Písmo: A^- | A⁺

Dobrý, zlý a tak trochu televízny

Rudolfa Biermanna sme dlho poznali najmä ako jedného z najdôležitejších producentov 90. rokov. Produkoval väčšinu filmov Martina Šulíka, ale aj viaceré debuty jeho i nastupujúcej generácie tvorcov (Vášnivý bozk, Modré z neba, Quartétto) a len výnimočne niečo populárne ako Fontána pre Zuzanu 2. Podpísal sa tak pod trvalé hodnoty dekády, ku ktorej sa vracia vo svojom režijnom debute.

Na rozdiel od filmov, ktoré v 90. rokoch produkoval, sa v ňom však k dobe nevyjadruje prostredníctvom artových utópií a podobenstiev, ale prostredníctvom žánrového filmu priamo zameraného na fenomén, ktorý vyššie zmienené filmy skôr obchádzali alebo pomenovávali len nepriamo: fenomén kriminalizácie štátnych štruktúr, prepojenia vládnucej moci i polície s mafiou.

Po diváckom úspechu, ale tiež rozpačitej kritickej odozve filmu Sviňa, ktorý nakrútil spolu s Marianou Čengel Solčanskou, sa tentoraz už ako samostatne debutujúci režisér vracia k predlohe Arpáda Soltésza. Vojna policajtov by mohla byť prequelom Svine, ktorá podobný fenomén štátnej moci prerastenej mafiou prepojila s konšpiráciami o tretej vláde Róberta Fica. Našťastie však Vojna policajtov takýmto prequelom nie je, nezachádza do insinuácií zvrátenosti konkrétnych politických aktérov a aj žánrovo je jednotnejšia, rozprávačsky konvenčnejšia, ale aj ucelenejšia. Omnoho viac sa blíži k fikcii, i keď inšpirovanej tým, čo si dnes o 90. rokoch rozprávame, myslíme a čo nám ponúkajú médiá. Jedna z mála, ak nie aj jediná skutočne explicitná narážka na reálnu historickú postavu sa tak objaví celkom nevinne, pri lúštení krížovky, keď jedna z postáv chce vyplniť namiesto slova „premiér“ jeho aktuálne priezvisko – „Mečiar“. Postavy príbehu sú však fiktívne, niet tu násilných pokusov prepojiť fiktívne osoby s tými historickými – skôr len s inštitúciami ako Slovenská informačná služba a štátna polícia. Inak sa film pohybuje v overených žánrových vodách, i keď overených skôr televíziou ako filmovým plátnom.

Tomu zodpovedá aj jeho estetika (napr. spomalené zábery pri policajnej akcii, vyhýbanie sa priveľkej spektakulárnosti i okázalosti, či už v erotických alebo násilných scénach) a čiastočne aj typológia postáv (dobrý či zlý policajt so špecifickým koníčkom, ktorým je v tomto prípade počúvanie platní s opernými skladbami najmä pri plávaní, jeho milenka s temným, ale zas nie príliš temným tajomstvom a skorumpovaní nadriadení sú sformovaní skôr repertoárom televíznych seriálov než invenčnými filmami žánru). Vyhýbanie sa okázalosti a prílišnej explicitnosti, či už v narážkach na reálne osoby, alebo v zobrazovaní násilia, je však len plusom, najmä po skúsenosti s predchádzajúcim filmom Sviňa. Týka sa to nielen vyhýbania sa príliš drasticky nakrúteným scénam, ale aj celkového spôsobu inscenovania doby (výnimkou je postava Inžiniera – jeho sadistické praktiky aj drastické mučenie sú však naznačené skratkovito a nepôsobia realisticky, skôr ako vytrhnuté z iného filmu). Neuvidíme ani žiadne priveľmi farebné obleky a šuštiakové súpravy, dobová móda je v najviditeľnejšej podobe sprostredkúvaná hudbou – a taktiež kultúrou pitia a večerného trávenia času v pochybných zafajčených podnikoch. Niektoré scény sú v tomto zmysle skoro exotistické, film až priveľmi zdôrazňuje hity pre pamätníkov. A najmä – diskotékové scény pôsobia viac ako retro párty súčasnej mládeže než ako autentické zábery doby s jej divokosťou a vlastným tanečným štýlom.

Tak, ako je tlmená farebnosť interiérovej aj kostýmovej módy, tlmené je aj herectvo – niekedy však až príliš. Viaceré postavy vrátane niektorých kriminálnikov a hlavnej ženskej postavy pôsobia trocha strojene, akoby len odriekali naučené a scenárom predpísané frázy. Reklamný trik s angažovaním populárneho rapera Rytmusa do roly mafiánskeho bossa situáciu nezachraňuje – i keď sa úlohy zhostil pomerne dôveryhodne a je obsadený typovo vhodne, dostal príliš malý priestor a vo svojej odlišnosti od „kolegov“ pôsobí skôr ako maskot vytŕčajúci z davu. Krutosť dobových praktík je zdôraznená skôr v náznakoch a bez množstva explicitnej krvi (o to strašidelnejšie potom pôsobí „video-nahrávka“ mučenia Inžiniera v závere filmu).

Film prakticky stojí najmä na postave drsného, ale spravodlivého, už trocha unaveného, avšak stále rebelského policajta stvárneného Alexandrom Bártom. Epizódne a sprievodné postavy ho len dopĺňajú, rovnako silná a herecky zvládnutá postava sa objaví až v závere ako jeho fatálny súper v podaní Mariána Mitaša – toho však vidíme na plátne len krátko. Napätie vyplýva tiež najmä zo strachu o hlavnú postavu. Dokonca aj Bártova milenka je silná skôr pri neverbálnych prejavoch, jej repliky naopak pôsobia neautenticky. Napokon aj názov vyznieva zavádzajúco: tá skutočná vojna policajtov totiž nie je predmetom filmu, začína sa až jeho záverom. Po odhalení veľkého podvodu mocných, ktorým sa nepohodlný pešiak práve vymkol z rúk.

Vojna policajtov (Slovensko/Česko, 2024) RÉŽIA Rudolf Biermann SCENÁR R. Biermann, Arpád Soltész KAMERAMAN Martin Štrba DRAMATURGIA Peter Nagy HUDBA Vladimír Martinka STRIH Ondrej Azor HRAJÚ Alexander Bárta, Juraj Loj, Róbert Jakab, Patrik Vrbovský, Jakub Štáfek, Marián Mitaš, Jakub Rybárik, Ady Hajdu, Petra Dubayová, Bronislava Kováčiková MINUTÁŽ 150 min. HODNOTENIE ●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 1. 2. 2024