Animovaný film bol osviežujúci priestor na kreativitu

Začnime tvojím zatiaľ posledným celovečerným filmom Tonko, Slávka a kúzelné svetlo. Získala si zaň už druhé Slnko v sieti za najlepší kameramanský výkon a bol to tvoj prvý animovaný film. Ako spätne vnímaš túto skúsenosť?

Bola to nová, obohacujúca a príjemná skúsenosť. Stretnutie s režisérom Filipom Pošivačom ako tvorcom a ako umelcom, ktorý priviedol do projektu ďalších skvelých umelcov, animátorov a, ako vraví Filip, všeumelcov.

Vedela si, aké to bude technicky a časovo náročné? Radila si sa napríklad s iným kameramanom, ktorý mal skúsenosť s dlhometrážnym animovaným filmom?

Vedela som, že to bude náročné hlavne časovo, ale aj technicky. Preto som sa radila s viacerými. Na Barrandove práve dokončovali film Myši patria do neba, kde mal kameru na starosti Radek Loukota, ktorý mi poradil s niektorými technickými detailmi. A počas celého nakrúcania bol pre mňa veľkou oporou kameraman Ondřej Nedvěd, ktorý nakrúcal animované filmy s režisérom Martinom Smatanom. Tiež som mala veľké šťastie na kamerovú posádku, pretože kameroví asistenti aj osvetľovači prišli práve z projektu Myši patria do neba, takže mali za sebou intenzívne ročné nakrúcanie a využili všetky svoje znalosti, ktoré pomohli aj nášmu projektu.

Čo sa ukázalo ako najväčšia výzva? Pri animovanom filme ide predsa len o trochu iný tip kameramanskej práce, nehovoriac o už spomínanej časovej náročnosti…

Výzvou je vždy nakrútiť zrozumiteľný a zaujímavo vyrozprávaný príbeh, ktorý osloví divákov. Tu sa tá príprava nelíšila, ale bola oveľa precíznejšia, lebo na takýto film musíte byť naozaj pripravení a poznať každý záber filmu, aby sa produkcia nezadrhávala a všetko prebiehalo podľa natáčacieho plánu. Keďže ide o projekt, kde sa nakrúca okolo 340 dní, produkcia aj všetky zložky musia vedieť dobre plánovať. Samozrejme, tak ako vždy sa niečo zmení a treba s tým rátať, ale čím sme boli pripravenejší, tým sme boli efektívnejší, ak bolo treba niečo meniť. Asi najväčšou výzvou bola naozaj tá časová náročnosť.

Chcelo to viac trpezlivosti?

Určite áno, práve pre tú dlhodobú sústredenosť, aby veci držali štýl a boli kompaktné. V štábe sme si však boli navzájom veľkou oporou a precíznosť a trpezlivosť animátorov nad každým „framom“ bola pre mňa silnou motiváciou a aj veľmi dobrou školou trpezlivosti.

Dal ti animovaný film ešte väčší priestor na obrazovú kreativitu? Dokonca na istú mieru experimentu?

Súhlasím s tým, že obrazová kreativita v abstraktnom svete bola naozaj veľmi zaujímavým priestorom, ktorý dovoľoval experimentovať s výrazovými prostriedkami. Naozaj som sa tešila na pasáže, ktoré boli jasne dané ako imaginatívne predstavy detí. Bol to osviežujúci priestor na kreativitu.

Priblížiš váš tvorivý dialóg s Filipom Pošivačom?

Filip mal ako vynikajúci výtvarník jasnú predstavu o bábkach, dekoráciách a celkovom výtvarne. Mal aj jasnú predstavu o charaktere priestorov, kontraste medzi farebným svetom hlavného hrdinu Tonka a desaturovanejším charakterom u Slávky doma, kde jej maminka prežívala náročné psychické obdobie. Odtiaľto sme sa spolu odrazili, išli sme testovať cez oko fotoaparátu a našli sme si vyjadrovacie prostriedky pre celý film, ako aj väčšiu hĺbku ostrosti na intenzívnejšie prežívanie postáv. Práve veľký čip fotoaparátu a malý rozmer postáv nám dovolili ísť do ozaj zaujímavých výtvarných štylizácií. Rovnako aj rozhýbaná ručná kamera, podobne ako pri hraných filmoch, nám dala smer filmového rozprávania. A návod pri záberovaní filmu. Práve pri rozzáberovaní sme sa spoločne nebáli dotvárať detaily charakterom a vtipným situáciám príbehu.

Čím ťa presvedčil, aby si do tohto filmu išla? Bola v tom aj zvedavosť? Chuť vyskúšať si opäť iný spôsob práce?

Jednoznačne ma očarili Filipove výtvarné návrhy, to, ako si príbeh a svet filmu predstavoval. Samozrejme aj scenár filmu. Potom sme s producentmi vyriešili logistiku so sťahovaním a chuť skúsiť niečo nové je určite vždy na mieste.

V tomto filme hrá dôležitú úlohu svetlo. Sú tu okrem iného aj dve odlišné postavy – svietiaca a temná. Ako si s nimi pracovala?

Bol to trošku komplikovanejší technický aj kreatívny proces, spravili sme veľa testov, ako s kontrastnými postavami pracovať. Spomínala som už svojich asistentov, okrem iného mi poradili dvojexpozíciu, ktorou sa dosiahne ešte väčší dynamický rozsah obrazu, a tým dostatočne naexponovanie jednak svetla hlavného hrdinu Tonka, jednak tmy temného charakteru Genia Loci. Niekedy sme dokonca používali aj trojexpozíciu, aby sme mali v obraze dostatočné množstvo informácií. Potom sme s týmto procesom našli ešte cestu k správnej postprodukcii v štúdiu Magiclab, aby sme mali v gradingu všetko, čo potrebujeme, a mohli už len doladiť detaily.

Bavilo ťa pracovať v ateliéri?

Bolo to veľmi obohacujúce, čo sa týka profesie, veľmi ma to povzbudilo v ďalšej praxi – vystavať každý deň nové svetelné atmosféry bola skvelá skúsenosť. Samozrejme, deje sa to aj pri hraných filmoch, len tam sa dá krásne pracovať aj s prirodzeným svetlom, ale v ateliéri treba vždy začať načisto.

Súčasťou tvojej práce je aj moment, keď ako kameramanka musíš akceptovať, že veľa pekných, výborných záberov sa do filmu nedostane. Je to pre teba už menej emotívne? Bolo takýchto záberov v Tonkovi, Slávke a kúzelnom svetle veľa?

Zatiaľ sa mi darí tento fakt akceptovať, ozaj je pre mňa zásadné, aby bol príbeh pútavo vyrozprávaný, a preto platí, že niečo musí ísť preč, aby sa film vďaka dobrému strihu stal pútavejším. Veľmi som sa tešila, že film strihal skvelý Marek Kráľovský. Veľkú časť sme síce s Filipom vymysleli už v záberovaní, ale v strižni vznikol skvelý moment, keď Tonko padá do útrob Genia Lociho a vtedy sa mu zjavia jeho dôležité spomienky. Tento moment podľa mňa dodal skvelú atmosféru záveru filmu.

Otvoril sa ti týmto filmom opäť iný svet?

Často sa mi stávalo, že som si naozaj nevedela predstaviť, ako niečo vyrobiť alebo skonštruovať pre daný záber, aby sa to nemuselo napríklad dorobiť v postprodukcii. Ozaj som sa priučila veľa novým zaujímavým technikám a jednoznačne mi to zmenilo osobnostný charakter v tom, že ozaj je všetko možné.

Pýtam sa aj preto, že napr. producent Juraj Krasnohorský povedal, že vďaka tomu, že animátori potrebujú veľa trpezlivosti, vládne pri práci na filme väčšia pohoda (čím nevylúčil ich ego). Ty si to tak vnímala?

Trpezlivosť v tom výrobnom procese má svoje obrovské miesto a som za ňu veľmi vďačná. Je to aj o tom, že kým v hranom filme stvárňujú hrdinov herci, tu sú hrdinami bábky. Úlohu hercov preberajú animátori. Niekedy sa musia vedieť prevteliť do viacerých charakterov a tie vytvárajú zo svojho vnútorného sveta, ktorý v tichosti pretavujú do akcie bábky, a to obrázok po obrázku. 24 obrázkov vytvorí sekundu filmu a film má 80 minút, takže to je 4800 sekúnd krát 24 obrázkov, ktoré musia animátori trpezlivo animovať. Mám neuveriteľnú dávku rešpektu voči svojim kolegom a tomuto krásnemu povolaniu.

Je jedným z faktorov pri výbere projektov to, že si s režisérom/režisérkou v istom súlade?

Ide o veľa faktorov. Samozrejme, osloví ma projekt, ktorý už potom rozpráva jeho režisér/ka. Je to náročná profesia, ktorá nesie enormné množstvo zodpovednosti za všetky súčasti filmu. Je radosť nájsť režisérsku osobnosť, spojiť s ňou sily a tvoriť. Myslím si, že naša profesia v sebe nesie to, že často sa s režisérom alebo režisérkou napojíme a vieme odčítať, čo má kto na mysli, a to je to krásny proces. Občas s takou zdravou dávkou stresu, čo pri filme dobre poznáme.

Lebo nakrúcanie je dlhý proces, zákonite príde aj náročnejšie obdobie…

Určite áno. Tak ako všetci ľudia, isto musím na sebe pracovať fyzicky aj psychicky, mať balans, aby som vedela zvládnuť stres, keď príde. Často to považujem za najnáročnejšiu časť našej filmárskej práce. Je to taký multimanažment stresových situácií. Vieme, koľko taký nakrúcací deň stojí a koľko ľudí pretavuje svoje úsilie do toho, aby to fungovalo. V prostredí hraných filmov je to celkom vyššia méta. Úroveň komunikačných schopností, pretavenie remesla do praxe a kooperácia všetkých zložiek by mali byť nastavené na vysokej úrovni. Vždy som ohromne rada, keď stretnem kolegov, ktorí tieto situácie zvládajú s ľahkosťou, profesionalitou a ideálne aj s humorom. Vtedy sa určite čo-to priučím z manažmentu stresu.

Pôvodne si sa venovala fotke, ktorá je individuálnejšia, film je kolektívne dielo. Vraciaš sa ešte k fotografovaniu?

Veľmi rada sa vraciam aj k fotografii, momentálne len na osobnej úrovni, ale je to úzko prepojené a rada by som sa rozvíjala aj v tejto forme.

V jednom z našich starších rozhovorov si spomenula, že až ku koncu magisterského štúdia na VŠMU si pochopila, že robíš najkrajšiu prácu na svete. Vieš pomenovať ten moment, keď to prišlo? Alebo to bolo viac vecí, ktoré sa spojili a ty si si uvedomila, že chceš zostať pri kamere?

Vtedy na konci štúdia ma veľmi očaril ten proces spoločného diela a toho, keď film môže osloviť širšie publikum. Aj tvorivá spolupráca ma začala veľmi napĺňať. Myslím si, že tam to vzniklo a tak to aj zostalo.

Príprava pri animovanom filme je precízna, podobné je to pri hranom filme. Užívaš si, naopak, pri dokumentárnych filmoch tie nevyhnutné momenty náhody?

Mám rada všetky formy a každá má niečo do seba. V každej z nich sa snažím nájsť inšpiratívne situácie. Či už s respondentmi, ktorých nakrúcame, alebo so samotným štábom. A o situáciách či zaujímavých priestoroch ani nehovorím.

Pre veľa kameramanov sú obľúbenou časťou pracovného procesu vizuálne rešerše, hľadanie. Máš rada toto obdobie?

Áno, proces vizuálnych rešerší je aj pre mňa výnimočná časť, keď sa môžem inšpirovať inými dielami, nájsť veci, čo bavia mňa, čo zaujímajú režisérov/ky a spoločne vytvárať vizuálnu ideu pre film.

Nebrániš sa ani komerčným zákazkám. Vyberáš si ich tiež podľa miery kreativity, ktorú môžeš uplatniť?

Teším sa aj komerčným zákazkám, o to viac, ak sa pri nich dajú uplatniť zaujímavé procesy a technológie.

Film Ostrým nožom „vystúpil“ z kinosál, stal sa súčasťou istého diskurzu. Dotýkal sa ťa ten film aj osobne, občiansky? Alebo je tu iný film, ktorý sa ťa témou dotkol aj výrazne osobne?

Myslím si, že nejde veľmi utiecť od tých občianskych tém, čo sa v spoločnosti dejú. Samozrejme, že ma to ovplyvňuje a dotýka sa ma to. Pre každého citlivejšieho alebo vnímavejšieho človeka je náročné spracovávať, čo sa deje – neprávosti, prekračovanie zákonov, rôzne kauzy, ktoré idú do stratena… Občas mám pocit, že denné noviny sú len sci-fi, ktoré tu žijeme. Je preto ešte ťažšie akceptovateľné, že to je realita.

Film Ostrým nožom mnohých prekvapil, po Piatej lodi to bolo výrazne urbánne prostredie, iná poetika. Spolupracovala si aj na sérii Budujeme Slovensko, spomeňme aj film Zatopené. V čom sú pre teba ako kameramanku mestské prostredie a architektúra zaujímavé?

Bola som rada, že som mohla uplatniť aj iný žáner a iné rozprávanie. Architektúra a rovnako aj celkovo scénografia sú pre mňa priestorovým základom pre obraz a sú výnimočne dôležité pre tvorbu, určujú vyznenie scény v príbehu. Samotná architektúra ako umelecký smer ma napĺňa nielen pracovne, ale aj ju osobne prežívam. Zaujímavé miesta, ktoré menia užívaný priestor na niečo hodnotné. Niektoré dokonalé stavby dokážu vyvolať až niečo transcendentálne. To je hodnota, ktorá sa dá dosiahnuť už len vstúpením do priestoru.

Prijala by si ponuku na čiernobiely film? Je pre teba ako fotografku a kameramanku čiernobiela poetika príťažlivá?

Priznám sa, že v čiernobielej poetike nerozmýšľam často, ale poznáme mnohé súčasné diela a filmy, ktoré nás očaria aj v čiernobielej. Samozrejme, novým zaujímavým nápadom som otvorená.

Technológie idú stále rýchlo dopredu. Je pre prácu kameramanky dôležité samovzdelávanie? Baví ťa objavovanie nových možností?

Samozrejme, baví, občas naozaj neviem, či zvládam registrovať úplne všetko, naozaj sa snažím inšpirovať hlavne vo výtvarnom smere všetkým okolo seba a pri vytváraní každého špecifického projektu potom hľadám správne technológie. Objavovanie ma baví, práve čo sa týka nových či starších foriem rozprávania samotného deja príbehu.

Sleduješ nejaké kameramanské osobnosti? Inšpirujú ťa?

Jessica Lee Gagné, Autumn Durald Arkapaw, Kanamé Onoyama, Arri Wegner, Claire Mathon, Darius Khondji, Ed Lachman a mnoho ďalších nesmierne inšpiratívnych talentovaných mladých ľudí aj starších geniálnych kameramanov, režisérov, režisérok.

A čo psychohygiena? Nakrúcanie je náročný proces, veľa individualít pokope…

Samozrejme, zabezpečujem sa aj po tejto stránke, lebo je to základ lepšieho žitia, ktoré nám potom dovoľuje rásť vo všetkých oblastiach života. Od profesionálnych až po relaxačné činnosti. Tu mám občas rezervy a viem, že viac relaxu by bolo na úžitok. Veľmi by som prijala, aby bola súčasťou štábu celovečerného filmu aj nejaká zložka, ktorá by so štábom komunikovala aj o psychohygiene, a ak by vznikol nejaký problém, bol by podchytený od začiatku procesu filmovania. Aby potom štáb zdravo fungoval celý film. Samozrejme, je to položka navyše, ale ak by to zlepšilo pracovné fungovanie, možno by to dokonca zefektívnilo celý proces. V súčasnej situácii je to trošku sen, ale snívať treba.

Na posledných Českých levoch sa otvorila v súvislosti s prácou filmárky aj téma materstva. Sama si matka, aká je tvoja skúsenosť? Čo by sa mohlo zlepšiť?

Veľmi kvitujem, ak sa ma producenti dopredu spýtajú, aká by bola ideálna situácia pre mňa a moje rodinné zázemie. Ak je produkcia kooperatívna, vie pochopiť niekedy náročnejšiu logistiku a ponúkne pomocnú ruku.

Máš pracovné leto?

V lete máme produkciu celovečerného filmu s pracovným názvom Nočné motýle s režisérmi Tomášom Pavlíčkom a Katkou Karhánkovou. Film Nočné motýle (originál Můry) je film pre detské publikum s prvkami hororu s tajuplnou príšerou spod postele, ktorá bude dorábaná technikou stop motion. V tejto chvíli sme už v posledných fázach pred produkciou. Potom ešte spolupracujem na ukážke k debutu režisérky Diany Cam Van Nguyen. A ešte sa teším aj z prípravy na dokumentárne série s Máriou Brnušákovou a Vladislavou Sárkány.