Počas svojej kariéry pracoval na množstve filmov, z ktorých nejeden v priebehu nasledujúcich desaťročí získal kultový status. The Rocky Horror Picture Show (1975), Star Wars: Epizóda V – Impérium vracia úder (1980), Mars útočí! (1996), ale aj filmy Davida Cronenberga ako Príliš dokonalá podoba (1988), Crash (1996), eXistenZ (1999) či História násilia (2005). To všetko je súčasťou bohatého a rozmanitého portfólia britského kameramana Petra Suschitzkého. Rozhovor vznikol pred rokom počas 11. ročníka podujatia Visegrad Film Forum a uverejňujeme ho aj ako pozvánku na aktuálny 12. ročník, ktorý sa bude konať od 19. do 22. marca a privíta rovnako hviezdnych hostí. Ich prehľad nájdete tu.
Aká bola Vaša cesta k filmu a práci kameramana?
V tých časoch bol filmový biznis zvyčajne veľmi stratifikovaný. V každej pozícii ste museli pracovať okolo desať rokov. Museli ste začať ako druhý asistent a prvý asistent. A ak ste mali šťastie, keď ste dosiahli vek tridsaťpäť rokov, mohli ste sa stať pomocným kameramanom. A možno v štyridsiatke či štyridsaťpäťke ste sa mohli stať hlavným kameramanom. Začal som tak, ako začína každý mladý človek. Nevedel som, čo budem robiť. Na začiatku som mal vlastne trochu šťastie. Niekto za mnou prišiel a opýtal sa, či by som nechcel ísť do Spojených štátov nakrútiť niekoľko dokumentov pre nemeckú televíziu. Tak som sa prvýkrát presadil ako asistent. Po pár mesiacoch producent uvidel niekoľko fotografií, ktoré som urobil, a povedal mi, že potrebujú kameramana v Južnej Amerike. Mal som dvadsaťjeden, odišiel som na rok do Južnej Ameriky a tak som vlastne začal pracovať ako kameraman. Keď som sa vrátil, oslovil ma jeden strihač, či s ním nechcem nakrútiť film. Zadarmo. Takže takto sa to začína pre mladých ľudí. No a potom mi začali chodiť ďalšie ponuky. Možno aj preto, že mladí, začínajúci režiséri nechceli niekoho, kto má veľa skúseností. V každom prípade, pomerne rýchlo som dostal ponuku na profesionálny film a potom ďalšiu a ďalšiu.
A čo prostredie filmových štúdií, aká atmosféra tam panovala?
Moja osobná skúsenosť v Británii bola taká, že do filmového štúdia som prišiel prvýkrát v čase, keď som navštevoval filmovú školu v Paríži a sníval o práci na veľkých filmoch. Chcel som robiť nádherné filmy, ale ľudia, s ktorými som pracoval, nemali záujem robiť veľké filmy. Dokonca ani nechceli vidieť skvelé filmy. Hovorili mi, že keď idú do kina, chcú sa baviť. Nechceli si trápiť mozog. Povedali, že neznášajú niektoré zahraničné filmy. Nechceli čítať titulky. Tiež sa chcem v kine baviť, nech to znamená čokoľvek. Pre mňa môže zábava znamenať všeličo. Milujem komédie, milostné príbehy. Mám rád dobré filmy akéhokoľvek žánru, len horory nemám rád. Neznášam horory. Odmietol som každý horor, ktorý sa ku mne v živote dostal. Niektorí ľudia síce hovoria, že David Cronenberg je režisér hororov, ale nie je. Je veľmi intelektuálny a za jeho filmami je vždy veľmi zaujímavá myšlienka. Takže moja skúsenosť z filmového štúdia mi povedala, že tí ľudia tam sú len preto, že to je dobre platený džob. O médium filmu sa vôbec nezaujímali. Mnohokrát som pracoval vo Francúzsku – všetci v štúdiu tam videli veľa filmov a milujú filmy. Keď som pracoval v Amerike, bolo to trochu ako v Británii. Vidia len veľké, drahé filmy. Nevidia aj tie malé, nech sú akokoľvek dobré. Nesnažia sa ich vidieť. Taliansko je zmes. Francúzsko je v oblasti kinematografie najvzdelanejšia krajina. To neznamená, že ich filmy sú lepšie ako filmy iných krajín. Ale každý tam na filmy chodí rád.
Počas svojej niekoľko dekád dlhej kariéry ste pracovali na mnohých filmoch. Na základe čoho ste si projekty vyberali?
Nemohol som si nejako extra vyberať. Nebol som schopný. Ako kameramani nie sme schopní osloviť režisérov a povedať: „Chcel by som s vami pracovať”. Takto to nefunguje. Po nejakom čase dostanete agenta a ten vám povie, čo sa deje. Povie vám, že tu či tam by mohla byť šanca…
Čo sa týka projektov, existuje tendencia, že projekt si vyberie vás a nie naopak. Môžem si vybrať len z toho, čo ku mne príde. A nie vždy to boli filmy, ktoré by sa mi vo všeobecnosti najviac páčili. Od filmov chcem, aby ma ako diváka oslovili rozprávaním, príbehom, osudom postáv. A v ideálnom prípade si chcem vychutnať aj štýl a estetiku, v ktorej je film nakrútený. To je veľa vecí naraz a je ťažké ich uspokojiť. Ale s mnohým z toho som začal veľmi, veľmi rýchlo. Niekedy som mal veľa ponúk, ale chápete, keď ste urobili film v určitom žánri, tak vás hneď zaškatuľkovali. Že točíte horory, že točíte sci-fi filmy, že točíte milostné príbehy… Mňa tiež zaradili do škatuľky a nikdy sa mi nepáčila.
Teraz mám osemdesiatdva a už nechcem pracovať vo filme. Je to veľmi vyčerpávajúca práca, najmä pre kameramana. On alebo ona – dnes to našťastie môže byť aj ona – musí ako jediný človek pracovať celý deň. Aspoň tak som to zažil ja. Pozrel som si skúšku s hercami, začal diskutovať o scéne s režisérom a potom som sa hneď pustil do príprav scény. Nakrútili sme jednu scénu, potom ďalšiu a tak ďalej. Všetci čakajú na kameramana a ten nemá chvíľu na oddych okrem toho, že si v čase obeda dá sendvič. Chcel som svoju prácu robiť stále lepšie a lepšie a to si vyžadovalo veľa práce. Bol to neustály boj.
Máte pocit, že filmoví profesionáli a profesionálky sa ochotne delia o svoje vedomosti?
Záleží na človeku. Väčšinou som sa stretol s otvorenými ľuďmi. Ak sa ich opýtate, ak ich oslovíte a trochu ich spoznáte, chcú sa o vedomosti podeliť. Vedomosti by nemali byť tajné. Skôr než som sa stal kameramanom, som miloval klasickú hudbu. Všetci najväčší hudobníci v určitom bode svojho života učili.
Premýšľali ste niekedy o tom, že by ste aj vy začali učiť, aby ste odovzdávali svoje vedomosti?
Neviem, či ich nato mám dostatok. Každopádne, nikto ma nepožiadal, aby som učil. Niekoľkokrát som zopár dní prednášal tu či tam. Bol som na filmových školách v Nemecku a na filmovej škole v Dánsku, čo je veľmi dobrá, seriózna inštitúcia. Ale nikto ma nepožiadal, aby som učil. V každom prípade si myslím, že nemám dostatočné vedomosti. Len by som povzbudzoval študentov a študentky, aby skúmali dejiny filmu, aby pochopili, že v réžii a písaní je len veľmi málo nového. Nemali by si myslieť, že niečo robia vôbec po prvýkrát. Mali by skúšať, skúšať a skúšať. A predovšetkým si myslím, že by študenti filmu mali čítať, aby pochopili, ako rozprávať dobrý príbeh.
Zdá, že niekedy je dôležité urobiť krok do neznáma. Napríklad ako pri Star Wars: Epizóda V – Impérium vracia úder (1980), keď ste zobrali prácu na sci-fi filme bez väčších skúseností so špeciálnymi vizuálnymi efektmi.
Myslím, že to je vždy dôležité. A nezáleží na tom, o aký žáner ide, ani na tom, či obsahuje technické detaily, ktoré nepoznáte. V skutočnosti si vždy hovorím, že neviem, čo robím. Musím to skúmať. Musím to zistiť. Niekedy som sám so sebou hrával takú hru. Zvykol som predstierať, že som nikdy predtým nebol na pľaci…
