Záber z rozprávky Zlatovláska. Foto: Magic Box

recenzia Zlatovláska

Zlaté vlasy a zopár zlých rozhodnutí

Karin Kissová

Písmo: A- | A+

Aj vy by ste občas chceli vedieť, čo si myslia zvieratá? Hraná česko-slovenská rozprávka Zlatovláska vychádza z predlohy Karla Jaromíra Erbena a režijne sa jej chopil Jan Těšitel. Režisér má za sebou tvorbu na detskom televíznom seriáli, a preto mu nápady pre detské publikum nie sú vzdialené. Za klasickým príbehom však nemilo zaostávajú spomalené časti pre efekt a (v slovenských kinách) nadabovaní českí herci.

Jurko a Štefan sú odhodlaní stať sa rytiermi. Svojho kráľa uctievajú, aj keď je trochu nemilosrdný a trochu z neho ide strach. Mladíkom prikáže, aby upiekli vzácneho jedovatého hada a použili psa Šťastka ako ochutnávača. Jurkovi, ktorý psíka zachránil, sa nápad nepozdáva a radšej kúsok mäsa prehltne sám. Prekvapivo prežije, ba čo viac, porozumie reči zvierat! Keď kráľ zistí, že neuposlúchol jeho príkaz, Jurko sa ocitá v ohrození života. Jediným vykúpením je splnenie kráľovej náhlej túžby po žene so zlatými vlasmi. Zlatovláska však býva veľmi, veľmi ďaleko na tajomnom ostrove. Kráľ Jurka a Štefana vysiela na cestu. Kamaráti stretávajú množstvo nových tvárí či „čumákov“ a Jurko využíva svoju novonadobudnutú schopnosť a všetkým ochotne pomáha. Zvieratká sa mu zaväzujú protislužbou, ktorá príde v pravý čas.

Mocný, ale krutý cisár (Marián Mitaš) kráľa predbehol a Zlatovláskinmu otcovi za ruku jeho dcéry daruje kvapky života a smrti. Zlatovláska postupne prichádza na to, že cisár nie je hodný jej pozornosti. Zamilovane sa usmieva iba na tajomného Jurka, ktorý prichádza so Štefanom odovzdať ďalšiu ponuku na sobáš. Princezná im dáva tri nesplniteľné úlohy – až potom sa môžu Jurko so Štefanom pokúsiť dvoriť jej zlatým vlasom v mene svojho kráľa. Jurko sa neraz ocitá v núdzi, no vždy mu prichádzajú na pomoc jeho skutoční priatelia, hovoriaci pes, mačka alebo aj kôň.

Erbenova klasika v novom spracovaní nadobúda modernejší šat.





Zlatovláska (Česko/Slovensko, 2025)

RÉŽIA Jan Těšitel ● SCENÁR Lucie Konášová ● KAMERA Vojtěch Dvořák ● HUDBA Lukáš Daniel Pařík ● HRAJÚ Tomáš Weber, Marek Lambora, Jasmína Houf, Petr Štěpánek, Ján Jackuliak, Marián Mitaš, Tomáš Matonoha, Jan Budař, Martin Myšička

MINUTÁŽ 116 min.

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. marca 2025

Hodnotenie: 60%

Záber z rozprávky Zlatovláska. Foto: Magic Box

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články