Na návšteve v ateliéroch seriálu Dunaj, k vašim službám. Na snímke filmová redaktorka Kristína Kúdelová. Zdroj: Archív autorky

téma Na návšteve vo filmárskych ateliéroch

Dunaj, k vašim službám sa pohybuje na tenkom ľade, ale vývoja sa nebojí

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

„Dnes sa nenakrúca,“ vítajú nás produkčné Jana Dekická a Saša Kupicová na vrátnici budovy v odľahlom areáli v bratislavskom Ružinove. Ani nevieme, ako reagovať, pôvodne sa naša skupinka pripravila na sledovanie kondície hereckých hviezd v ich bezprostrednej blízkosti. Dokonca sme pripustili predstavu, že sa – keď vyššia moc dovolí – aspoň na sekundu mihneme v bezvýznamnom komparze. Keďže nakrúcanie pre chorobu režiséra padlo, produkčné sú dnes v ateliéroch iba pre nás a situácia sa mení. Naozaj si môžeme zapózovať v kabarete, vyvaliť sa do postele Waltera Klausa, dotknúť sa príčesku Edity Kučerovej a sadnúť si za stôl Lukáša Kudličku? Môžeme. Sme na prechádzke príbehmi seriálu Dunaj, k vašim službám.

Z vestibulu sa vezieme pracovným výťahom na rozľahlé poschodie rozdelené do jednotlivých stanovíšť. Hneď vstupujeme do priestoru, ktorý z obrazovky dôverne poznáme ako penzión, akurát drevené schody so zábradlím vedúcim k izbám nájomníčok nevedú nikam. Rekvizity čakajú na akciu a my sa hráme, že všetko je akože naozaj. Aha, tu nad sekretárom onehdy schovali vzácny originál Dürerovho Zajaca. Veľké bohatstvo máme na dosah!

V zrkadle našinca

Z penziónu vedú nenápadné dvere do pracovne produkčných. Celú jednu stenu miestnosti pokrývajú fotografie seriálových účinkujúcich, sú to desiatky postáv, zhruba polovica z nich je aktívna a tie, čo majú dlhšie pauzy alebo úplne vypadli z deja, nekompromisne prelepila lepiaca páska.

Seriál z obdobia Slovenského štátu si za dva a pol roka získal široké publikum. Všeličo na ňom môžeme pochváliť a všeličo sa mu dá aj vytknúť, no minimálne vďaka miere vizuálnej atraktivity a najmä pre otváranie a inteligentné spracovanie často zneužívaných historických tém neustále vysiela do publika dôležitý signál.

Prináša odľahčenú vzťahovú a zároveň poučnú sondu do minulosti krajiny, ktorá sa dodnes zmieta vo frustráciách. Z istého pohľadu dokonca vyzýva každého jednotlivca k zodpovednosti za šírenie vlastného verejného postoja. Vcelku odvážne sa teda pohybuje na tenkom ľade, kde nad všetkým dianím s nádychom telenovely vládne hrozba nacizmu a kde neraz visí zrkadlo našinského pokrytectva.

Keď sme seriál začali projektovať, nemysleli sme si, že budeme potrebovať toľko priestorov a miestností, rátali sme s dialógmi o dvoch hercoch. Situácia sa však zmenila hneď s prvou scénou, v ktorej sa otváral obchodný dom Dunaj. Mali sme tu osemdesiat ľudí,“ spomína na začiatky Saša Kupicová.





Na návšteve v ateliéroch seriálu Dunaj, k vašim službám. Na titulnej snímke filmová redaktorka Kristína Kúdelová. Zdroj: Archív autorky

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z animovaného filmu Tajomstvo krištáľovej planéty. Foto: Continental Film

Kľúčom k záchrane krištáľovej planéty je priateľstvo

Do kín prichádza animák Tajomstvo krištáľovej planéty. Vznikol v česko-chorvátsko-slovenskej koprodukcii. Myšlienka stelesniť dobrodružstvo jednej kolonizovanej planéty na filmovom plátne má vyše tridsať rokov. Zrodila sa v hlave chorvátskeho režiséra Dušana Vukotića, ktorý bol už v tom čase držiteľom Oscara. Získal ho v roku 1961 za svoj krátky animovaný film Surogat, v ktorom vtipne a vrelo konfrontuje ľudskú spoločnosť s jej konzumnými návykmi. Neskôr scenár nového filmu o krištáľovej planéte dokonca predstavil kolegom, no už ho nemohol zrealizovať. Zomrel v roku 1998. „Vtedy som už bol do projektu zainteresovaný. Neskôr som sa opýtal jeho manželky, či by som mohol tento film vytvoriť, bol som presvedčený, že je to krásny a výnimočný príbeh,“ hovorí dnes Arsen Anton Ostojić. A tak pod vedením tohto režiséra, scenáristu a producenta vznikol film Tajomstvo krištáľovej planéty. Podieľal sa na ňom aj slovenský a český tím a koprodukcia práve vstupuje do našich kín. Nevšedná dvojica Animovaná rozprávka Tajomstvo krištáľovej planéty zavedie divákov na vzdialenú, nedávno kolonizovanú planétu, kde sa jedenásťročná Rea spriatelí s nečakaným tvorom žijúcim v podzemných jaskyniach krištáľovej planéty. Príbeh o priateľstve, odvahe a ochrane života však čoskoro prerastie do nebezpečnej výpravy. Mláďa podobné dinosaurovi a volá sa Burgy a Rea mu po dramatickom odlúčení od jeho matky pomáha nájsť cestu domov. Zdanlivo jednoduchá misia sa...
Martin Hollý pri nakrúcaní filmu Jeden deň pre starú paniu (1966). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Martin Hollý

Začínal v päťdesiatych rokoch minulého storočia ako dokumentarista, od šesťdesiatych rokov nakrúcal hrané filmy. Na konte ich má, vrátane televíznych, vyše tri desiatky. Režisér Martin Hollý patril k najvýraznejším rozprávačom filmových príbehov na Slovensku. Narodil sa 11. augusta 1931, teda pred 95 rokmi. Pochádzal z umeleckej rodiny. Jeho otec Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom. Starý otec Jozef Hollý bol zase evanjelický farár, spisovateľ a dramatik – okrem iného napísal hry ako Kubo či Geľo Sebechlebský. Martin Hollý mladší sa v mladosti venoval ochotníckemu divadlu. Neskôr ho prijali na divadelnú fakultu, potom svoje rozhodnutie korigoval a Andrejovi Bagarovi oznámil, že prestupuje na film. Štúdium na FAMU však nedokončil. Zamestnal sa v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Tu začínal ako asistent Vlada Kubenka a v krátkom filme podľa vlastných slov dostal „základnú školu dokumentu“. Už so svojím prvým vlastným dokumentárnym filmom Na vedľajšej koľaji (1957), portrétom starého rušňovodiča parnej lokomotívy v čase elektrifikácie železníc, získal ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Edinburghu. Nakrútil aj snímku o živote drevorubačov Ľudia na vode (1958) či dokument o práci členov banskej záchrannej stanice v Handlovej Akcia 37 (1959). Ešte predtým vyhral konkurz na pomocného režiséra hraného filmu na Barrandove. Ako pomocný režisér sa podpísal napríklad pod snímky Ladislava Helgeho Jarní povětří (1961) či Bílá oblaka (1962)....
Zobraziť všetky články