alebo ju absolvovali iba symbolicky – z obývačky vo svojom dome. Pri jednej z postáv sa však stane malý zázrak. Doslova prerod zo štádia nymfy do štádia imaga vo filme zažíva osemdesiatročná žena, ktorá sa po smrti matky konečne rozhodne dorásť do svojho tela – a napokon si zadováži aj primerane veľkú posteľ. Scéna, kde si bielovlasá dáma sama pripravuje tortu k osemdesiatym narodeninám, či zábery miestnosti s primalým nábytkom, po ktorej sa žena pohybuje ako Alica v krajine zázrakov, keď vyrástla po vypití zázračného nápoja, ma zasahujú svojou prostotou a zrozumiteľnosťou. Podobne nádejne pôsobí aj posledná postava filmu, hudobníkova dcéra, ktorá si po návrate z Taiwanu namiesto chlapa hľadá – a možno aj nájde – cestu k zostarnutému otcovi.

Film vďačí za veľa najmä citlivej kamere Martina Kollara. Jeho priezračné, vzdušné zábery pôsobia dojmom, akoby sa v nich zrkadlili duše postáv filmu. Výraznou zložkou – azda až priveľmi výraznou – je hudba Lucie Chuťkovej, ktorá sprevádza filmové publikum predovšetkým pri (domácich aj cudzozemských) cestách protagonistov a pokúša sa ho udržiavať stále naladené a tonizovať jeho svalstvo, aby mu v kinosále, nedajbože, neochablo. No aj napriek robustnej hudobnej stope zostáva Kerekesov film ľahký ako vánok či ako morská pena a belasý ako obloha na pohľadnici.

A práve touto ľahkosťou môže rozochvieť to najjemnejšie a najvnímavejšie v nás. Wishing on a Star je totiž impulz: prenikavý pohľad na vzťahy – vrátane vzťahu k sebe – akurát z trochu inej perspektívy. S hviezdami to vlastne nesúvisí: máme to v rukách my sami.

Trailer filmu Wishing on a Star.

O filme Wishing on a Star čítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy.

 

Wishing on a Star
Taliansko/Slovensko/Česko/RakúskoIChorvátsko
RÉŽIA Peter Kerekes ● SCENÁR Erica Barbiani, Peter Kerekes ● KAMERA Martin Kollar ● HUDBA Lucia Chuťková ● ZVUK Michal Gábor ● STRIH Marek Šulík ● ÚČINKUJÚ Luciana de Leoni D’Asparedo, Valentina Angeli, Alessandra Fornasier, Barbara Lutman, Giovanni Rugo, Adriana Vangone, Giuliana Vangone, Albino Ghini, Nella Calligaris, Rosalia Pisano, Floriana Tiberio
MINUTÁŽ 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 9. 2024

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články