Zuzana Piussi sa v najnovšom filme Pachová stopa vrátila k téme justície, a pokračuje tak vo svojej línii spoločensko-kritických filmov. A čo je aj po rokoch skvelé, nakrúca ich, pretože stále verí, že takéto filmy môžu priniesť pozitívne zmeny. Aj keď to nebude hneď.
Začnime „nefilmársky“. Pred dvoma rokmi ste s producentom Vítom Janečkom a ekonómkou Vierou Hladišovou prevzali pražské kino Atlas. Ako sa kinu darí?
Myslím, že dobre. Investovali sme do kina a teraz plánujeme postprodukčné zvukové štúdio. Možno už začneme aj zarábať. Dúfam. Ťahúňom, ktorý má podnikateľského ducha, je Vít Janeček, nie ja. Začalo sa to z nadšenia: máme priestor a môžeme robiť rôzne aktivity, o ktorých si myslíme, že nám chýbajú. Ako dokumentaristom nám chýbalo kino. Všetko sa strašne komercionalizuje. Vidíš to aj na Slovensku a je to tak aj v Česku. Dokumentárne i nezávislé filmy v podstate nemajú v kinách miesto. Zobrať si po pandémii pod seba nejaké kino bol veľký risk. Myslím si však, že to ide veľmi dobre. Dávame priestor aj slovenským filmárom a filmárkam. V podstate u nás majú takú slovenskú bunku. Robíme diskusie, rôzne nekomerčné aktivity, máme tam Galériu Karla Vachka, kde premietame dokumenty za nižšie vstupné.
Stretli sme sa v Bratislave pri premiére filmu Pachová stopa. Ak sa pozrieme do tvojej filmografie, tak justícia je jednou z tém, ku ktorej sa vraciaš. Nový film je však v tejto línii istým posunom.
Pachová stopa je žánrovo true crime, pohrávala som sa so žánrom, napätím. Sledujeme policajné zábery, sú tam fotky a videá zo spisu. True crime je divácky veľmi obľúbený žáner, ale osobne ho nemám rada, pretože sa zvrhol na ospevovanie zločincov. Je to taký klebetník až bulvár. Väčšina ľudí sa asi rada pozerá na zločin, čo si neviem vysvetliť. Čiže je to čítané, je to pozerané, a preto sa aj true crime vyrába. Málokedy vidíme, aby sa true crime dotkol nejakej systémovej chyby. Alebo toho, prečo sa zločin stal. Nikdy v nich nie je hĺbková analýza. Takže Pachová stopa je true crime, ktorý hovorí o chybách justície a polície formou analytického dokumentu. Vidíme prácu polície, postupy a aj súd, ktorý ešte stále má možnosť nejakým spôsobom zvrátiť rozsudok, ale nerobí to, dokonca sa tomu vyhýba napriek jasnému tlaku dôkazov. Čo je neuveriteľné.
Vo filme sa aj vyhýba obhájiť svoje rozhodnutia pred kamerou…
Pretože už vie, že pachová stopa je „prúser“. Povedal to už aj Ústavný súd. Problém je, že na základe tohto dôkazu boli ľudia odsúdení na dlhé tresty a stále sú v base. Sudkyňa, čo súdila Martina Balhara (viac o prípade tu – pozn. red.), vie, že mám preštudovaný celý spis, a tuší, že by som sa jej spýtala, prečo je v rozsudku napísané, že Balhar poznal zázemie pošty, aj keď ten plánik nezodpovedá realite. To má byť druhý dôkaz, že on je ten vrah. Prvým je samozrejme „pachovka“. Tretí, nepriamy dôkaz je psychologický posudok. Píše sa vždy tak, že si ho každý môže vyložiť, ako chce. V podstate, keď sa zamyslíme, každý je schopný zabiť. Aj ja som schopná zabiť, keď mi budú ohrozovať dieťa. Takže to budem mať tiež v psychologickom posudku napísané. Chcem povedať, že reťazec nepriamych dôkazov v týchto prípadoch, ktorým som sa vo filme venovala, je naozaj absurdný. Pachová identifikácia je nepriamy dôkaz a na odsúdenie človeka musí byť viac nepriamych dôkazov, tzv. reťazec. Ale keď sa pozrieme na články toho reťazca, tak zrazu je to tragédia. A deje sa to aj na Slovensku, len tu nemáme spolky, ktoré by sa venovali odsúdeným, čo nemajú žiadne finančné prostriedky. Myslím si, že ako kedysi justícia odsudzovala ľudí na základe politického presvedčenia, teraz je to tak, že ak nemáš na dobrého advokáta, máš problém.
Vo finále zostane v divákovi rovnaký pocit, či sleduje tvoje filmy o slovenskej, alebo českej justícii, a to je nedôvera v dosiahnutie spravodlivosti.
Filmy, seriály, ktoré sa bežne produkujú, systém nijako nenarúšajú. Keď som bola na festivale v Jihlave, v programe boli iba dva spoločensko-kritické filmy – Pachová stopa a Dům bez východu (r. Tomáš Hlaváček), ktorý ukazuje kupčenie s chudobou a odkrýva systémové zlyhania. Podobné filmy by mali robiť slovenská a česká verejnoprávna televízia, nebáť sa kritizovať systém, iba tak ho môžeme zlepšiť. Tie filmy sú cestou niečo zlepšiť, nie je to narúšanie a škodenie.
Najmä sú to svety, ktoré väčšina obyvateľstva nepozná zvnútra, teda ani nevieme, čo sa v nich deje, a práve takéto dokumenty sú cestou spoznania. Páči sa mi, že stále veríš v silu dokumentárneho filmu veci zlepšiť.
Inak by som ich nenakrúcala. Pozitívna zmena možno nepríde hneď, ale keď človek takto niečo dá do priestoru a existuje to, už sa dá k tomu neskôr vrátiť. Poznám aj sudcov, ktorí chcú justíciu zlepšovať. A potom tých, ktorí kritiku súdnictva odmietajú. Takže sa treba spojiť s tými, ktorí ju chcú zlepšovať. Oni bojujú o svoju dôveryhodnosť a chcú, aby to bolo lepšie. Ale, samozrejme, pravda je, že ľudia sú strašne unavení. Cítime, že sa rútime do autokratického režimu, ktorí riadia psychopati. Keď čítam noviny, tak to je scenár na katastrofický film. Takže ľudia si povedia, že už sa chcú iba zabávať. Ukážte mi radšej nejakých silných hrdinov s kúzlami, efektmi. A dajú si k tomu pukance. Nemám šancu uspieť, ale aspoň odborná verejnosť je na tieto filmy zvedavá, mali sme skvelé diskusie, chodili policajti, štátni zástupcovia, sudcovia. Diskutovala aj česká ústavná sudkyňa Daniela Zemanová, ktorú si vážim. Bola v šoku. Oni o tých prípadoch naozaj nevedia a ja to chápem, ale úlohou nás, filmárov alebo novinárov, je im tie prípady ukázať. Často sa bránia, že justícia je tak postavená – prvostupňový, druhostupňový, najvyšší, ústavný súd. Vždy som počúvala, že nespravodlivosť sa tak musí niekde zastaviť. Ale pravda je taká, že prvostupňový súd niečo odsúdi a vy v tých spisoch vidíte, že na ďalších stupňoch je to iba CTRL+C a CTRL+V.
Jeden sudca mi povedal, že ak chce niečo zamietnuť, stojí ho to strašne veľa námahy a písania, a tak to radšej potvrdí. Takto priamo mi to povedal! Žiaľ, nedovolil, aby som to nakrútila. Alebo keď som si písala kvôli Martinovi Balharovi s ústavným sudcom, ktorý potvrdil Balharov rozsudok, pýtala som sa ho, prečo sa opiera o dôkaz, ktorý neexistuje. A on mi povie: „My to nepreskúmavame.“ Takže kde sa má nespravodlivosť zastaviť?! Ak by som teda mala radiť nespravodlivo obžalovanému, poviem mu, že ak to jeho advokát po*erie na začiatku, a tých prípadov je fakt veľa, tak už ho nič nezachráni.
Už len sledovať tých niekoľko prípadov vo filme je absolútne frustrujúce. Spomínala si festival v Jihlave a to, že málo slovenských a českých filmárov sa venuje sociálno-politickým témam. Prečo sa podľa teba do nich nepúšťajú?
Oni sa im aj venujú, ale zrazu to skĺzne do bulváru. Napríklad Česká televízia oslovila spolok Šalamoun, že chcú, aby pre nich jeho predseda Vašek Peričevič napísal scenáre, ale chceli prípady, ktoré dopadli dobre. Takže oni sa vlastne boja. Chcú na záver zatlieskať spravodlivej justícii. Najlepšie idú krásne filmy o krásnych ľuďoch. Proste si zoberieš zaujímavú fotografku, umelca, lekára, herca a urobíš s ním film. Je to filmársky jednoduchá práca, lebo ti to drží jedna postava. Portrét je žáner, ktorý nikoho neurazí, rozcíti nás, lebo, aha, aký vzácny človek. Už sa pomaly nič iné netočí, iba portrét. Alebo true crime, kde susedka povie na kameru: „On vyzeral tak divne.“
Môže za tým byť aj strach? Bol napríklad film Nemoc tretej moci (2011) pre teba v niečom zlomový? Vtedy to vyzeralo naozaj vážne, keď ti hrozili dokonca dva roky väzenia, čo ťa však nezastavilo.
Film Nemoc tretej moci v podstate po uvedení zapadol. Keď som potom robila niečo ďalšie, kde som sa opäť vŕtala v justícii, tak už som ich naštvala a prišlo trestné oznámenie, niečo na mňa proste hľadali. A zrazu ľudia film chceli vidieť a prišla aj verejná debata. Samozrejme, že to bolo aj nepríjemné, ale pre film a aj tému to bolo dobré. Najhoršie je, keď sa niektoré témy odignorujú, v zmysle, že toto my nechceme, toto nie je naša pravda, ktorú chceme počuť, o tomto nechceme debatovať. Čoho sa bojíme najviac? Sociálneho vylúčenia. A nastúpi strach, že naša skupina, naša bublina nám povie: toto si urobila zle a zradila si nás. V podstate žijeme v bublinách a robíme veci tak, aby sa to hodilo tej našej bubline. Mrzí ma, keď sa to stane, lebo mám ego, ale treba to prežiť, zvyknúť si byť na okraji aj neobľúbený. Žijeme v dobe zjednodušenej pravdy, toto je dobro a toto zlo. Filmár má byť ten, kto hľadá príčiny, analyzuje.
Ty si sa už vo svojich starších filmoch venovala nacionalizmu, kvír téme, obe opäť rezonujú v spoločnosti. Neuvažovala si, že sa k nim vrátiš?
Veľmi by som sa chcela vrátiť ku všetkému, ale mám tri deti, teraz mám ešte aj šteniatko, človek stihne iba to, čo dokáže. Teraz mi napríklad prišiel do mailu spis, slovenská kauza spojená s pachovou identifikáciou, a je to veľmi zaujímavé, hneď by som sa do toho pustila. Teraz by som však chcela dokončiť film o vode. Spolu s justičným filmom vznikal aj film o lese, z basy je najlepšie ísť do lesa – za medveďmi. Film sa volá Hlas lesa, distribúciu bude robiť ako vždy Silvia Učňová Kapustová.
Nedávno sme tu mali aj kauzu „hlucháň“…
Tak to by sa mali oba filmy hrať spolu a robiť diskusie. Možno budú podobné filmy nakrúcať aktivisti a ja im veľmi držím palce. Prečo by ich mali nakrúcať iba vyštudovaní filmári? Aj tak robia väčšinou niečo bezpečné, nič proti ničomu. Tak nech nakrúcajú aktivisti. V kine Atlas sme zorganizovali Press Play Prague, festival filmov, ktoré nakrútili novinári. Prvý ročník sme rozbehli spolu s Američanmi a videla som naozaj perfektné filmy. A vlastne sloboda je o tom, že si zoberiem kameru a točím.
V jednom z našich minulých rozhovorov si hovorila o otvorenosti Českej televízie k spoločensko-kritickým témam, ktorá bola oveľa väčšia ako v Slovenskej televízii. Stále to platí?
Tak napríklad Pachovej stopy sa úplne zľakli. Chodila som za dramaturgičkami a ony nepovedali priamo, že film nechcú. Na to nemajú odvahu. „Ježiš, to je tak důležitá téma, Zuzanko! Úžasný, úžasný.“ Ale potom sú ticho, neodpovedajú na maily. Mám už po päťdesiatke, prečo mám naháňať nejakú dramaturgičku? Keď sme film odpremiérovali, zrazu sa ozvali, že ho chcú. Pre filmára je vždy lepšie, keď televízia vstúpi do projektu počas nakrúcania a postprodukcie, pretože môžeš ušetriť na položkách ako postprodukcia obrazu a zvuku, je to niekedy 400-tisíc korún. Ale keď sa televízia film rozhodne odvysielať, keď už je po premiére, tak to vlastne kúpi za malú sumu. Takže Česká televízia sa teraz rozhodla, že áno, teraz to majú to právnici.
Pre mňa je dôležité, aby sa tento film premietal vo väzniciach, aby si ho mohol pozrieť Martin Balhar. Chceli sme robiť aj diskusie po väzniciach, ale keď sme sa spojili s riaditeľom väznice a film mu poslali, odpísal nám, že toto nie, lebo to nie je výchovné. Myslím si, že to je veľmi výchovné, pretože spolu s diskusiami s advokátmi, by sme priniesli viac právneho povedomia. Bohužiaľ sa toho zľakli, ale stále dúfam, že to prelomíme. Samozrejme, milujem Johnnyho Casha, ktorý chodil hrávať do basy a prinášal väzňom radosť a nádej.
Už sme spomínali návraty k témam, čo povedzme kauza Gorila?
Myslím si, že na Slovensku neexistuje zlá téma. Vždy to závisí od odhodlaných ľudí, lebo vo filme je dôležité s nimi spolupracovať. Bez dobrých postáv, odhodlaných rozprávať úprimne, kriticky a nebanálne, sa film urobiť nedá. Kde by sa dnes dalo spraviť to, ako som sa kedysi dostala medzi kukláčov a mohla nakrúcať? Stále si však myslím, že analýza sa dá robiť, len je to ťažšie tým, že život je ťažší. Jedlo je drahšie, bývanie je drahšie, tak si nemôžu dovoliť riskovať. Bola som nadšená z ľudí v Slovenskej národnej galérii, ako spolu podali výpovede. To je správny postoj! A čo sa týka Gorily, poviem ti zážitok. Raz som bola za Haščákom a spýtala som sa ho, či by som ho mohla natáčať…
