V roku 2011 vzniklo v Audiovizuálnom fonde osobité zameranie MINIMAL, podpora pre prvé alebo druhé celovečerné hrané filmy začínajúcich režisérov a producentov, prípadne producentských spoločností. Dielo spĺňajúce túto prioritu musí mať plánovanú dĺžku minimálne 70 minút a celkový rozpočet nesmie vo výzvach na rok 2024 presiahnuť 500 000 eur (dovolená výška celkového rozpočtu bola v začiatkoch výzvy rádovo nižšia – napríklad vo výzve 3/2012 mohol byť rozpočet v priorite MINIMAL do 150 000 eur, resp. v prípade európskeho koprodukčného diela do 180 000 eur). Samostatný podprogram na podporu debutov v oblasti dokumentárneho filmu AVF zatiaľ neponúka, v audiovizuálnom prostredí je to však čoraz častejšie otváraná téma. Do uzávierky textu sa nám vyjadrenie AVF k prípadným úpravám aktuálne pripravovanej štruktúry podpornej činnosti získať nepodarilo.

Debutujúci tvorcovia a tvorkyne pozitívne reflektujú možnosť niekoľkostupňovej podpory projektov v rôznych fázach, na druhej strane si uvedomujú veľkú mieru odkázanosti celého prostredia na Audiovizuálny fond. Do praxe sa pretavuje napríklad v tom, že projekty napriek dobrým hodnoteniam komisií na dotáciu „nedočiahnu“, keďže počet žiadateľov a požadovaných prostriedkov viacnásobne presahuje rozpočet alokovaný vo výzvach. „Stretol som sa s tým, že komisia odporúča projekt podporiť, vo výzve však nie sú peniaze, tak žiadateľom povedia, aby sa prihlásili v ďalšej výzve. V tej je však už iná komisia, ktorá tieto posudky nemusí brať – a často neberie – do úvahy a hodnotia ho spolu s ostatnými, akoby tam bol prvýkrát,“ hovorí Andrej Kolenčík, režisér a producent, ktorý má skúsenosť s diskontinuitou podpory AVF – na dva projekty dostal dotáciu v štádiu vývoja, v programe určenom na produkciu však už dotáciu nedostal.

„AVF potrebujete, keď chcete rozviť vnútornú iskru do námetu, keď sa uchádzate o koprodukcie so zahraničnými partnermi alebo teraz už bývalou RTVS,“ hovorí o Audiovizuálnom fonde dokumentaristka Paula Maľárová, ktorá debutovala minulý rok dokumentárnym filmom Územie fantázie. „A to môže byť problém, keď sa váš projekt netrafí do jeho ,gustaʻ. Poznám tvorcov a tvorkyne, ktorí už roky čakajú, kým ich projekt schvália na fonde a pri čítaní hodnotení mám často pocit, že prevláda subjektívne videnie niektorých hodnotiteľov. Pripomeňme si napríklad projekt Velvet Generation režisérky Ivany Hucíkovej, ktorý bol takto zaseknutý v systéme a pohla ním až tragická udalosť v Teplárni. Je nemysliteľné, aby sa niektoré témy mohli otvárať až na základe tragických udalostí. Samozrejme, ďalším problémom je nedostatok financií, ktorými AVF disponuje pri jednotlivých výzvach, a komisie tak idú viac ,na istotuʻ, čo môže mať za následok istú mieru stagnácie v slovenskej kinematografii. Na rozvoj potrebujeme mať možnosť riskovať,“ myslí si Maľárová.

Obmedzené možnosti verejného financovania autorskej tvorby vplývajú aj na autorské honoráre, ktoré začínajúci filmári a filmárky považujú za neadekvátne. (Viac o téme prekarizácie v slovenskej audiovízii si môžete prečítať v archíve vo Film.sk 9/2023) Debutujúci autori a autorky sa zhodujú na tom, že finančné ohodnotenie ich práce je zlé, pričom väčšina z nich pracuje na zmluvy o dielo, autorské zmluvy alebo na živnosť. „Honoráre sú strašne nízke. Musíme sa naučiť normálne hovoriť o peniazoch, nerobiť z toho mystérium,“ myslí si dokumentaristka Lena Kušnieriková, ktorá vlani s Janou Durajovou debutovala snímkou Pozor, padá SNG! Nízke honoráre v kombinácii so zlou odvodovou politikou pre nízkozárobkové SZČO veľmi znevýhodňujú ľudí pracujúcich v kultúre a umení, napríklad aj v tom, že sa na nich nevzťahujú typy sociálneho zabezpečenia, aké majú ľudia na TPP (napr. výška rodičovského príspevku pri tzv. „reťazovom pôrode“).

Získať finančnú podporu na prvý dlhometrážny projekt je podľa viacerých debutujúcich náročné aj v prípade, že tvorca/tvorkyňa má za sebou festivalové úspechy so študentskými, resp. krátkometrážnymi filmami. Často majú pocit, že je nevyhnutná neoblomná motivácia a výdrž opakovane sa uchádzať o podporu napriek neúspechom, čo je v kombinácii s neistým a nízkym finančným ohodnotením vyčerpávajúce a neudržateľné. „Dobrý dokument navyše skoro vždy rieši nejaký spoločenský alebo individuálny problém, ktorým sa nechávate postupne pohltiť. Udržať si pri tom všetkom dobré psychické zdravie je niekedy naozaj veľmi ťažké,“ hovorí dokumentarista Roman Ďuriš. Pre mnohých sa cesta do profesionálneho audiovizuálneho prostredia začala už popri škole, pri práci na televíznych projektoch, ktoré slúžili aj ako prax v profesionálnom prostredí. Nanešťastie, výroba televíznych cyklov – predovšetkým v (ko)produkcii bývalej RTVS –, ktoré predstavujú ideálne pole pre študentstvo či absolventov/absolventky, je nepravidelná a takisto finančne poddimenzovaná.

Preniknúť do štrutúr

„Najťažšie to u nás majú debutanti, ale keď sa to človeku podarí preklenúť, komisie a fondy sa už na vás začnú dívať trochu inak. Samozrejme, nechcem evokovať, že filmy sú len otázka peňazí, to určite nie, ale spraviť dobrý dokument znamená niekoľko rokov práce,“ hovorí Roman Ďuriš. Filmovú a televíznu réžiu na FTF VŠMU v Bratislave absolvoval v roku 2018, jeho celovečerný debut, dokumentárny film Pokiaľ ja žijem, prišiel do kín tento mesiac. Ďuriš je spolu s kameramankou Michaelou Hoškovou aj autorom námetu a scenára. Portrét rómskeho mladíka Dalibora, ktorý sa snaží napriek neľahkým životným okolnostiam postaviť na vlastné nohy, má anglický distribučný názov Fakír – Dalibor sa totiž pridá k cirkusu, kde vystupuje ako fakír. „Nášho protagonistu Dalibora sme stretli začiatkom roka 2020, keď sa začínala pandémia a cirkus, v ktorom pracoval, musel ísť na niekoľko mesiacov do karantény. Po troch mesiacoch nám navyše Dalibor oznámil, že musí nastúpiť na výkon trestu. Najťažšie potom bolo presvedčiť všetkých, že po base sa Dalibor vráti do cirkusu. Bol to navyše môj debut a v tom čase som začal chápať, že debutant je vlastne veľmi podozrivý človek, lebo chce robiť niečo, čo ešte nikdy nerobil, a potrebuje na to nemálo financií. Fondy (AVF, Vyšehradský fond a Státní fond kinematografie) nám, našťastie, dali šancu a film sa nám nakoniec podarilo dokončiť začiatkom roku 2024,“ objasňuje Ďuriš. Už počas štúdia pracoval ako asistent réžie na seriáloch alebo ako dabingový režisér, v čom pokračoval aj počas natáčania filmu Pokiaľ ja žijem. V súčasnosti pracuje na projekte Svetský, dokumentárnom portréte mladého akrobata Vojta a jeho bratov počas dospievania v cirkuse, a tiež na filme Deti z mesačnej krajiny o dospievaní v Jelšave.

Na viacerých projektoch úzko spolupracuje s kameramankou a scenáristkou Michaelou Hoškovou, pre ktorú je film Pokiaľ ja žijem tiež kameramanský a scenáristický celovečerný debut „Už od prijímacích pohovorov na katedru kamery na VŠMU mi bolo jasné, že táto cesta nebude jednoduchá, keď mi komisia povedala, že prijímajú každý rok len jedno dievča, a odporučili mi, aby som to skúsila opäť o rok. Pracovať v audiovízii som začala neskôr, počas štúdia na VŠMU. Na škole sme nakrúcali krátke filmy, každý semester sme dostali zadanie a mali k dispozícii základnú techniku, no financovanie ďalších vecí bolo na nás. V poslednom ročníku na VŠMU som náhodou stretla Dalibora, protagonistu môjho debutu. Jeho príbeh ma doslova pohltil,“ hovorí Hošková. „Celý proces trval zhruba štyri roky. Prvých pár mesiacov sme sa s režisérom Romanom Ďurišom len zoznamovali s protagonistom, potom sme však zistili, že po ňom pátra polícia a že má ísť na dva roky do väzenia. Kým bol vo výkone trestu, my sme projekt začali poctivo vyvíjať, hlavne sme sa snažili pochopiť celý kontext jeho minulosti. Prešli sme viacerými workshopmi, napríklad Ex Oriente, kde sme si lepšie zadefinovali hlavnú tému filmu a vylepšovali scenár. Samotné nakrúcanie a postprodukcia trvali ďalšie dva roky.“

Ako mnohé ďalšie tvorkyne a tvorcovia negatívne vníma potrebu kumulovania projektov v snahe uživiť sa vo svojej profesii. Popri práci na celovečernom filme sa venovala aj mnohým iným projektom.„Na Slovensku nie je možné, aby sa kameraman alebo režisér uživil prácou len na jednom projekte. Momentálne napríklad pracujem asi na piatich projektoch v rôznych štádiách, plus študujem na zahraničnej filmovej škole, kde poberám štipendium, inak by som si to nemohla dovoliť. Hoci každý z tých projektov je pre mňa výnimočný, určite by som si vedela predstaviť radšej mať toho menej a venovať sa jednému-dvom projektom o to intenzívnejšie.“ Za nevýhodu považuje, že autorské audiovizuálne diela podporuje takmer výhradne Audiovizuálny fond, a tvorcovia tak majú obmedzené možnosti financovania projektov. „V zahraničí aj v našich susedných krajinách, napríklad v Česku a v Poľsku, majú aj viacero regionálnych fondov, kde môžu (debutanti) získať financie na svoj projekt,“ dopĺňa Hošková.

Nízke rozpočty a autorské honoráre na chvoste

Ako už bolo viackrát spomínané, audiovizuálne prostredie, predovšetkým v oblasti autorského filmu, považuje veľa debutantov a debutantiek za finančne podhodnotené. „Moja skúsenosť je taká, že nato, aby sa človek uživil na Slovensku filmami, musí byť režisér, scenárista a ideálne aj producent a musí robiť na niekoľkých filmoch naraz. Keď sme s naším filmom Pokiaľ ja žijem chodili po rôznych workshopoch, v každom katalógu sa zverejňovali aj rozpočty, takže sme získali celkom dobrý prehľad, s akými rozpočtami pracujú inde vo svete. Náš film bola trojstranná koprodukcia, no aj tak sme mali skoro vždy najnižší rozpočet,“ hovorí Roman Ďuriš.

Podobne financovanie, najmä s ohľadom na výšku autorských honorárov, reflektuje aj Tereza Nvotová, režisérka a scenáristka, ktorá na poli dlhometrážnej tvorby debutovala dokumentárnym filmom Ježiš je normálny (film bol iba v českej kinodistribúcii). „Nedostala som skoro žiadny honorár, ale s tým som nejak počítala, keďže to bol môj prvý film. Horšie bolo, keď som nedostala honorár za svoj druhý film… Veľký problém, ktorý vidím, je očakávanie producentov, že autori budú pracovať zadarmo, lebo ich to ,napĺňaʻ. Vnímam to ako veľkú neúctu a často sa stretávam s tým, že ,keď to zafinancujeme, tak ti zaplatíme, dovtedy nedostaneš nič, ale pracujʻ. Časom sa to lepší, ale to je možno aj preto, lebo mám lepšiu pozíciu. Myslím však, že mladí filmári sú takto podhodnocovaní, a nepríde mi to v poriadku,“ hovorí Nvotová, ktorej prvým hraným filmom bol titul Špina,otvárajúci tabuizovanú tému sexualizovaného násilia a znásilnenia.

Jej ďalší film Svetlonoc získal cenu Zlatý leopard za najlepší film na festivale v Locarnea v roku 2025 by mal mať premiéru jej tretí dlhometrážny hraný film Otec. Nvotová absolvovala réžiu dokumentárneho filmu a aj hraného filmu na FAMU. „Magisterský film som robila zároveň ako svoj prvý celovečerák. Nebolo to ľahké, v škole mi hovorili, aby som urobila Špinu ako kraťas a potom natočila dlhý film, ale ja som bola dosť tvrdohlavá. Našla som si externých producentov, ktorí, vďaka tomu, že som mohla využiť peniaze, techniku a štáb z FAMU a natočiť prvých desať minút filmu, mohli na fondoch ukázať, ako film bude vyzerať, a tak presvedčiť komisiu, že som schopná natočiť aj hraný film. Bolo to o dosť ťažšie na AVF než na českom kinematografickom fonde. Najprv mi vôbec neverili a hovorili, že si to mám natočiť v Čechách, keď som tam šla na školu. Ale keď nám v Česku priklepli podporu, tak sa nám ju nakoniec rozhodli dať aj na Slovensku. Keď mala Špina medzinárodný úspech a aj celkom dosť divákov na Slovensku, tak mi to pomohlo k tomu, aby mi dali podporu na druhý film,“ hovorí Nvotová, ktorá v rovnakom roku ako titul Špina, uvedený na MFF v Rotterdame, premiérovala na MFDF Ji.hlava 2017 aj dokumentárny film Mečiar.

Medzi čerstvé debutantky patrí Paula Ďurinová, filmárka, vizuálna umelkyňa a esejistka, ktorá študovala dokumentárny film na Akadémii umení v Banskej Bystrici a berlínskej Akademie der Künste v odboroch naratívny a experimentálny film. Na 4 živloch mal v auguste slovenskú premiéru jej dlhometrážny film Lapilli o vyrovnávaní sa so stratou starých rodičov, ktorý bol prvýkrát uvedený v júni na KVIFF v sekcii Proxima. „Na filme Lapilli som pracovala takmer 3 roky. Vznik tohto filmu je možno trochu špecifický, pretože mal byť pôvodne krátkometrážny a pracovala som v tom čase na svojom druhom projekte, ktorý mal byť môj debutový. V istý moment filmy vznikali paralelne, ale mala som pocit, že sa v ten krehký moment, keď sa len formovala myšlienka Lapilli, začali do seba prelievať. Trvalo mi istý čas myšlienkovo ich oddeliť. Rozhodnutie nejaký čas neuvažovať nad finálnou dĺžkou filmu Lapilli bolo pre mňa dôležité, povedali sme si, že uvidíme v procese, akú dĺžku jeho rozprávanie bude potrebovať,“ hovorí Ďurinová, ktorá má skúsenosti s prácou na umeleckých projektoch a pracovala aj ako umelecká riaditeľka a kurátorka ACUD Galerie v Berlíne. „Som si vedomá, že len prácou na mojich projektoch nie som schopná sa uživiť. Keďže som vlastne nikdy nebola v dlhodobom zamestnaneckom pomere a vždy som pôsobila na voľnej nohe, mám pocit, že človek sa často aj samoprekarizuje. Neustále je vo fáze ,teraz alebo nikdyʻ. Istý čas mi trvalo nájsť svoj filmový jazyk, boli to najmä filmové festivaly, workshopy a štúdium v Berlíne, kde som sa veľa naučila,“ dodáva.

Jej krátkometrážny film Konštanta – rozlúčka s bytom mal premiéru v roku 2023 na MFDF Ji.hlava. Napriek tomu, že programy určené na podporu dokumentárnych filmov podľa Ďurinovej dlhodobo zápasia s nízkymi alokáciami, pozitívne hodnotí podporu AVF v rôznych štádiách vývoja projektu. „Vždy som pozitívne vnímala viacstupňové financovanie, s možnosťami štipendií, nielen v AVF, a taktiež možnosť financovania ďalšieho vzdelávania formou workshopov či tréningov, čo považujem za dôležité. Tiež veľmi pozitívne a s rešpektom vnímam prácu referentiek/administrátoriek na AVF a FPU, ich prístupnosť, zdieľanie informácií a podpora boli vždy nesmierne dôležité, tiež vo fáze, keď sa človek začína v projektovom svete orientovať a má veľa otázok.“

Od televíznych cyklov k debutom

„Štipendiá sú super, vedia veľmi dobre vykryštalizovať, či má projekt zmysel, a ak má, tak štipendium vie v úvode nesmierne pomôcť. Pri Pozor, padá SNG! sme dostali štipendium, za ktoré sme si kúpili šibu a port a vďaka tomu sme mohli samy točiť, získali sme tým úplnú slobodu,“ hovorí Lena Kušnieriková. Snímka najskôr vznikala ako študentský projekt. V prvom ročníku s Janou Durajovou prijali výzvu nakrútiť film o rekonštrukcii Slovenskej národnej galérie, z ktorého sa stal desaťročný časozber – dokumentovanie rekonštrukcie a procesov okolo nej. Škola bola podľa Kušnierikovej kľúčová pre jej profesijný vývoj, v audiovízii pracovala – ako mnohé a mnohí ďalší – už popri škole a po nej v práci pokračovala. Okrem prípravy celovečerného debutu pracovala pre televíziu na kultúrnom magazíne Umenie, relácii Cesta, cykloch Biele vrany a hrdinovia medzi nami a Expremiéri. Tieto 26-minútové cykly považuje za zaujímavý formát, na ktorom sa dá veľa naučiť.

Aj pre režisérku Paulu Maľárovú bol dokumentárny debut Územie fantázie preklenutím medzi školským a profesionálnym prostredím. „Začali sme ho rozvíjať už počas štúdia na VŠMU a veľkú časť sme počas štúdia aj nakrútili. Mala som to šťastie, že som okolo seba mala rovnakých ‚snílkov‘, ako som bola ja, a to mi umožnilo jeden spontánny nápad pri diskusiách v ateliéri rozviť až do celovečerného filmu. Držala nás pokope spoločná motivácia, to bolo nenahraditeľné. Film rástol tak, ako sme rástli my, takže mi to prišlo všetko veľmi prirodzené. Obišla som týmto tlak toho ‚prvého veľkého filmu‘ a spätne to vnímam ako zásadný faktor celého procesu. Absencia strachu mi dovoľovala byť viac v prítomnosti, čo je, obzvlášť pre observačný film, dôležité. Celkovo sme na filme pracovali 5 rokov,“ približuje Maľárová, ktorá začala popri štúdiu v Ateliéri dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU pracovať v audiovizuálnom prostredí napríklad na televíznych dokumentárnych projektoch Budujeme Slovensko alebo Radosť zo života.

Dokumentaristka Barbora Sliepková tiež považuje za dôležitú možnosť pracovného uplatnenia na televíznych projektoch. „Spolužiačka hľadala za seba náhradu do štábu vtedy novovzniknutej relácie Večera s Havranom. Vďaka tejto práci som mala možnosť ako externistka nahliadnuť do fungovania RTVS. Autorsky som do tohto prostredia vstúpila až neskôr, počas magisterského štúdia, keď som dostala možnosť v profesionálnych podmienkach vyvíjať svoj debutový film v spolupráci s dramaturgičkou a producentkou a súčasne príležitosť režírovať jeden diel dokumentárnej série Biele vrany a hrdinovia medzi nami. Prechod medzi školou a realitou po štúdiu tak, našťastie, nebol natoľko výrazný a plynule som pokračovala v rozbehnutých projektoch,“ reflektuje svoju cestu do profesionálneho prostredia Sliepková, ktorá je absolventkou Ateliéru dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU. „Školské prostredie ma, myslím, kalibrovalo autorsky. Ťažké však bolo (a stále občas je) zorientovať sa v organizačných veciach – téma výšky honorárov a podmienok práce, schopnosť balansovať medzi komerčnejším a autorským prostredím, spôsob práce vo väčších štáboch a podobne. K tejto dennej realite pôsobenia v audiovízii sa dostávam cez pracovné skúsenosti.“

Sliepková zaujala počas štúdia portrétom prežívania depresie O sestre, ktorý získal Hlavnú cenu poroty v súťažnej sekcii In the Middle of Europe a Cenu divákov na 24. MFFK Febiofest. V roku 2020 dokončila film Symbióza o architektke Viere Meckovej z dokumentárneho cyklu Ikony a na poli celovečerného filmu debutovala o rok neskôr filmom Čiary, dokumentárnou esejou v štýle urbánnych symfónií. „Na debute som pracovala 4 – 5 rokov. Dnes sa mi to vôbec nezdá veľa – mám problém nájsť si čas na autorské projekty popri práci, ktorá mi pokrýva životné náklady, a ešte som sa neodhodlala na rozpracovanie niekoľkých autorských projektov naraz, ako to bežne režiséri a režisérky v našom prostredí musia robiť. Problémy pri debutovom filme vyplývali predovšetkým z mojej nízkej sebadôvery a spochybňovania sa. Veľa som sa však počas tohto procesu naučila o sebe aj o filmárskom prostredí. Aj vďaka prístupu a podpore producentky Barbary Janišovej Feglovej som objavila (a hádam aj obhájila) vo filme svoj priestor. Úprimne, bola to pre mňa možnosť vyrásť – plagát k nášmu filmu môže byť mojím druhým magisterským diplomom. Iné problémy nás, našťastie, obišli, hlavne vďaka profesionalite HITCHHIKER Cinema,“ dodáva.

Len pred pár týždňami dokončil nakrúcanie svojho celovečerného hraného debutu s názvom Dvadsaťsedem Gregor Valentovič, absolvent katedry hranej réžie FTF VŠMU. Podľa jeho slov mu štúdium poskytlo expertízu, vďaka ktorej začal popri štúdiu pracovať v audiovízii napríklad ako režisér hudobných videoklipov alebo online reklamy. „Vedel som, že mi nikto nedá nič na podnose, ale zároveň som si myslel, že je možné do audiovizuálneho prostredia preniknúť, ak sa budem snažiť a budem konzistentný. Samozrejme, uvedomoval som si, že je to o kontaktoch, že musíte poznať ľudí, aby vás posunuli ďalej – napríklad keď mi starší spolužiaci posunuli zákazky, ktoré nemohli robiť,“ hovorí o svojich očakávaniach Valentovič. Špecifikom jeho debutu je, že okrem réžie je aj autorom scenára a hlavnou postavou. Na film dostal podporu v priorite MINIMAL od Audiovizuálneho fondu a od Nadácie mesta Bratislavy. „Debut sa mi s nízkym rozpočtom nakrúcal veľmi ťažko, pretože to ovplyvňuje všetko – počet obrazov nakrútených za deň, pracovné tempo a z toho vyplývajúci stres, priamo vplývajúci na vzťahy na pľaci, ako aj mimo neho. Ale som vďačný aspoň za takúto dotáciu v priorite MINIMAL, lebo viem, že to nie je samozrejmosť a s queer témou, ktorá je pre náš film centrálna, by sme možno tento alebo nasledujúce roky pri súčasných zásahoch MK SR do fungovania AVF dotáciu nedostali vôbec,“ hovorí Valentovič. „Až kým neprišla nová vláda, financovanie AVF som nevnímal tragicky. Napriek tomu, že v ňom bolo málo peňazí, bol relatívne funkčný a transparentný. Pre mladú generáciu to bolo, samozrejme, ťažšie, musela si odbehnúť viac „kolečiek“. Môj subjektívny pocit je, že viac financií ide skúsenejším režisérom, chápem, že je to na základe výsledkov… Ja som podporu dostal a viem o viacerých mladých filmároch a filmárkach, ktorí ju za posledné roky dostali tiež. Čo sa stane teraz, je ťažké predvídať a očakávam najhoršie. Čo však neznamená, že sa bojím,“ dodáva.

Neistá budúcnosť financovania audiovizuálnej tvorby

Negatívne očakávania, ako zmeny v Audiovizuálnom fonde ovplyvnia financovanie v slovenskej audiovízii, zdieľa aj s ďalšími oslovenými – obavy o cenzúru, nacionalistické smerovanie a odmietanie financovania tém, ktoré krajná pravica považuje za ideologicky závadné, sú jedným z najzásadnejších aspektov súčasného audiovizuálneho prostredia (nielen) pre mladú filmársku generáciu. „Bojím sa, ako tento stav (v prípade, že budú pokračovať deštrukčné kroky ministerky kultúry,) ovplyvní výber tém, ktoré sa dostanú k spracovaniu. Mám strach o dlhodobú existenciu produkcií, ktoré si vedome vyberajú témy nie vyslovene divácke alebo spoločensky kontroverzné či politicky ,nepohodlnéʻ. Vnímam, že producentskej činnosti sa venujú mladší ľudia, zakladajú producentské spoločnosti, nachádzajú si svoje miesto v audiovízii a vyvíjajú odvážne filmy. Verím, že takáto atmosféra nezlomí ich nadšenie na začiatku kariéry,“ hovorí dokumentaristka Barbora Sliepková. „Kým neprišla čata ministerky Šimkovičovej, bola som svedkom toho, ako slovenský film rastie, ako sa uplatňuje vo svete, ako si vytvára svoju identitu. Po komunizme a neprajných 90. rokoch sme s nezávislým AVF mali šancu, pripojili sa aj televízie. Hlavne RTVS podporovala domácu kinematografiu. Dnes už nie je nezávislý ani AVF, ani RTVS a myslím, že sa hrnieme do maďarského modelu, kde filmy budú môcť byť, ale len také, ktoré nijak nespochybňujú naše politické elity alebo systém, ktorý tu stavajú,“ vyjadruje svoje obavy režisérka Tereza Nvotová.

Predovšetkým pre mladú generáciu sú medzinárodné workshopy a pitching fóra miestom kontaktu zo zahraničnými audiovizuálnymi prostrediami, ich profesijnou praxou a tvorbou. „Opätovne sa otvára otázka, či ostať alebo odísť, čo mi je ľúto, lebo som nadobúdala pocit, že za posledné roky sa dvere slobodnej autorskej tvorbe stále viac otvárajú,“ hovorí Paula Maľárová. „Už niekoľko rokov chodím na medzinárodné workshopy, platformy a festivaly, kde sa stretávam s tvorcami z rôznych krajín, a je to vždy oslobodzujúci zážitok – zrazu jediné, čo je dôležité, je nájsť spôsob, ako spraviť výsledný film čo najlepší. Som unavená z toho, že musíme obhajovať veci, ktoré mali byť v dnešnej dobe už samozrejmosťou. Keď som sa minulý rok zúčastnila ako porotkyňa na festivale Prix Europa v Berlíne, tak sme mali v súťaži projekt fínskej verejnoprávnej televízie, príbeh transrodovej ženy. Počas hodnotenia som svojim zahraničným kolegom povedala, že je úžasné, že sú takí odvážni, že sa pustili do tvorby takéhoto projektu. Doteraz si pamätám, ako sa na mňa otočili všetky oči v sále s jednoduchou otázkou ‚prečo?‘ (Prečo niečo prirodzené je pre mňa odvážne?). Zrazu som cítila medzi nami obrovskú priepasť.“

Veľa filmárov, filmárok a profesijných asociácií sa v posledných mesiacoch spája a spoločne vyjadruje nesúhlas s deštruktívnymi krokmi (nielen) v slovenskej audiovízii a do diania sa aktívne zapája aj debutujúca generácia. „(J)e krásne sledovať ako sa kultúrna obec sieťuje a medzi sebou podporuje. Verím (alebo skôr dúfam), že to bude mať v konečnom dôsledku pozitívny dopad na celý kreatívny priemysel,“ dodáva s nádejou Maľárová.