V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Martina Slivku Metamorfóza vlákna (1968) poetikou nadväzuje na autorov predošlý film Voda a práca (1963), no odkazuje aj na ďalšie populárno-vedecké filmy.
Od mučenia k nehe
Metamorfóza vlákna je sprvu dramatický proces. Suché, buničité rastliny podstupujú mučenie – bitie, lámanie, mlátenie, česanie železnými ostňami, trhanie či šľahanie povrazom. Hudba Ilju Zeljenku akoby chcela bolestivosť týchto úkonov ešte zdôrazniť, priam až ritualizovať. Rytmizuje ich bubon a sláčikové pizzicatá. Xylofón napokon každý pohyb premení na divo rozbehnutý stroj. No výsledkom je hebkosť: na žrdi na priedomí visí rad plavých copov, jemne zvlnených a pripravených na ďalšie spracovanie. Husle už iba jemne kvília. Ľudské ruky jednotlivé vlasy slabým trhnutím oddeľujú a ukladajú ich na drevený klát.
Po bolesti prichádza okamih nehy. Z kúdele jemných kučeravých chĺpkov na praslici prsty vykrútia nitku. Zaslúži si bozk. Naozaj: ženské pery nitku nepatrne zvlhčia. Hudba je teraz ešte ilustratívnejšia ako pri predošlom mučení: ozve sa harfa. Nie každé vlákno má však toľko šťastia ako tenká niť. Hrubšie povrazy sa uťahujú pevne, tie najhrubšie spletá dohromady povraznícky kužeľ pomocou systému kolies a kľúk – a husle úpejú. Laná sa naťahujú na škripec, nite sa „lámu“ v kolese alebo sa navíjajú na cievky.
V tejto chvíli Metamorfóza vlákna obrazovo pripomenie najmä film Voda a práca, no čiastočne aj pracovné a výrobné pasáže z Vertovovho Muža s kinoaparátom (1929). Slivka ukazuje komplexný mechanizmus poháňaný vodou, i človeka, ktorý ho zostrojil a vie ho používať. Sústava kolies a cievok sa zvŕta rôznymi smermi, suchú mechaniku strieda vlhkosť a sparno. Pradená sa namáčajú, zmäkčujú a farbia, iné sa žíhajú nad ohňom.
Zázrak farby
Prvá časť Slivkovho filmu Metamorfóza vlákna je nakrútená na čiernobielu filmovú surovinu. A potom, takmer v polovici filmu, sa zrazu, nečakane, z jedného záberu na druhý, prostredníctvom takmer nepatrného strihu, ocitáme vo farebnom svete. Biele, žlté, červené a zelené vlákna sa splietajú do viacfarebných povrazov alebo tkaníc so zložitými vzormi, „naprogramovanými“ cez dômyselnú sústavu štvorcových tkáčskych doštičiek, ktoré ženské ruky počas tkania rôzne otáčajú. Vzápätí doštičky vystriedajú väčšie krosná a stuhy zase koberce či deky.
Hudba na túto zmenu opäť reaguje – nepokojné, trblietavé husle nahradí hebká flauta a harfa, ktorá ladí so strunami vláken natiahnutých v tkáčskom stave. Kým v úvode filmu bol ľudský element prítomný skôr metonymicky – v detailoch, prostredníctvom rúk, prstov, vzácne pier a tvárí, neskôr sa stáva celistvejším. Povraznícke stroje a farbiarske kade obsluhujú starší muži, kolovrátky, tkáčske doštičky a krosná ženy. Prostredie je dedinské, ženy sedia na priedomí či stoja na lúke, muži sa pohybujú najmä vnútri, vo farbiarskej či povrazníckej dielni. Biele, zelené a červené farby na látkach a kobercoch alternujú s nefarbenými tónmi béžovej či sivej. Koberce nevidíme celé, len občas preblysne geometrický károvaný či pestrý kvetinový vzor.
Takéto látky mohli vznikať kdekoľvek – na slovenskom vidieku, na Ukrajine alebo v Rumunsku – ale tieto vznikli v Bulharsku. To sa však dozvieme až zo záverečných titulkov. Film vyrobilo bratislavské Štúdio krátkych filmov v spolupráci so Štúdiom populárno-vedeckých filmov v Sofii.
Etnografia či maľba kamerou?
Martin Slivka a kameraman Jozef Grussmann spolu v Bulharsku v roku 1968 nakrútili až štyri filmy. Dva venovali bulharským smútočným rituálom (Odchádza človek a Bulharské oplakávacie piesne), jeden ikonám – duchovnému i kultúrnemu dedičstvu z čias Byzancie, ukrytému v chráme Alexandra Nevského v Sofii (Odosobnení). A napokon je tu Metamorfóza vlákna.
Kým filmy Odchádza človek a Odosobnení komunikujú jasný význam zreteľnou štruktúrou i starostlivo komponovaným komentárom, Bulharské oplakávacie piesne pôsobia skôr ako etnografická dokumentácia alebo viac-menej usporiadaný zber materiálu k filmu Odchádza človek. K čomu však priradiť Metamorfózu vlákna?
Nie je to ani zber materiálu, ani etnografická dokumentácia tradičných ľudových remesiel. Je to skôr skica, ukážka ľudskej dômyselnosti pri spracovaní rastlín (a podistým i zvieracej srsti, hoci spracovanie surovej vlny nevidíme) do podoby nití, priadzí, povrazov a napokon aj tkanín či pestrých vypletaných kobercov (práve na tie sa zvyčajne používajú živočíšne vlákna). Divácku pozornosť však nevedie komentár, vedie ju len hudba. A vedie ju emocionálne, cestičkou, ktorá podporuje takmer až animistický pohľad na rastliny, veci i stroje.
V Metamorfóze vlákna ožívajú ľanové či konopné vlasy, ale aj bežiaci povraznícky kužeľ, za ktorým sa ťahá hrubý povraz, či tancujúce cievky, na ktoré sa navíjajú nite. Žijú aj ťažké drevené mangle, ktoré „dupaním“ ako slony zmäkčujú súkno. A samozrejme, živé sú aj ruky: češú, pradú, krútia a ťahajú, spletajú a napínajú, neskôr za výdatnej pomoci strojov či nôh. Ženy na krosnách hrajú ako na harmóniu. Napnuté vlákna tkáčskych stavov sa menia na minimalistické stavby. Nie náhodou sa kamera zameriava na detail, práve ten totiž vdychuje veciam život. Metamorfóza vlákna je tak oveľa viac kameramanskou štúdiou než populárno-vedeckým filmom.
Dotyky a spojenia
Metamorfóza vlákna však udržiava vzdialené spojenie – a nielen prostredníctvom názvu – aj s Bielikovým popularizačným filmom Umelé vlákna (1945). Ten, hoci starší, je však menej zameraný na tradičné postupy a viac na technológie spracovania dreva, z ktorého sa chemickými procesmi z viskózovej kaše vyťahujú vlákna jemné ako hodváb. Ak si odmyslíme populárno-vedecký, divácky ústretový komentár, Bielikovo vizuálne očarenie priemyselnou výrobou sa podobá Slivkovej záľube v synchrónii tradičných strojov a remeselných postupov.
Zameraním na detail a na prácu rúk Metamorfóza vlákna môže pripomenúť aj filmovú báseň Jozefa Zachara Ruky (1963). Slivkov film však nie je báseň – s metaforikou a prirovnaniami totiž pracuje len hudba – a nie je to ani postup práce, keďže v ňom nevidíme jeden, ale množstvo, navyše fragmentarizovaných, postupov. Je to skôr filmový tanec tradičných strojov a remesiel, tanec, ktorý vzniká vďaka dynamickej filmovej montáži, no predovšetkým vďaka hudbe Ilju Zeljenku.
