Tereza Nvotová vo svojom novom filme Otec spracovala cez príbeh vychádzajúci zo skutočných udalostí témy, ktoré sú univerzálne. Aj preto je tento film dobré vnímať ako zaujímavú štúdiu situácie, v ktorej sa môže ocitnúť ktokoľvek.
Vráťme sa na úvod na festival do Benátok, kde mal Otec svetovú premiéru. Aký ti zostal z festivalu, uvedenia Otca a ohlasov naň pocit?
Musím povedať, že som nečakala až také pozitívne prijatie. Predsa len je to jeden z najväčších festivalov, kde sú samé kvalitné filmy. Otec má radikálny prístup a hovorí o tabuizovanej téme, takže to mohlo dopadnúť všelijako. Ale viac než pozitívne recenzie ma potešilo prijatie publika. V Benátkach si totiž lístky môže kúpiť aj verejnosť. Nie je to ako v Cannes, kde majú prístup na projekcie len filmoví profesionáli, takže premiéra je naozaj prvý kontakt filmu s rôznymi ľuďmi. Keď som ich videla na konci plných emócií tlieskať, sama som bola veľmi dojatá.
Na Slovensku mal film premiéru na festivale Cinematik. Vnímaš rozdiel v reakciách zahraničného a domáceho publika?
Samozrejme, sledujem to. Na Slovensku film a aj nás, čo ho robili, berú ľudia osobnejšie. Je to príbeh, ktorý vychádzal aj z toho, čo sa na Slovensku stalo. Hovorí o našej spoločnosti a to nie vždy v dobrom, takže ich to zasahuje o čosi viac. Aspoň ja mám ten pocit. Zároveň ľudia vnímajú aj úspech filmu v zahraničí a cítim veľkú prajnosť. Mám z toho obrovskú radosť, lebo my Slováci často odsudzujeme úspech. Teším sa, že napriek tomu, že film rozpráva o tragickej udalosti, to, čo z neho vzniká v spoločnosti a medzi ľuďmi, je len pozitívne. Je úžasné, že sa to podarilo.
Téma filmu si ťa našla, nebol to primárne tvoj záujem. Ako si si k nej hľadala cestu?
U mňa to nie je intelektuálny proces. To napojenie sa odohráva na čisto emotívnej úrovni, a potom, keď sa to stane, tak môj mozog zaplavia otázky a to je pre mňa ten moment, keď si poviem, že má zmysel sa tým zaoberať. Že ten príbeh odkrýva niečo hlboko v nás a o nás.
Keď si sa rozhodla prijať ponuku nakrútiť film s touto témou, čo bolo pre teba osobne najdôležitejšie v tom, ako príbeh inšpirovaný skutočným prípadom nakrútiť? Zhodli ste sa v tom hneď aj s autorom predlohy Dušanom Budzakom? Pre neho to bola do istej miery osobná vec.
Trvalo mi, kým som našla k Otcovi kľúč. Príbeh, ktorý mi porozprával Dušan, sa ma veľmi dotkol, ale najprv som si hovorila, že to sa nedá natočiť. Až neskôr mi napadlo, že to nemusí byť klasický film. Že to môžem spraviť úplne inak. Stále som sa vracala v hlave k tej sekunde, ktorá nám dokáže nielen zmeniť život, ale zbaviť nás všetkých istôt, na ktorých stojí naša realita. Zrazu sme sami, izolovaní, nahí pred vesmírom a ani nevieme, kto sme. To, ako sa to môže stať hocikedy, uprostred banálnych chvíľ, v bežnom dni… A tak mi napadlo, že tento film musí pracovať inak s časom. Z toho vyplynuli tie dlhé zábery, na ktoré sme film natočili.
Spraviť príbeh univerzálnym je dôležité, keďže podobných prípadov je veľa po celom svete. Tým sa zároveň stáva reálnym v zmysle, že sa môže stať naozaj komukoľvek – banálny deň a zrazu je starý život preč. Znamenala príprava aj veľa rešerší?
Áno, veľa sme čítali, zisťovali, rozprávali sa s expertmi. Chcela som si byť istá, že výpoveď, ktorú film nesie, je pravdivá. Chcela som tomu rozumieť. Aspoň do tej miery, ako tomu môžem rozumieť, keď to nezažijem.
Ten stret rácia a emócií je veľmi zaujímavý. Sú tu fakty, ale následky sú najmä o emóciách…
Áno, ide o to, ako je postavený náš mozog. O veľmi vedecké fakty. Ale ten dopad je hlboko emočný. Ten film je pre mňa preto hlavne o láske, o sebaprijatí, o odpustení, o strácaní a nachádzaní zmyslu… So mnou to tiež veľmi emočne zamávalo. A myslím, že diváci prežívajú to isté. Ale je tam istá katarzia, ktorú mi všetci popisujú. Ten film nie je, napriek tragédii, temný. Má v sebe svetlo.
V tomto prípade išlo – na rozdiel od tvojich predchádzajúcich filmov – aj o skúmanie najmä mužskej psychiky.
Áno, ale pre mňa v tom v rámci tohoto príbehu nie je rozdiel. Rodičovská láska, strata, vina, partnerstvo – to sú veci, ktoré prežívajú muži aj ženy. Je však možné, že som týmto filmom prelomila nejaký stereotyp, ktorý som ako režisérka cítila. Ľudia si mysleli, že ako žena dokážem natáčať filmy len o ženách.
Tým, že príbeh inšpirovala skutočná udalosť, určite vyvstala otázka, ako film nakrútiť tak, aby nepôsobil, že využíva cudziu tragédiu ako atraktívny, šokujúci námet, rovnako ako aj pripomínanie tragédie ľuďom, ktorým sa stala, ich znovuprežívanie… To sú pre tvorcu náročné otázky.
To sme s Dušanom riešili neustále, keďže sme sa inšpirovali aj príbehom jeho najlepšieho kamaráta. Dávali sme si veľký pozor, aby sme nezašli do roviny, v ktorej by sme túto tragédiu využívali. Naopak, Dušanovi šlo aj o to, aby spoločnosť, ktorá vtedy na jeho kamaráta zaútočila, uvidela jeho príbeh zvnútra a pochopila, čo prežil. Mne šlo hlavne o to, aby mal film viac vrstiev, ktoré hovoria o nás ako o ľuďoch. Chcela som v divákoch otvoriť empatiu, citlivosť a to sa, myslím, darí. Veľa ľudí nám píše, že zmenilo názor na rodičov, čo zabudnú svoje deti. Píšu nám, ako
