Zhruba tri roky po premiére Slúžky prichádza scenáristka a režisérka Mariana Čengel Solčanská s ďalším celovečerným filmom pre kiná. Je to opäť „dobovka“, ale tentoraz s autentickým protagonistom, ktorým nie je nik iný ako ikonický Ľudovít Štúr, v dobovej podobe Ludevít. Distribučná premiéra filmu Štúr bude 15. januára, v čase, keď si pripomíname 170. výročie úmrtia nášho národného dejateľa, kodifikátora spisovného jazyka a v neposlednom rade muža, ktorý bol objektom obdivu zo strany zemianskej dcéry Adely Ostrolúckej.
Štúr je tvojím desiatym celovečerným filmom, ak do toho rátame aj dva televízne projekty. Uvedomila si si vôbec, že máš akési pracovné jubileum?
Uvedomila som si, že som slovenskému filmu a literárnej tvorbe zasvätila celý svoj dospelý život. Väčšinu mojich filmov spája záujem o človeka vystaveného tlaku ideológie, moci, tradičného chápania hodnôt alebo viery. Tých desať filmov je vlastne desať pokusov rozprávať príbeh, o ktorý bude divák stáť. Vzťah k divákovi je totiž pre mňa veľmi dôležitý, chápem predovšetkým slovenského diváka ako dôvod, prečo film vôbec vzniká. Aj keď každý môj film vychádza z hlboko osobného, intímneho impulzu, v momente tvorby počítam s tým, že niekto bude ochotný naň hľadieť, že sa stane spolutvorcom jeho významu. A ešte som si uvedomila, že starnem. Keď som začala študovať filmovú réžiu, pripadali mi štyridsaťroční režiséri opotrebovaní. A keďže mám vytrénovanú predstavivosť, viem si predstaviť, čo si mladá generácia myslí o mne.
Debutovala si filmom o mníchovi Cypriánovi, čo je autentická postava z 18. storočia, mala si nakrúcať film o Štefánikovi, čo sa z rôznych dôvodov nepodarilo, ale tému Štefánika si spracovala literárne, podobne ako osudy Juraja Jánošíka a Jozefa Tisa. Čím ťa lákajú historické osobnosti?
Celistvosťou. Ich život a snaženie sú dávno uzavreté, už nič nepovedia, nič nenapravia ani nepokazia. Často si ani neuvedomujeme, že tie najzávažnejšie kolónky v definícii našej identity sú vyplnené už pár minút po narodení. Určia nám meno, náboženstvo, národnosť, štátnu príslušnosť, vykolíkujú nám plochu, na ktorej budeme po celý život jestvovať. Ten priestor je výsledkom konkrétnych historických rozhodnutí konkrétnych ľudí a tí ma mimoriadne zaujímajú. Konfrontujem sa tým vlastne so sebou samou. Do akej miery som slobodná a do akej miery som produktom ich príbehov? A rozumiem tým príbehom? Dokážem ich obsiahnuť? Neviem, pokúšam sa.
Kedy ťa prvý raz „oslovil“ Ľudovít Štúr ako možný námet na umelecké spracovanie? Bol pre teba od začiatku spätý s postavou Adely Ostrolúckej alebo si uvažovala aj o iných verziách príbehu?
Oslovil ma veľmi skoro, ale nie ako zvetraný monument národného obrodenia, ale ako kodifikátor jazyka. Slovenčina je totiž jediný jazyk, ktorý naozaj ovládam, v ktorom myslím, tvorím, v ktorom sa mi sníva. Štúr sa rozhodol, že tento jazyk má právo existovať ako plnohodnotný svet a ja v tom svete teraz žijem.
Adela Ostrolúcka je zasa typický príklad neviditeľnej ženy, vzdelanej, inteligentnej, majetnej, noblesnej, ale spoločensky úplne nepodstatnej. Ženy v jej postavení sa v polovici 19. storočia väčšinou nemohli rozhodnúť, kde, s kým a ako budú žiť. Adela mala, pravdaže, šťastie, že sa nenarodila ako sedliačka – to by prežila život ako otrokyňa, ustavične hladná, bitá, zodratá –, ale tým sa jej šťastie aj končilo. Nenaplnila očakávania rodičov, nevydala sa, nemala potomkov, zomrela ako stará dievka. Jaroslav Rezník starší sa vo svojej publikácii dokonca domnieva, že zomrela na zlomené srdce a neopätovanú lásku k Štúrovi. Adela je nad všetku pochybnosť tragická figúra a ako taká je na výstavbu deja mimoriadne vhodná.
Viem o tebe, že každú tému máš podloženú poctivým rešeršovaním literatúry a historických prameňov, ale aj návštevou autentických lokácií a podobne. Štúr je pritom súčasťou školských osnov v rámci dejepisu i literatúry. Prekvapilo ťa niečo, čo bolo pre teba úplne nové, čo o Štúrovi bežne nevieme?
Náramne ma bavilo objavovať ho medzi riadkami. V Hurbanových reflexiách som našla Štúra neprístupného, neústupčivého a nemilosrdného.
Hurban o ňom napísal, že „posmech nemohol zniesť“. Tvrdil o ňom aj to, že bol romantický idealista a videl iba to, čo vidieť chcel: „On i samú meravú, prostú reálnosť oblieval plamennou lávou svojej fantázie.“ Alebo že posudzoval všetkých a všetko veľmi prísne: „… v súde svojom vychodil vždy zo seba, vnášajúc svoju individualitu do druhého.“ Napríklad v spomienkach Jonáša Záborského nosil Štúr po neúspešnom povstaní „dvojcievovú pištoľ“, nerozpakoval sa byť pánovitý a požadovačný: „… vybehne s veľkým hrmotom šable hore schodmi, vojde s čiapkou na hlave a žiada pánovite hospodu.“ Bol tvrdý a ironický, ako som vybadala z Hurbanovho textu: „Ja krotil Štúra, ktorý hlboké pohnutie Hodžovo sprevádzal iróniou a tvrdými slovami.“ A páčila sa mi predstava Štúra na uhorskom sneme, ako ju opísal Daniel Lichard: „… ľavou rukou o svoju šabľu podopretý, v čistej maďarčine, mužným hlasom rečnil.“
Občas sa objavia negatívne hodnotenia Štúrovho údajného antisemitizmu. Stretla si sa
