Režisérka a strihačka Katarína Gramatová predstavila na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary v európskej premiére svoj celovečerný debut Hore je nebo, v doline som ja. Film sleduje dospievanie pätnásťročného chlapca v regióne poznačenom úpadkom priemyslu, chudobou a silnými väzbami na prírodu. V rozhovore pre Filmsk.sk približuje režisérka vznik filmu, na začiatku ktorého bol spontánny vizuálny a ľudský impulz. Opisuje tiež prácu s nehercami z dediny Utekáč, z ktorých viacerí účinkovali aj v jej predchádzajúcom dokumente. A vysvetľuje, ako sa pri písaní a réžii snažila vyvážiť poetiku prostredia s ťažšími spoločenskými témami, ako sú manipulácia, frustrácia či vzťah matky a syna. Slovenskú premiéru má film Kataríny Gramatovej Hore je nebo, v doline som ja na festivale Cinematik (10. – 15. 9.), do distribúcie príde 25. 9.
Ako vznikol príbeh vášho celovečerného režijného debutu Hore je nebo, v doline som ja?
Príbeh vznikol celkom spontánne. Oslovila ma kamarátka, aby som sa prišla pozrieť do dedinky, kam ako malá chodievala na prázdniny. Je to malá obec v údolí, kedysi známa významnými sklárňami. Tie však po privatizácii skrachovali a dnes sú z nich už len ruiny. Išli sme tam, bol to taký prieskum, aj keď sme vlastne ani presne nevedeli, čo hľadáme.
Vypočula som si veľa príbehov o sklárňach. Boli zaujímavé z historického hľadiska, ale popravde ma to až tak neoslovilo, necítila som v tom niečo, čo by som chcela režírovať. V tom čase som si ani nebola istá, či vôbec po tom túžim. Čo ma však okamžite upútalo bola samotná atmosféra miesta. Bolo to veľmi očarujúce. Tie kopce majú obrovskú silu, hneď som sa tam cítila príjemne. A ľudia, ktorí tam žijú, majú k prírode veľmi blízky vzťah a boli nesmierne milí. Uprostred tej krásy však narazíte na obrovskú ruinu sklární priamo v strede dediny. A tam na vás doľahne váha histórie a významu, ktorý tieto sklárne kedysi pre celú oblasť mali.
Aj keď tam už nie sú pracovné príležitosti, mnohí ľudia sa rozhodli zostať. Niekto kvôli spätosti s prírodou, iný z rodinných dôvodov, veď v dedine aj v sklárňach žili celé generácie. Tá krása však má svoj temnejší kontrast. A ten ma fascinoval. V miestnej krčme som sa dozvedela, že viacerí starší obyvatelia sa do týchto oblastí dokonca prisťahovali za veľmi zvláštnych okolností. Táto informácia bola pre mňa impulzom, pretože zrazu to všetko začalo mať hĺbku. Nechcem ale nič prezrádzať, ak by si nejaký čitateľ film potom pozrel.
Ešte v ten deň sme na kopci stretli partiu chlapcov s babetami. Najprv sa so mnou vôbec nerozprávali, ale nakoniec sme spolu šli opekať a ukázali nám, ako tam trávia prázdniny a ako žijú. Bolo to pre mňa celé nesmierne vizuálne: kopce, babety, chlapci špinaví od oleja. Všetky tieto podnety, pocity a fotky som začala zdieľať s Igorom Englerom. Dodal mi odvahu a potvrdil, že aj on tam cíti potenciál na film. A tak sa to celé začalo, tento film je jeho producentským debutom a mojím režijným, scenáristickým aj strihovým.
A od toho momentu ste začali projekt riešiť?
Áno. Hneď na to som ho začala rozpracovávať. Začali sme tam chodiť častejšie a skúmali, ako ľudia v týchto hladových dolinách fungujú. Chcela som v prvom rade vyrozprávať príbeh o tom, čo sa môže skrývať za nádhernými kopcami, ako dokážu silní zneužívať slabších a ako k tomu dochádza. Ľudia, ktorí túžia po lepšom živote, no nevedia, ako ho dosiahnuť, a tak si zvolia aj nie úplne morálnu cestu k šťastiu. Matka – samoživiteľka, ktorá musí za prácou cestovať. Syn v puberte, o ktorého sa stará jeho starká. Chudoba, ktorá občas núti ľudí ku klamstvám a manipulácii. Syndróm prežitia. No zároveň sa to všetko odohráva na nádhernom mieste.
Celé sa to začalo veľmi prirodzene skladať. Tým, že sme s Igorom mladí, vedeli sme sa na chlapcov hneď napojiť, a tak bolo pre nás jasné, že tento príbeh budeme rozprávať cez 15-ročného chlapca. Keď sme dostali štipendium, bol to prvý impulz, že sa to naozaj môže stať. Úprimne ma prekvapilo, ako rýchlo nám všetko schválili – štipendium, vývoj, všetko. Som za to veľmi vďačná.
Vo filme hrá profesionálna herečka Eva Mores, ale skupina chlapcov, ktorú spomínate, sú neherci. Ako sa vám s nimi pracovalo?
Proces príprav s nimi je to najkrajšie, na čo si spomínam. Tá cesta, oťukávanie sa, rôzne herecké tréningy, výlety, alebo keď sme spolu pozerali filmy, aby som im vysvetlila, čo od nich chcem – toľko sme toho spolu zažili. Och, až ma chytá silná nostalgia. Chcelo to čas, ale zvykli sme si na seba. Pracovalo sa mi s nimi úžasne.
Zo začiatku som sa bála, ako chlapci, a hlavne Mišo, budú reagovať na hercov. Mišo Záchenský, ktorý hrá hlavnú úlohu, je špecifický. Veľmi nerozpráva, nepozerá sa do očí. Teraz je to už lepšie, ale vtedy, pred natáčaním, to tak nebolo. Bol dosť hanblivý. Myslím, že to mohli ľudia vidieť aj počas diskusie v Karlových Varoch. Nie je to s nimi ľahké.
Eva je veľmi komunikatívna a prispôsobivá. Rozumela mojej potrebe, aby hlavnú postavu hral Mišo. Sama bola z neho nadšená a brala ako výzvu herecky sa k nemu dopasovať. Mali sme mnoho skúšok, ale aj len také spoločné sedenia, aby si na seba zvykli. Očný kontakt bol však stále problém.
Ale vedel sa pozrieť do očí herečke?
Zo začiatku veľmi nie. Musela som mu to vyslovene prikázať, aby sa na ňu zadíval. V tej chvíli sa Eva na neho nepozerala, aby mu to bolo komfortné. Mišo má hlboké oči, a preto sa na neho tak dobre vo filme pozerá. Cez tie oči sa naozaj viete pozrieť do jeho duše. No on sám nie vždy cíti, že chce, aby sa mu niekto do očí díval alebo naopak. Aj to bol proces – pochopiť, že to nikdy nebude na 100 %, a že to urobí až vtedy, keď sa točí ostrá. Eva Mores s nami často cestovala, s Igorom Englerom sme tam trávili veľa času. Niekedy išiel on, niekedy ja, niekedy obaja. Chceli sme, aby si chalani na Evu zvykli. Igor bol veľmi angažovaný, pretože sa bál, že chalani z projektu vycúvajú.
Až taká obava?
Áno. Chalani nám najprv neverili, že ideme točiť film. V dedine sa, samozrejme, šírili o nás aj rôzne klebety a rozumiem prečo. Sme mladí a asi nie vždy pôsobíme profesionálne. Predstavte si: malá dedina, kde sa všetci poznajú, a zrazu prídeme my s cudzími ešpézetkami, naložíme chalanov do auta a ideme s nimi niekam na výlet alebo na obed. Ľudia si to vysvetľovali po svojom, nerozumeli tomu a, úprimne, chápem, že to vyzeralo zvláštne. Museli sme si vybudovať dôveru, aj s ich rodinami. Samozrejme, nebolo im jedno, s kým sa ich dieťa „poflakuje“.
Takže najdôležitejší bol asi vzťah, ktorý ste si s nimi vybudovali.
Určite.
Vy ste v Utekáči ešte pred Hore je nebo, v doline som ja točili aj dokument Dom Strom. Je tam nejaká spojitosť?
Áno. Stále hovorím, že chlapci sú dušou nášho filmu. Bola to však veľká práca dostať ich herecky tam, kde ich teraz vo filme vidíte. Strávili sme s nimi veľa času. A to najzásadnejšie bolo, aby prestali riešiť kameru, aby sa im ani len mikromimika na tvári nezmenila, keď sa vytiahne kamera alebo povie „akcia“. Zakaždým, keď som bola s nimi, som ich točila, fotila a robila s nimi, nenápadne aj nápadne, rôzne herecké cvičenia. Bolo to celé veľmi intuitívne. Nikdy som si o tom nič neštudovala, ani neviem, či existuje nejaká kniha o tom, ako pripraviť neherca na nakrúcanie.
Z tohto procesu ich zvykania si na kameru mi vzniklo neskutočne veľa materiálu. Často som si ho prehrávala, sledovala ich progres alebo sa inšpirovala nejakou hláškou do scenára. A v tom som si uvedomila, že ten materiál v sebe nesie aj inú, silnú tému.
Keďže som strihačka, začala som ho strihať a zistila som, že má potenciál. Tak som, popri písaní scenára k Hore je nebo, v doline som ja, začala nasledovať ten inštinkt a robiť dokument o chlapcoch takých, akí naozaj sú. Chcela som zdokumentovať, čo vlastne prináša vyrastanie v dedine. Odkiaľ pramení ich hnev, frustrácia, a ako s nimi pracujú. Takže spojitosť týchto dvoch filmov je v tom, že v dokumente Dom Strom uvidíte bez filtra, kto sú vlastne naši neherci. Zároveň ten film ukazuje množstvo tém, ktorým Slovensko v súčasnosti čelí.
Robili ste s nehercami aj nejakú ďalšiu prípravu?
Najzásadnejší moment bol, keď sme točili teaser pre Audiovizuálny fond. To bola prvá skúška, či to zvládneme. A bola som milo prekvapená, keď som si ten materiál neskôr púšťala. Mišo, Eva a aj pani Oľhová vyzerali spolu na kamere veľmi uveriteľne, a ja som im verila, že sú rodina. Mišo chcel mať scény s hercami čo najrýchlejšie za sebou, ale ukázalo sa, že v niektorých veciach bol pripravený lepšie než herci. Nechcem to povedať nijako zle, herci boli, samozrejme, pripravení, ale viete, je to iné, keď idete z natáčania na natáčanie a ponáhľate sa zas na ďalšie. S Mišom som už mala všetko naskúšané. Všetko sme si predtočili aj na mobil. Vedel, kde sa má pozrieť, ako reagovať. S hercami som to viac hľadala a ešte aj na pľaci prepisovala texty, aby im viac sadli. Ale to je súčasť procesu. Takže to vyváženie medzi hercami a nehercami napokon krásne fungovalo.
Takže celý film máte vlastne aj paralelne natočený „na surovo“?
Áno, celý ten film som vlastne natočila aj v „mobilovej verzii“. Každú scénu som si skúšala najprv takto. Každý deň sme si natočili jednu scénu, ktorú sme plánovali. Zobrala som si kameru, išla som na tú lokáciu, ale točila som len tie scény s chlapcami, nič iné. A potom, keď sme niečo natočili, doma som si to zostrihala, púšťala a rozprávali sme sa o tom, ako by to mohlo byť.
Strih vo filme Hore je nebo, v doline som ja je veľmi dynamický, moderný. Je to vlastne v protiklade s takým tým klasickým slovenským sociálnym realizmom. Čo vás ovplyvnilo v tomto štýle?
Najviac ma inšpiroval samotný život v Utekáči. Na istý čas som sa tam presťahovala. Vtedy som zároveň končila magistra na VŠMU a na prednášky som chodila z dediny na otočku. Inak žijem už sedem rokov v Prahe. Takže od rytmu dedinského života som bola úplne odpojená. Ale milujem tie rána, keď počujete len vtáčiky, potôčik cez okno a do toho nejaké babky začnú konverzáciu pod oknom: kto čo bude variť, kam ide a je to taký autentický, ľudský rozhovor o ničom, ale zároveň z neho cítite ľahkosť bytia. Milujem to.
Samozrejme, všetko má svoje kontrasty. Ale rada si veci idealizujem a aj v tom temnom sa snažím nájsť krásu. Preto, keď som v týchto oblastiach narazila na fenomén zneužívania ľudí s ťažkými osudmi – a že na nich niekto cielene profituje, vedela som, že tento príbeh chcem vyrozprávať aj s touto krásou, ktorú som tam zažila. Pretože téma filmu je aj idealizácia. V našom prípade, idealizovanie si matky.
Takže rytmus filmu viedla myšlienka kontrastu. V hlave som mala víziu: urobiť film, ktorý bude príjemný na pozeranie. Vizuálny, poetický, chlapci jazdia na babete, užívajú si slovenské leto, a do toho sa deje niečo na pozadí, čo pomaly zmení vnímanie tejto krásy. Silný vizuálny jazyk bol potrebný aj preto, aby sme nespadli do dokumentárneho pocitu.
