Režisér Peter Bebjak rád strieda žánre a vo svojom novom filme Duchoň sa vracia do čias normalizácie, ktorej fenomény komunikuje práve cez príbeh populárneho speváka. Nie je to pocta. Karol Duchoň nebol obeťou a ak, tak iba vlastných rozhodnutí. Rovnako film ukazuje aj jeho ambivalenciu v postojoch. Veta jeho manželky – „ty nevieš čo chceš“ to presne vystihuje. Na jednej strane Duchoň ochotný spievať lacné angažované piesne, na druhej človek, ktorý odmietal vstúpiť do strany. Film Duchoň je najmä varovaním pred rezignáciou.
Filmy ako Duchoň vznikajú často z obdivu nazvime to fanúšikovského základu, ale to nie je tvoj prípad. Prečo si si vybral práve Duchoňa?
Duchoň je pre mňa stelesnením súčasnej doby. On bol spevák normalizačných čias a my v súčasnosti v podstate rovnako zažívame istú normalizáciu alebo snahu o normalizáciu – v spoločnosti, no hlavne v kultúre a v umení. Duchoň je presne tým príkladom, ako sa dá zachovať, že dôsledky vlastných rozhodnutí môžu ovplyvniť život. Na jednej strane je Kubišová, ktorá sa postavila režimu, ale perzekvovali ju za to, a potom sú ľudia, ktorí režimu pomáhali, pretože za to chceli mať výhody. Generácia po roku 1968 bola stratenou generáciou v zmysle, že prišla náhle o všetky ilúzie slobody, ťažko si predstaviť myslenie alebo náladu v spoločnosti. Takže veľa ľudí rezignovalo a snažilo sa iba existovať a prežiť, do ničoho sa nechceli púšťať. Aj Duchoň bol jedným z tých ľudí, takže mi to prišlo ako správna paralela k súčasnej dobe.
Vždy je to o rozhodnutí a prijatí dôsledkov. Napokon, počas filmu sledujeme, ako Duchoň stojí pred radom takýchto rozhodnutí a vždy si napokon vyberie tú nekonfliktnú, pohodlnejšiu voľbu, až napokon príde k stavu – „mne je to jedno, zaspievam všetko, čo mi napíšu“. Ale súčasne je to človek, ktorý nebol v strane. A aby tam nemusel vstúpiť, tak radšej prečítal Antichartu. Hovoríme o vážnych dilemách, vážnych veciach, ako je napríklad násilie v rodine, ale tá ťaživosť je vo vnútri, nie v spracovaní. Hľadal si dlho spôsob, ako jeho príbeh uchopiť? Viem, že ťa inšpirovala inscenácia v martinskom divadle o Duchoňovi Zem pamätá.
Tá inscenácia nám ukázala dobrý princíp – princíp „videoklipu“. Na scéne je bežiaci pás, príde herec a je tam počas celého predstavenia. A všetko sa deje okolo neho. Neboli to iba pesničky a medzi nimi hovorené slovo. Jirka Havelka s Robom Mankoveckým nazbierali veľa materiálu, tým pádom sme mali o dosť ľahšiu prácu. A aj keď film je istým spôsobom, v niektorých miestach, dosť štylizovaný, predsa ho divák musí prijať ako realitu. Takže sú to sekvencie z Duchoňovho života, ktoré rýchlo prejdú, ale potom príde zastavenie, keď potrebujeme, aby si divák uvedomil zlomovú situáciu. Momenty, keď sa človek môže úplne inak rozhodnúť, môže niečo iné urobiť, alebo sa bude správať tak, ako to vtedy považuje za výhodné. A tomu sme prispôsobili aj štylizácie v rámci obrazov. Nie je to lineárne rozprávanie, často sa v rámci rozprávania striedajú časové osi, je to formálna hra.
Pre mňa je dôležité, že Duchoň nie je len spevák, ale človek, ktorý mal manželku, rodinu, dieťa, a mal sen nebyť iba spevákom regionálneho významu. A tým pádom sa potom zrazu tie túžby začnú skresávať, zrazu prichádza vytriezvenie práve so životnými situáciami, ktoré nastanú. Ideme až k začiatkom, udalostiam, ktoré mali vplyv na jeho život ako napríklad agresívny otec, ktorý terorizuje celú rodinu.
Po filme Vlny je to ďalší dobový film kameramana Martina Žiarana…
Áno, je to tiež retro, ale tu sú podľa mňa veľmi zaujímavé práve tie pasáže, ktoré nie sú úplne realistické. Lebo celý koncept bol vlastne daný – zachytiť životne dôležité situácie veľmi realisticky. Netvrdím, že dokumentárne, ale tak, aby ich divák dokázal vnímať a prijať. Ale potom prichádzajú momenty, ktoré sú štylizované. Používame aj kvázi divadelno-scénickú štylizáciu. A to nás bavilo, hľadať spôsob filmového jazyka. Film vznikal primárne za účelom, aby oslovil čo najviac divákov. Pretože ústredná téma Duchoňovho života je prepojená s tým, čo sa už dosť často deje aj v súčasnosti.
Vo filme ma prekvapil už spomínaný fakt, že Duchoň nebol v strane. V jednom momente dostal na výber, či vstúpi do strany, alebo prečíta Antichartu. To je, samozrejme, moment, keď je každá voľba zlá, ale pre neho bolo menším zlom prečítať nejaké vyhlásenie, ani netušiac, čo Charta 77 vlastne je, aby nemusel podpísať vstup do strany a pritom si užívať všetky výhody, spievať, cestovať na Západ…
Som ročník 1970, takže som 19 rokov prežil v socialistickom režime. A pamätám si presne tých ľudí, ktorí sedeli doma a rozprávali protištátne vtipy, zabávali sa na nich, ale popri tom žili život komunistu, pracovali na kádrových pozíciách alebo kdekoľvek a mysleli si, že je to v poriadku, že je to normálne. Preto je aj jasné, že tu existuje nejaký spomienkový optimizmus, ktorý zažíva staršia generácia, že im komunizmus, teda socializmus, dával istoty, dával im prácu, bývanie, stály príjem… a tieto istoty im stačili. A aj preto v súčasnosti veľa ľudí vzhliada k nejakej autorite, o ktorej si myslia, že im dá istoty, čo potrebujú.
Lenže v tom je presne rozdiel. Vtedy bola doba, keď ľudia nechali, aby rozhodovali o ich osudoch, ale v súčasnosti je ten čas, alebo už dlho, už od roku 1990 by mal byť ten čas, keď o osude krajiny a spoločnosti máme rozhodovať my sami. Nečakať, kto za nás rozhodne a slepo ho nasledovať.
Spomínal si, že Duchoňa prekvapujúco dnes počúvajú mladí ľudia. Je to zvláštne v dobe, keď sa vníma nielen dielo, ale aj to, akým človekom umelec je. Už dlho tu rezonuje otázka, či oddeľovať dielo od umelca. Ako je možné, že prijímajú normalizačného speváka, navyše ešte toho, kto v spoločnosti mnohých umelcov tej doby (Gott, Hammel) bol ochotný prečítať Antichartu?
Lebo nevedia, čo to je. Oni nemajú znalosť, čo je Charta 77 a Anticharta. Nevedia o čom bol rok 1989. Nevedia si predstaviť, čo bol socializmus. A tým pádom, keď si to nevieš predstaviť, tak si to budeš buď idealizovať alebo bagatelizovať. Takže mladá generácia podľa mňa nerieši vôbec tieto záležitosti, ale riešia iba jeho spev, pesničky. Buď ich berú naozaj ako nejakú retro-recesiu, alebo sa im fakt páčia, dokážu im urobiť náladu a dokonca vytvoriť komunitnú atmosféru. Duchoň je pre nich oprostený od dobových súvislostí. Tým, že zomrel ešte pred revolúciou, v roku 1985, sa to akoby zotrelo, nebol konfrontovaný, nemusel sa vyjadrovať k svojej minulosti ani k prítomnosti, napríklad k Mečiarovi. Jeho predčasná smrť vytvorila súčasný kult.
Spomínali sme film Vlny, ktorý použil zaujímavé technické vychytávky, čo sa týka prepájania starých archívnych obrazov a filmových záberov. Ty si pri úprave hlasu Vladislava Plevčíka využil vo filme umelú inteligenciu.
Toto rozhodnutie ovplyvnili rozhodnutia iných ľudí. Dostali sme práva použiť niektoré pesničky len ako originálne nahrávky, nemohli sme ich dať prespievať alebo upraviť. Vladko Plevčík má vyššie položený hlas a má aj inú farbu ako Duchoň. Vladko naspieval všetky pesničky okrem tých piatich-šiestich, ktoré museli byť v origináli. Hľadali sme mieru – keď je mladší, tak má trošku inú farbu hlasu a keď je starší, tak už sa viac podobá Duchoňovi, ktorého poznáme. Ale umelá inteligencia je iba pomôcka, vždy tam museli byť ľudia, ktorí vyberali každé jedno slovíčko, každú intonáciu, aby bola pravdivá, pretože ešte vždy je to iba nejaký systém dát a program nevie posúdiť napríklad kontext vety, alebo vnímať farbu hlasu, intonáciu. To všetko je vždy na rozhodnutiach technikov a ľudí, ktorí s tým pracovali.
Bavilo ťa to?
Mal som skôr obavy, pretože na začiatku, keď nám púšťali ukážky v štúdiu, tak to bolo, že áno, áno, poďme do toho, urobme to týmto spôsobom, lebo pre diváka to bude prijateľnejšie. Ale keď príde obrovské kvantum textu, tak zrazu, pretože tá technológia, ako je nedokonalá a snaží sa byť až príliš dokonalá, tak napríklad občas pri hovorení „šmodrcháme“ niektoré slová, písmenká, tak tá technológia sa ich snaží doplniť a vznikajú z toho úplne absurdné hlasové prejavy. Takže sa hľadali spôsoby, ako oklamať umelú inteligenciu, aby ten prejav bol prijateľný, realistický. Vladko musel celý svoj text ešte raz napostsynchronovať a celý proces sa opakoval – nespočetne veľakrát.
AI naprieč umeniami je teraz veľká téma. Ty ako filmár ako vnímaš využívanie AI vo filme, jeho jednotlivých zložkách?
Ak to negeneruje celý film a neparazituje na všetkých tvorivých schopnostiach ľudí, nevykráda všetky tie veci, ktoré sú do toho dané… Ak má napríklad pomáhať pri liečbe, ak je to progresívne pre spoločnosť, tak je to OK. Ale ak je to regresívne alebo to dokonca ohrozuje to základné tvorivé, tak AI nevnímam ako správnu súčasť umenia. Je to presne o miere použitia, ako ju využívať, ale nie nechať na ňu celú kreatívu v zmysle: rob si čo chceš a my sa tomu prispôsobíme.
Máš trošku aj obavy?
Neviem. Ak by som pracoval v reklame, tak už by som sa obával. Je to krátka forma a už som videl pár reklám, ktoré evidentne vyrobila AI a púšťali sa normálne v televíziách. Stále verím v ľudskú osobitosť a stále verím, že diváci budú chcieť takéto filmy. I keď ja som si myslel, že pre diváka je dôležité mať hviezdy, reálnych ľudí, ktorí majú svoje životy, môžeš ich stretnúť, ale už mi niekto hovoril, že mladá generácia má svoje hviezdy vytvorené na úplne inej platforme a v úplne inom metasvete.
A je im vlastne jedno, či je to umelo vytvorený alebo reálny človek či svet. Keanu Reeves to spomínal v jednom rozhovore – ako vysvetľoval neteri, že to, na čo sa díva, nie je reálne. Jej odpoveď bola – no a čo?
Ale ten kontakt tak či tak nejaký bude musieť byť, aj keď, možno im bude stačiť v tom metasvete kontakt s umelo vytvorenými bytosťami a svetmi. Neviem, kam sa to môže posunúť. Dúfam, že to bude mať asi taký dlhý život ako 3D filmy. Na ne sa tvorcovia, našťastie, už vykašľali.
Dnes už môže hrať vo filme aj dávno mŕtvy herec…
Niečo také je už na hranici etiky, to sú veci, do ktorých by som nešiel. Nám AI pomohla v rámci nejakej ilúzie. Nevytvorili sme originálny hlas, vytvárali sme nejaký presah.
Spomínal si autorské práva. K fenoménom tej doby patrilo aj pretextovávanie zahraničných hitov, často boli obsahovo o niečom úplne inom. Ako ste práva riešili pri týchto skladbách?
Pre producenta Rasťa Šestáka a právnikov to boli asi najzložitejšie riešenia, pretože pesničky za socializmu sa voľne „kradli“ a nevykupovali. Museli sme oslovovať vydavateľstvá, hudobníkov, skladateľov a všetko nanovo žiadať, vlastne ich zlegalizovať, pretože oni veľakrát vôbec netušili, že v socialistickom bloku vznikli ich cover verzie s novými textami. Že nejaký Gott alebo Duchoň tu spievajú beatlesovky, elvisovky. Nakoniec sa im to podarilo pri každej pesničke, ktorú sme si vybrali.
Hovoríme o presahoch do súčasnosti, o tom, že všetko je na osobnom rozhodnutí. U umelcov to môže viesť často k autocenzúre…
Pozorujem, ako už niektorí formujú svoje myšlienky, idey v prospech toho, aby získali podporu od štátu. A keďže ministerstvo vyhlásilo, čo nebude podporovať, a fondy sa prispôsobili a nebudú to, čo ministerstvo nechce, podporovať, tak zrazu ako keby umelci začínali trošku meniť svoje témy, to, o čom chcú tvoriť. A to je dosť problematická vec. Bol som svedkom, že študentka, ktorá točí svoj magisterský film a má byť o hľadaní sexuálnej identity, zrazu túto tému v rámci explikácie vôbec nespomína. Zámerne zamlčuje, aby
