Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý je portrétom režiséra Eduarda Grečnera a zároveň historickým exkurzom niekoľkými desaťročiami, prichádza režisér Maroš Brázda s dokumentom, ktorý sa zaoberá aktuálnymi problémami súčasnosti. Otázka budúcnosti je v kinách od 14. novembra.
Prečo si sa rozhodol pozrieť na niektoré problémy slovenskej spoločnosti a nakrútiť film Otázka budúcnosti?
Vždy ma to ťahalo k súčasnosti. Som človek, ktorý potrebuje neustále premýšľať o aktuálnej realite a intenzívne ju prežíva. A to, čo sa aktuálne deje v spoločnosti, bolo pre mňa veľmi silným impulzom. Mal som pocit, že potrebujem reflektovať našu prítomnosť a nejakým spôsobom sa k nej vyjadriť. Podať správu o tom, v akom stave sa Slovensko nachádza. Lebo je to stav, s ktorým nesúhlasím. Ďalším dôvodom bolo to, že ma vždy iritovala situácia v slovenskom školstve. Ten neadekvátne laxný prístup, aký má naša krajina k niečomu takému dôležitému, ako je vzdelanie mladej generácie. Všade na svete pochopili, že vzdelanie je kľúčom k pokroku, stabilite, prosperite a spokojnosti, pretože keď sa mladí ľudia rozvíjajú v kvalitných podmienkach, stávajú sa kvalitnými ľuďmi a kvalitní ľudia potom vytvárajú kvalitnú spoločnosť.
Vo filme zaznieva, že nebudujeme znalostnú, ale známostnú ekonomiku. Takisto tam zaznieva, že veda a výskum sú pre spoločnosť veľmi dôležité. To je niečo, čo vieme už desaťročia, ale akoby sa nám ako spoločnosti nedarilo dostať od týchto deklarácií aj niekam ďalej.
Je to paradox. Všetci o tom vieme. A vedia to aj tí, ktorí by sa za to mali cítiť zodpovední. Určite vidia, že so situáciou nemôžeme byť spokojní a že si žiada zásadné zmeny. Lenže napriek tomu sa žiadne veľké zmeny dlhodobo nedostavujú. Namiesto toho sa pozornosť obracia k problémom, ktoré často nie sú až také dôležité. Ale ono to nie je nič až také prekvapivé. Ak spoločnosť nie je správne nastavená, nedá sa očakávať, že bude mať morálne zodpovedných politikov. V krajine máme problémy s korupciou, osobné záujmy prevažujú nad spoločenskými. A to je, pochopiteľne, nezlučiteľné s tým, keď má niekto vykonávať funkciu, ktorá je funkciou vo verejnom záujme. Táto cesta neodvratne vedie k úpadku.
Vo filme o Eduardovi Grečnerovi si pracoval s výpoveďou jedného protagonistu a s archívnymi materiálmi. Teraz bolo tých protagonistov oveľa viac.
Film Pravda je to najdôležitejšie je síce portrét, ale je to zároveň portrét človeka v kontexte doby, konkrétnych spoločensko-politických udalostí. To bolo pre mňa dôležité – práve preto som sa rozhodol film o Eduardovi Grečnerovi nakrútiť. Bolo tam, samozrejme, aj viacero iných dôvodov – obdiv k jeho tvorbe, k nemu samému ako človeku s pozoruhodnými názormi. Najpodstatnejšie však pre mňa bolo, že sa mi ponúkal veľmi zaujímavý životný osud umelca, ktorý sa dostával do konfrontácie s mocou, s vtedajšími spoločenskými a politickými podmienkami.
V prípade filmu Otázka budúcnosti si to už žiadalo iný prístup. Vedel som, že budem nakrúcať v triede svojho syna, v ktorej si všetci študenti podali prihlášky na zahraničné univerzity. To, že sa talentovaní študenti hlásia na zahraničné školy, je pomerne bežný jav, ale toto bol predsa len trochu špecifický prípad – nie vždy sa stane, že sa celá trieda rozhodne študovať v zahraničí. To bolo aj jedným zo základných východísk filmu. Ďalším bola skutočnosť, že v deň konania ich stužkovej slávnosti zároveň prebiehali parlamentné voľby. Bola to čistá náhoda. Pre termín konania stužkovej sa rozhodli dávno predtým, než bol známy termín volieb. Keď sa tieto dve udalosti takto zišli v jeden deň, prišlo mi to ako príležitosť, ktorú nemôžem prepásť – študenti idú počas dňa prvýkrát voliť a popritom sa chystajú na svoju stužkovú. Stužková v septembri je tiež istá zvláštnosť. Obvykle sa stužkové konajú skôr v zimných mesiacoch. Oni sa však z viacerých dôvodov rozhodli, že najlepšie bude rok začať stužkovou a potom sa už sústrediť len na štúdium. V tej triede sú zodpovední ľudia, ktorí to so svojimi plánmi myslia vážne. Aj preto sa uchádzali o mimoriadne náročné školy a všetko tomu podriadili.
Spomenul si parlamentné voľby – ako sa filmárovi pracuje s motívom, ktorý nie je uzavretý a môže vyústiť rôzne?
Výsledok volieb je, samozrejme, často veľmi neistý. Môže to dopadnúť všelijako. Istí sme si boli len tým, že nech už to dopadne akokoľvek, budeme na to musieť vo filme reagovať. No mal som už vopred premyslený istý súbor tém, ktoré chcem do filmu vniesť – tou nosnou, ako som už povedal, bolo odchádzanie študentov do zahraničia a s ňou potom súviseli tie ďalšie, pre mňa však nemenej dôležité. Keď som o tom na začiatku príprav hovoril v Slovenskej televízii, vyvolalo to skôr pochybnosti. Pýtali sa ma, či toho nie je na jeden film až priveľa, či to nebude pre diváka ťažko stráviteľné. Ale ja som mal celkom jasný zámer. Každý z protagonistov, ktorých som si vybral, mal byť nositeľom nejakej parciálnej témy. Samozrejme, nevedel som, k čomu v dialógoch s nimi dospejem, ale pretože som ich viac-menej poznal, mal som istú predstavu. Vedel som, čím sú výnimoční, aj to, že sú rétoricky veľmi nadaní. O viacerých študentoch v tej triede – a možno aj o triede ako takej – platí, že sú to až prekvapivo zrelí mladí ľudia s vyhranenými spoločenskými postojmi a pevne definovanými morálnymi princípmi.
Poukázaním na slabiny prinášaš odpovede na otázku, ktorá je leitmotívom filmu – prečo mladí ľudia odchádzajú zo Slovenska a uvažujú o tom, že radšej zostanú niekde v zahraničí.
Áno, to je taký spoločný menovateľ. Každý má svoje vlastné dôvody. Spája ich však pocit nespokojnosti so spoločenskou atmosférou a s rôznymi javmi, s ktorými sa všetci v podstate denne stretávame. Sú znepokojení polarizáciou, napätím, animozitou, agresivitou a vzájomnou neznášanlivosťou. Všetci to považujú za niečo, čo treba v spoločnosti zmeniť. Zároveň nie sú schopní akceptovať prevažujúce konzervatívne a so západným svetom málo kompatibilné nastavenie spoločnosti. Odmietanie toho, čo niektorí nazývajú liberálnymi myšlienkami, ale v skutočnosti vlastne ide o humanizmus.
Možno ide aj o ich skúsenosť, že sa tu málo toleruje hocijaká inakosť. Ilustruje to jeden z protagonistov, ktorý si lakuje nechty a tvrdí, že slovenská spoločnosť je strašne netolerantná, akákoľvek výzorová odlišnosť je pre Slováka problém. Čím to je?
Neochota prijať súdobé trendy, osvojiť si ich, prihlásiť sa k nim, to je jeden zo závažných problémov, ktorý spoločne pomenovávajú. Netolerancia, neschopnosť akceptovať nejaké odlišnosti, a to v čase, keď celý moderný svet, celá moderná civilizácia smeruje k inklúzii, k zrovnoprávneniu postavenia všetkých ľudí v spoločnosti. Niekto sa tomu posmieva a nazýva to slniečkárstvom. Zaujímalo by ma, ako taký človek myslí. Čo mu prekáža? Že istá časť spoločnosti volá po ľudskosti, po tom, aby sme si jeden druhého vážili bez ohľadu na to, akí sme? To sa im zdá smiešne a opovrhnutiahodné?
Dá sa s tým niečo robiť? Protagonisti filmu sa označujú za generáciu, ktorá chce bojovať za spravodlivosť a za rovnaké práva pre všetkých ľudí. Slovenskú spoločnosť vnímajú negatívne, ľudia sú tu podľa nich veľmi konzervatívni, nie sú otvorení novým veciam. Vo filme padne aj rečnícka otázka, ako sa má protagonistka cítiť bezpečne v krajine, ktorá je toxickým prostredím s rasizmom, homofóbiou, xenofóbiou… Čo by to mohlo zmeniť?
Nepoznám zaručene spoľahlivé riešenie, môžem povedať iba svoj názor. Asi sa zhodneme na tom, že atmosféra, aká tu dnes vládne, je veľmi nepríjemná a ťažko sa v nej žije. Ale nie je to nič neriešiteľné. Všeobecne sa dá povedať, že k riešeniu by nás mohol doviesť otvorený dialóg. A mala by ho podľa mňa iniciovať tá časť spoločnosti, ktorá je označovaná ako liberálna a je tŕňom v oku ľuďom opačného zmýšľania. Pokusy o dialóg by tu aj boli, len často nemajú úplne šťastnú formu. Dialóg by sa mal skrátka zjednodušiť. Mali by byť správne pomenovávané veci. Treba vyslať pozitívny signál, preukázať, že tu nie je dôvod na nenávisť, nie je dôvod na to, aby niekto niekoho odsudzoval alebo aby sa ten druhý stával terčom dešpektu, nebodaj dokonca útokov. A to len preto, že nevyhovuje nejakým pokriveným či už dávno prežitým predstavám o takzvanej normálnosti.
Možno ide aj o to, aby boli zosúladené proklamácie s činmi. Vláda napríklad v júni spustila kampaň Rešpektujem iný názor, ktorej hlavným cieľom má byť spoločenský zmier. Ale mám pocit, že v praxi sa o ten spoločenský zmier až tak neusiluje…
Poviem to otvorene a myslím si, že aj z filmu je to úplne zrejmé: tejto vláde absolútne nedôverujem. Naopak, je to pre mňa vláda, ktorá má svoju stratégiu a fungovanie založené na politike konfliktu, na vytváraní vnútorného spoločenského nepriateľa, z čoho strany takéhoto razenia extrémne profitujú. Je to pre nich základná existenčná podmienka, doslova nevyhnutnosť. Ak si chcú zachovať mieru vplyvu, pozíciu a preferencie u svojich voličov.
Pokiaľ vláda spúšťa kampane tohto druhu, je to od nej nesmierne perfídne. To, kam táto spoločnosť dospela, je výraznou mierou zásluha Roberta Fica a jeho najbližšieho okolia. Všetkých tých rozoštvávačov, ktorí vyvolávajú v ľuďoch hnev a veľmi dobre vedia, ako ho v nich aj naďalej pestovať. Sú v tom veľmi úspešní. Iveta Radičová to vyjadrila veľmi presne – ak niekto bude v spoločnosti štvať jednu stranu proti druhej, stane sa strojcom veľkého spoločenského konfliktu, ktorý mu síce bude po istý čas slúžiť, no v jednej chvíli sa mu vymkne spod kontroly. Tento nástroj používajú politickí populisti po celom svete. A ako sme už veľakrát videli, neraz sa proti nim obracia. Tak, ako sa to u nás stalo pri atentáte v Handlovej. Pritom keď sme nahrávali rozhovor s Ivetou Radičovou, nemali sme ani tušenia, že o pár mesiacov k niečomu takému dôjde aj u nás.
Nakoľko sú za situáciu v krajine zodpovední politici? Nakoľko politická reprezentácia krajiny formuje mentalitu a zmýšľanie Slovákov a nakoľko je „iba“ ich odrazom?
Sú to spojité nádoby. Myslím si, že sa to „prelieva“ z jednej do druhej, neustále to medzi nimi cirkuluje. Ale áno, politici vzišli zo svojho národa a sú do značnej miery jeho obrazom, pretože de facto presne zodpovedajú jeho očakávaniam. Nedávno som sa rozprával s jedným človekom, ktorý mi hovoril, aké ľahké je získať si slovenského voliča, votrieť sa mu do priazne. Treba len používať slovník, ktorý mu vyhovuje, prisadnúť si k nemu v nejakej reštaurácii nižšej cenovej skupiny. Ako veľmi mu zaimponujete, keď navštívite bohoslužbu a predstierate nejaký zápal pre vieru, ktorý reálne vôbec neexistuje. Ako málo stačí, aby si politik získal sympatie. A pri tých povrchných, ničím nepodložených sympatiách sa to celé začína a súčasne aj končí. Potom už nastupujú tie spomínané osobné záujmy, spravidla uprednostňované pre spoločenskými. Pokladám však za veľmi nebezpečné, nepochopiteľne krátkozraké a zároveň dosť úbohé, keď je niekto schopný kvôli osobnému úžitku devastovať vlastnú krajinu.
Vo filme načrtávaš niekoľko portrétov mladých ľudí. Na základe toho sa asi nedá generalizovať, aká je súčasná mladá generácia, môžeš však povedať, čo si vybadal pri kontakte s nimi?
Niečo som vybadal, ale keď som sa protagonistov priamo pýtal, ako by sami definovali vlastnú generáciu, mali s tým trochu problém. Uvedomovali si, že záverom každej takejto úvahy je zistenie, že generácie sa dajú len ťažko definovať. Hoci môžu mať určité univerzálne znaky, nejaké nóvum, čo tú generáciu charakterizuje a odlišuje ju od predchádzajúcich. Vždy však ide o veľmi široký súbor ľudí, ktorí majú rôzne záujmy, rôzne hodnoty a rôzne životné ciele. V tomto zmysle nie je pätica protagonistov celkom typickým príkladom svojej generácie. Ak je však pre túto generáciu niečo naozaj typické, tak je to vpád moderných technológií do ich života. Sú natoľko zrastení s technológiami, sociálnymi sieťami a novými médiami, že tie potom istým spôsobom určujú aj ich život. Je to generácia, ktorá odrástla s mobilným telefónom v ruke. To, že sa stáva základným nástrojom komunikácie, že sa komunikuje viac cez techniku, než priamo, je jav, ktorý neplatí len u nás, ale je globálny.
Osobne nie som zástancom sociálnych sietí, snažím sa tomu prostrediu čo najviac vyhýbať. Vlastne by som mohol povedať, že sa od tohto atribútu modernity skôr dištancujem. V tomto som akoby mimo doby. Ako sa zvykne hovoriť, človek „analógového typu“. Zároveň som si však plne vedomý toho, že je to trend, ktorý sa stáva trvalou súčasťou reality. A pripúšťam, že má aj svoje kladné stránky, ktoré takisto vplývajú na mladú generáciu. Tým, že sa informácie stali omnoho dostupnejšími, než tomu bolo v minulosti, prebúdzajú v mladých ľuďoch aj istý spontánny záujem o poznanie. Každopádne sa o nich dá povedať, že sú informovanejší ako ktorákoľvek z doterajších generácií.
Aj tentoraz si spolupracoval s hudobným skladateľom Davidom Kollarom. Čím ťa jeho tvorba oslovuje?
Davidova hudba je mi absolútne blízka a dokonale vyjadruje nálady, s ktorými som mal v pláne vo filme pracovať. Film sa nesie v duchu akejsi melanchólie. Je to pocit, ktorý sa vo mne natrvalo udomácnil bezprostredne po voľbách, ale určité rozčarovanie a sklamanie z toho, čo sa deje, sa u mňa vyskytli už dávnejšie. Mimoriadne to eskalovalo počas pandémie. Vtedy som spoločnosti akosi prestával rozumieť. Bol som zhrozený z toho, k čomu to vedie a v čom sme chtiac-nechtiac donútení žiť. Každý si môže žiť po svojom, ale keď spoločenskú atmosféru ovládnu javy, ktoré sa nedajú prehliadnuť, preniká to do života každému z nás, teda aj ľudom, ktorí s tým nechcú mať nič spoločné.
Trochu sme odišli od toho Davida Kollara…
Vybral som si jeden jeho album a z ďalšieho som použil dve skladby. S Davidom som v pravidelnom kontakte, stali sme sa dobrými priateľmi. A tak mám aj kontakt s jeho novou tvorbou. Len čo som počul ten album, povedal som si, že sú na ňom presne také skladby, aké potrebujem. Dokonca som si hneď vedel predstaviť, v akých kontextoch ich použijem, čo by mali tomu filmu priniesť a aké nálady majú vyvolávať u divákov. Nesnažil som sa manipulovať s ich emóciami, len si myslím, že táto hudba prináša emócie adekvátne tomu, o čom hovorím. Ľudia, ktorí film videli, mi povedali, že niektoré momenty sú dojímavé. Ten stav istého emocionálneho rozpoloženia je cestou k tomu, aby si ľudia naplno uvedomili závažnosť toho, o čom sa rozpráva. V umení je pre mňa dôležitá emocionálna zaangažovanosť. Ak sa dielo síce snaží s nami komunikovať, ale nedokáže nás emocionálne zasiahnuť, zostávame voči nemu chladní. Keď si zachovávame dištinktívnu vzdialenosť, tak sa mu ani sami neotvoríme, a nielenže ho neprecítime, ale ani v potrebnej miere neprijmeme to, čo nám chce sprostredkovať a odovzdať. A toto je film, ktorý sa rozhodne snaží odovzdať nejaké posolstvo. Nie je iba správou, ale tiež výzvou k tomu, aby sme zostali verní tomu, čo je v nás dobré.
Okrem toho, že si režisér, si aj vedúci edičného oddelenia Slovenského filmového ústavu. Na čo nové sa môžu čitatelia a diváci tešiť?
Jeseň mávame vždy bohatšiu na novú produkciu, pretože veľa projektov sa vyvíja od začiatku roka, ale žiadajú si svoj čas, a tak v priebehu roka postupne pribúdajú. Najnovšou publikáciou je kolektívna monografia o herečke Eve Krížikovej autorov Karola Mišovica, Renáty Lokšovej a Jany Dudkovej, ktorá približuje jej divadelnú, televíznu aj filmovú kariéru a tiež vývoj slovenského dramatického umenia. Okrem toho nás čaká druhé vydanie Abecedára, ktorý bol mimoriadne úspešný. Celý náklad sa rýchlo rozobral, dopyt stále trvá, takže sa na to snažíme reagovať. Tradične chystáme aj filmový kalendár, tentoraz venovaný tvorbe kameramana Stanislava Szomolányiho.
A potom sú to digitálne nosiče. Na začiatku roka sme dokončovali posledný titul kolekcie k 60. výročiu Slovenského filmového ústavu Obrazy starého sveta, na ktoré pribudol aktuálne vytvorený film Roba Šuláka Návraty k Obrazom starého sveta. To bol dôvod, prečo sme vydanie oddialili. Následne sme pracovali na dvoch projektoch súbežne – na vydaní dvojice filmov Alaina Robbe-Grilleta, ktorého súčasťou je aj minuloročná publikácia zostavená z režisérových textov, ktorú ako editor pripravil Michal Michalovič. Tie texty v sebe koncentrujú Robbe-Grilletove ideové a tvorivé princípy, ktoré po celý svoj život vyznával. Na konci roka bude produkciu uzatvárať kolekcia Eduard Grečner komplet. Bude obsahovať tri jeho zásadné filmy Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac a Drak sa vracia a ich doplnkom bude aj môj film o ňom Pravda je to najdôležitejšie.
