Na návšteve v ateliéroch seriálu Dunaj, k vašim službám. Na snímke filmová redaktorka Kristína Kúdelová. Zdroj: Archív autorky

téma Na návšteve vo filmárskych ateliéroch

Dunaj, k vašim službám sa pohybuje na tenkom ľade, ale vývoja sa nebojí

Eva Andrejčáková

Písmo: A- | A+

„Dnes sa nenakrúca,“ vítajú nás produkčné Jana Dekická a Saša Kupicová na vrátnici budovy v odľahlom areáli v bratislavskom Ružinove. Ani nevieme, ako reagovať, pôvodne sa naša skupinka pripravila na sledovanie kondície hereckých hviezd v ich bezprostrednej blízkosti. Dokonca sme pripustili predstavu, že sa – keď vyššia moc dovolí – aspoň na sekundu mihneme v bezvýznamnom komparze. Keďže nakrúcanie pre chorobu režiséra padlo, produkčné sú dnes v ateliéroch iba pre nás a situácia sa mení. Naozaj si môžeme zapózovať v kabarete, vyvaliť sa do postele Waltera Klausa, dotknúť sa príčesku Edity Kučerovej a sadnúť si za stôl Lukáša Kudličku? Môžeme. Sme na prechádzke príbehmi seriálu Dunaj, k vašim službám.

Z vestibulu sa vezieme pracovným výťahom na rozľahlé poschodie rozdelené do jednotlivých stanovíšť. Hneď vstupujeme do priestoru, ktorý z obrazovky dôverne poznáme ako penzión, akurát drevené schody so zábradlím vedúcim k izbám nájomníčok nevedú nikam. Rekvizity čakajú na akciu a my sa hráme, že všetko je akože naozaj. Aha, tu nad sekretárom onehdy schovali vzácny originál Dürerovho Zajaca. Veľké bohatstvo máme na dosah!

V zrkadle našinca

Z penziónu vedú nenápadné dvere do pracovne produkčných. Celú jednu stenu miestnosti pokrývajú fotografie seriálových účinkujúcich, sú to desiatky postáv, zhruba polovica z nich je aktívna a tie, čo majú dlhšie pauzy alebo úplne vypadli z deja, nekompromisne prelepila lepiaca páska.

Seriál z obdobia Slovenského štátu si za dva a pol roka získal široké publikum. Všeličo na ňom môžeme pochváliť a všeličo sa mu dá aj vytknúť, no minimálne vďaka miere vizuálnej atraktivity a najmä pre otváranie a inteligentné spracovanie často zneužívaných historických tém neustále vysiela do publika dôležitý signál.

Prináša odľahčenú vzťahovú a zároveň poučnú sondu do minulosti krajiny, ktorá sa dodnes zmieta vo frustráciách. Z istého pohľadu dokonca vyzýva každého jednotlivca k zodpovednosti za šírenie vlastného verejného postoja. Vcelku odvážne sa teda pohybuje na tenkom ľade, kde nad všetkým dianím s nádychom telenovely vládne hrozba nacizmu a kde neraz visí zrkadlo našinského pokrytectva.

Keď sme seriál začali projektovať, nemysleli sme si, že budeme potrebovať toľko priestorov a miestností, rátali sme s dialógmi o dvoch hercoch. Situácia sa však zmenila hneď s prvou scénou, v ktorej sa otváral obchodný dom Dunaj. Mali sme tu osemdesiat ľudí,“ spomína na začiatky Saša Kupicová.





Na návšteve v ateliéroch seriálu Dunaj, k vašim službám. Na titulnej snímke filmová redaktorka Kristína Kúdelová. Zdroj: Archív autorky

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články