Do roku 1989 sa u nás z pochopiteľných dôvodov žiadne filmy s kvír tematikou ani s výraznejšími kvír postavami nenakrúcali. Na ojedinelé kvír motívy či postavy poukazuje Eva Filová v knihe Eros, sexus, gender v slovenskom filme. Ide o tancujúcich gejov a latentnú homosexualitu Andreja a Yoricka v Jakubiskových Vtáčkoch, sirotách a bláznoch (1969), lesbické putá v snímkach Alaina Robba-Grilleta Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom… (1970) či lesbickú postavu v snímke Ľudovíta Filana Naši pred bránami (1970). No aj v slobodných podmienkach sme si museli na prvý slovenský film s kvír tematikou počkať zhruba jedno desaťročie.

Hana a jeden stratený brat

Postaral sa oň Vlado Adásek (*1972), ktorý absolvoval štúdium filmovej réžie na FTF VŠMU v roku 1998. Adásek sa venoval kvír tematike už v strednej poviedke Vášeň z poviedkového filmu 100 % čistá láska, ktorý nebol v oficiálnej distribúcii a nikdy ho neuviedla ani Slovenská televízia, hoci bola jeho koproducentom.

Cesta k jeho dlhometrážnemu debutu Hana a jej bratia nebola jednoduchá. Adásek začal tento príbeh písať ako román, ale po 250 stranách usúdil, že tadiaľ cesta nevedie, a pustil sa radšej do tvorby filmového scenára, ktorý sa pôvodne volal Tieňohra. Na jeho základe mal vzniknúť Adáskov absolventský film, ale pre nedostatok financií sa práce natiahli na tri roky; napokon sa nakrúcalo od augusta do decembra 1998. Film produkovali Adáskova spoločnosť Saint Anthony, Trigon Production a Vysoká škola múzických umení. Pokiaľ ide o rozpočet, najpresnejší údaj, ku ktorému sa dá dopracovať, vyslovil samotný Adásek: „Čo sa týka peňazí, ktoré sa fyzicky okolo nás prehnali, bolo to okolo 3,5 milióna korún.“

Snímka Hana a jej bratia (názov je parafrázou titulu populárneho filmu Woodyho Allena Hana a jej sestry z roku 1986) s copyrightom 2001 mala skromných 77 minút a v slávnostnej premiére bola uvedená na MFF Bratislava 6. decembra 2000. Do kinodistribúcie ju uviedla 11. januára 2001 spoločnosť Continental film. Na Slovensku tento film nevyšiel na žiadnom nosiči, ale v roku 2003 ho prekvapujúco vydala na DVD americká spoločnosť Water Bearer Films.

Protagonistom filmu je študent dokumentaristiky Martin, ktorý o sebe hovorí: „Som iný. Som iný ako ostatní, ktorých poznám. Neviem, či sa mi páčia dievčatá, alebo chlapci.“ V jednej dejovej línii sa zoznamujeme s jeho „uletenou“ rodinou, druhú – spočiatku nepreviazanú s prvou – predstavuje prostredie kabaretu, kde vystupuje mladík s červenými vlasmi prezývaný Hana a spieva tu šansóny Hany Hegerovej. Martin a Hana sa napokon nájdu… Sám Adásek o svojom filme v čase premiéry povedal pre denník Sme: „Neriešim… otázku homosexuality. Je to skôr o pocite, že sa zväzujeme predsudkami a nedôležitými vecami na úkor dôležitých. Dobrovoľne sa stávame väzňami na slobode.“

Snímka Hana a jej bratia sa svojou osobitou poetikou stala tvrdým orieškom pre recenzentov, z ktorých niektorí boli hyperkritickí. Alica Jančoková nazvala svoju recenziu v Novom Čase Zmätená Hana a jej bratia, Jena Opoldusová v Národnej obrode napísala, že tento film „nemá… hlavu ani pätu“. Martin Šmatlák v Domino fóre konštatuje, že štylizácia a hyperbola „poskytla [Adáskovi] možnosť rozbiť ,klasickýʻ príbeh na jednotlivé epizódy a rezignovať tak na jeho naratívnu logiku a celkovú vnútornú štruktúru“. Michaela Sabová v Listoch píše o momentoch, „ktoré sa vo výsledku javia ako nedostatky. Je to hlavne nezrozumiteľnosť príbehu, roztrieštenosť, mozaikovitosť, ktorá sa miestami javí ako celková nekoncepčnosť. Všetky tieto fakty však vyvažuje ten, že sa Hana môže pýšiť jednoliatosťou štýlu a koncepčnosťou režijného rukopisu. Film vyniká zvláštnou štylizáciou a bizarnou poetikou, ktorá je od začiatku do konca funkčná.“

Celková návštevnosť Hany a jej bratov v kinách nebola omračujúca: v roku premiéry videlo tento film na 154 predstaveniach 3 175 divákov. No snímka sa neskôr stala klasikou svojho druhu, ktorú zaraďujú do nových kontextov organizátori rôznych filmových podujatí. Filmový festival inakosti uviedol Hanu v roku 2013 s úvodom Evy Filovej v súvislosti s prezentáciou jej už spomínanej knihy Eros, sexus, gender…, v roku 2017 zasa v rámci nadväzujúceho cyklu Queer film a kontext. Katarína Mišíková ho v septembri 2021 zaradila do kinoprogramu A ako absolvent, súvisiaceho s príslušným heslomv publikácii Abecedár slovenského filmu 1921 – 2021.

Eva Filová v rozhovore pre časopis QYS o tomto filme povedala: „Je veľká škoda, že v čase vzniku ho len málokto pochopil, ten film si zaslúžil byť kultový. Vyčítaná mu bola chaotickosť, náhodilosť, nezrozumiteľnosť, amaterizmus a čo ja viem čo ešte, ale nikto nenapísal, že ide o comingoutový film, že to, čo hlavná postava Martin prežíva, vnútorný exil, zmätenie, hľadanie podobnosti, vzoru, je stav pred coming outom. Okrem toho je tam úžasná hra s grotesknosťou, prepiatou štylizáciou, kabaretnosťou. Hanu som… uvádzala… [v roku 2022] na festivale 4 živly – čuduj sa svete, diváci sa výborne bavili, spievali si, odchádzali z kina v povznesenej nálade – takže ten film funguje, ibaže predbehol dobu.“ Zatiaľ naposledy sa film uvádzal v júli tohto roku v bratislavskom Kine Lumière pri príležitosti Dúhového pridu.

Česko-slovenská filmová databáza (csfd.cz/sk) bola spustená cirka dva roky po premiére Hany, preto aj ohlasy na tento film súvisia až s jeho neskoršími príležitostnými uvedeniami. Dvanásť verbálnych hodnotení pochádza z novembra 2006 až októbra 2024 a spriemerované hodnotenie 98 používateľov csfd je 58 percent.

Alica Jančoková v spomínanej recenzii napísala: „… napriek tomuto nie práve šťastnému debutu sa v budúcnosti Adáskov talent spojený s cieľavedomosťou ešte môže sľubne vykryštalizovať.“ Žiaľ, Vlado Adásek sa po svojom debute a po práci pre verejnoprávnu a viaceré komerčné televízie z audiovizuálneho sveta úplne vytratil – až tak, že organizátorom FFI sa s ním po rokoch nepodarilo nijako skontaktovať.

Pri príležitosti nedávneho druhého výročia teroristického útoku na Tepláreň ho však vypátral redaktor denníka Sme Marek Moravčík. Adásek žije už štrnásť rokov v Nemecku, filmu sa nevenuje a v aktuálnom rozhovore o Hane pre denník Sme povedal: „Môj film bol autobiografický, príbeh bol však vymyslený. Ale situácie, detaily a reakcie okolia, pozadie doby, to všetko bola realita. V čase, keď debut vyšiel, ma kritici zadupali pod čiernu zem a film označili za prepadák.“ A na otázku, ako prijala film dúhová komunita, odpovedal: „Do očí mi povedali, že je to milé a odvážne, ale potom narazili na ten chaos, čo mi vyčítali aj spolu s odborníkmi. Bola to však pravda, sám som si pri zostrihu uvedomil, že to mohlo byť aj inak. Lepšie. Bol to však debut – že sme to zvládli a dotiahli do konca, bolo pre mňa veľkým darom od ľudí, ktorí mi pomáhali.“

Adáskov debut bude zrejme kontroverzne prijímaný vždy, ale to, že ide o prvý slovenský kvír film, jeho autorovi nemožno uprieť.

Kým si po nás prídu anjeli

Druhý slovenský kvír film prišiel s pomerne veľkým časovým odstupom – po 11 rokoch (aj preto ho menej zorientovaní novinári nenáležite opäť označovali ako prvý slovenský film s kvír tematikou). Ide o Anjelov Róberta Švedu (*1975) z roku 2012, snímku, ktorá vznikla podobne ako Hana a jej bratia „punkovým“ spôsobom a takpovediac z núdze. Šveda chcel pôvodne natočiť mužský pendant k Démonom, svojmu poviedkovému filmu z roku 2007, kde zohrával v jednej z poviedok rolu aj kvír motív. Napokon si z troch zamýšľaných „mužských“ poviedok vybral jednu, ktorú rozšíril do celovečerného formátu (a vzhľadom na okolnosti zmenil jej situovanie z predvianočného do letného obdobia). Motiváciou bol aj neúspech pri získavaní financií na produkciu zamýšľaného (a nikdy nerealizovaného) filmu Čubírková.

Šveda nakrútil Anjelov v rekordne krátkom čase 12 dní s partiou priateľov, ktorí pracovali na filme zadarmo alebo za minimálny honorár, nakrúcalo sa na digitálne zrkadlovky, vo výsledku má film 100 minút. S rozpočtom cca 50 000 eur (bez príspevku z Audiovizuálneho fondu, ktorý potom podporil aspoň distribúciu) ho vyprodukovali spoločnosti D.N.A., Studio 727 a SuroSound a 3. mája 2011 ho uviedla do kín opäť spoločnosť Continental film. Na DVD ho neskôr vydala spoločnosť Magic Box.

Šveda označil svoj film ako „gay themed movie“ s komentárom: „Ústredný hrdina je gay a zaoberáme sa problémami v jeho vzťahu. Nie je to však comingoutový film ani príbeh homosexuála, ktorý v spoločnosti bojuje o svoju identitu.“ Protagonistom je smrteľne chorý divadelný režisér Michal, ktorý odmieta chemoterapiu a posledné dni či týždne života chce stráviť na chate, kde píše memoáre, so svojím životným partnerom Rafom. Ten však priateľovu rezignáciu a čakanie na smrť psychicky nezvláda a bez vysvetlenia uniká preč. Na chate sa popri Michalovej ošetrovateľke Gabriele objavuje z rôznych dôvodov viacero cudzincov vrátane záhadného mlčanlivého mladíka…

Ako poznamenáva Kristína Kúdelová v denníku Sme, tento film „nie je o prežívaní identity, ale o prežívaní citov“. Pre Emíliu Kincelovú (filmpress.sk) „sú ústrednou témou Anjelov medziľudské vzťahy, ich falošnosť, pretvárka a neporozumenie. Samozrejme, tiež otázka smrti (tá predovšetkým) a pominuteľnosť šťastia a lásky. Hlavnými hrdinami sú síce dvaja gayovia, ale ich príbeh je nadčasový, sexuálna orientácia hrdinov je nepodstatná. Alfou a omegou ich vzťahu je dôstojné vyrovnanie sa s odchodom jedného z nich.“

Podobne ako Adáskova Hana aj tento „komorný príbeh o láske, obeti, smrti a čakaní na zjavenie“ (z dobovej anotácie) si vyslúžil smršť negatívnych kritík. Ani nitku suchú nenechal na jeho tvorcoch Peter Gärtner v kritike na kinema.sk: podľa neho sa v Anjeloch nájdu „všetky neduhy slovenskej hranej tvorby“ a autor hodnotí vskutku všetky zložky filmu: „scenár je veľmi riedky“, „charaktery postáv sú prvoplánové“, „samoúčelný pohyb kamery a nadbytočné množstvo strihov“, „svetlo nepodporuje atmosféru obrazu a nevytvára významy“, herecké výkony sú „teatrálne a popisné“, „slákovo-klavírne motívy… sa nadmerne a otravujúco vynárajú celý film“. „Anjeli sú teda opäť iba smutno-smiešny pocitový film odnikiaľ nikam a bez pointy a nesnažia sa preskočiť večnú paradigmu slovenského tragikomického filmu pre všetkých a pre nikoho zároveň.“

 Naproti tomu Jana Dudková vo Film.sk konštatuje, že „Šveda má predovšetkým talent na vytváranie atmosféry intimity, ktorá je v slovenskom kontexte úplne nová“,a na margo širokého rozpätia kritického hodnotenia filmu uvádza, že „Anjeli sú zvláštnym hybridom medzi ,otvorenýmʻ a ,uzavretýmʻ filmom… a možno práve to je dôvod, prečo si so Švedovou špecifickou dramaturgiou kritici nevedia dať rady“. Spomínané recenzentky, ktoré sa „nepitvali“ v prípadných formálnych nedostatkoch filmu, ocenili skôr jeho podstatu a posolstvo: „Intimita a emócie sú v ňom nezvyčajne obnažené, a on [Šveda] o nich odvážne a citlivo rozpráva.“ (Kúdelová) „Anjeli sú film, ktorý naplní očakávanie najmä náročnejšieho publika a tiež potvrdením, že aj za málo peňazí a za dvanásť dní sa dá nakrútiť film, z ktorého nebudete odchádzať sklamaní.“ (Kincelová)

Návštevnosť Anjelov bola takpovediac mizivá – na 142 predstaveniach ho videlo iba 970 divákov. Na csfd sa k filmu od mája 2012 do októbra 2023 slovne vyjadrilo 12 používateľov, vo hviezdičkovaní vygenerovalo 160 hodnotiteľov priemer 46 percent. Pri príležitosti desiatich rokov od premiéry sa k filmu Anjeli vrátil Filmový festival inakosti. Režisér Róbert Šveda sa v súčasnosti venuje výlučne komerčnej televíznej tvorbe a po Anjeloch žiadny film pre kiná dosiaľ nenakrútil.

Nebývalá sila slúžky/Slúžky

Začiatkom roku 2023 mal premiéru film Mariany Čengel Solčanskej (*1978) Slúžka, ktorý získal v médiách zjednodušujúcu nálepku „prvého lesbického filmu“ slovenskej produkcie. Je trochu kuriózne, že Slúžka sa stala kvír filmom nezamýšľane, takmer náhodou. Čengel Solčanskú totiž pôvodne zaujal román Hany Lasicovej, ktorý vyšiel prvý raz v roku 2013. Išlo v ňom o príbeh mladej dedinskej ženy zo stredného Slovenska, ktorá v čase pred prvou svetovou vojnou začína pracovať ako slúžka v dobre situovanej viedenskej rodine, kde zažije milostný románik s panským synkom. Od „prvej kávy“ režisérky s autorkou románu po premiéru filmu uplynulo deväť a pol roka a počas tohto vývoja si jednu z verzií scenára prečítal autorkin otec Milan Lasica, ktorý spontánne navrhol, aby postavu mladíka nahradili postavou panskej dcéry.

 „Začali sme [s Hanou Lasicovou] písať odznova a všetko bolo od tej chvíle skutočnejšie, boľavejšie, autentickejšie,“ napísala o tom Čengel Solčanská pre denník Sme. (Dodajme, že z produkčných dôvodov sa zároveň dej presunul z Viedne do Prahy.) Napokon sa slovensko-český film v produkcii spoločností Bright Sight Pictures a Cineart TV Prague a v koprodukcii s Českou televíziou, RTVS, Studiom 727 a Trigon Production nakrúcal (s prestávkami) od septembra 2020 do septembra 2021, jeho rozpočet bol 1 497 000 eur. Do domácej distribúcie vstúpila 110-minútová Slúžka 2. februára 2023.

Prijatie filmu bolo kladné – nie bezvýhradne, ale prevažne. K najčastejším výhradám patrila nedotiahnutosť príbehu a motivácií postáv. Jana Dudková o tom na stránkach Film.sk napísala: „Rozprávanie… prebieha vo výrazných elipsách. Na jednej strane to filmu pridáva na tajomstve… no na druhej strane sa elipsy využívajú aj ako výhybka ospravedlňujúca absenciu jasných motivácií a vývoja vzťahov… Pre toto elipsovité rozprávanie pôsobia viaceré scény a motívy ťažkopádne… Inokedy elipsy podporujú kontrast medzi prežívaním postáv, ktorý je však čisto ilustratívny a tézovitý…“ No zároveň svoju recenziu uzatvára konštatovaním, že „Mariane Čengel Solčanskej sa tentoraz podarilo nakrútiť plnohodnotný, zrelý film“.

Kladne vyznieva aj celkové hodnotenie z pera Martina Adama Pavlíka na refresher.sk: „Slúžke možno vyčítať jedine pomalší rozbeh a to, že občas stráca dych, teda miestami prichádza o divákovu pozornosť. Nakrútená je však krásne a s citom… Solčanská nakrútila komornú, autentickú dobovú drámu a doposiaľ svoj najlepší film. Udržala si pritom naďalej status odvážnej tvorkyne, ktorá vyhľadáva spoločensky polarizujúce témy a nekompromisne tne do živého.“ Kristián Lazarčík v časopise QYS zhodnotil prínos Slúžky priamo z kvír hľadiska: „Film Slúžka tak možno v rámci súčasnej slovenskej kinematografie vnímať ako veľmi dobré znamenie a svietiaci maják. Queer postava v ňom nepodlieha zosmiešňujúcim, presexualizovaným či inak znevažujúcim vplyvom male gaze. Má silný presah do súčasnej slovenskej society, kde stále prevláda rodová stereotypizácia, nerovnosť či diskriminácia. Je poňatá so subjektívnou autorskou jemnosťou a dôveryhodne vykresľuje vnímanie vonkajšieho, ale i vnútorného sveta jedného mladého queer človeka.“

Slúžka mala na naše pomery slušnú návštevnosť: k 13. 10. 2024 ju videlo na 1 294 predstaveniach 34 558 divákov. Na csfd sa k nej od premiéry do augusta 2024 verbálne vyjadrilo 115 používateľov; vo hviezdičkovom hodnotení vygenerovalo 2 214 používateľov priemer 67 percent. Mariana Čengel Solčanská začala tento mesiac nakrúcať film o vzťahu Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra.

A čo dokumentaristi?

Kvír tematike v dokumente sa na širšej ploche ako prvá venovala Zuzana Piussi v stredometrážnej snímke Anjeli plačú (2005). Dobrý úmysel vytvoriť obraz slovenskej kvír komunity a jej problémov stroskotal na nevhodnom výbere protagonistov i kontroverznom prístupe autorky filmu k nim; po premiére na MFF Bratislava sa na film zniesla vlna rozhorčenej kritiky z radov kvír komunity, čo síce nemusí byť vo vzťahu ku kvalite filmu relevantné, ale – v tomto prípade bolo.

Oveľa empatickejší prístup uplatnila Soňa G. Lutherová (*1982) vo svojom dlhometrážnom debute Šťastný človek (2023). Jeho autorka je primárne vedecká pracovníčka, sociálna antropologička a etnologička, a zaoberá sa aj vizuálnou antropológiou (ako filmárka debutovala v roku 2016 stredometrážnym filmom Zatopené). Pri svojej práci výskumníčky sa stretla aj s témou transrodových detí a zároveň sa už dávnejšie poznala s česko-slovenským manželským párom, ktorý žil spolu s dvomi deťmi vo Švédsku. V roku 2018 sa jej Marvin z tohto páru zdôveril, že sa cíti ako transrodový muž a zamýšľa podstúpiť tranzíciu. Lutherová sa po dohode s protagonistom a jeho rodinou rozhodla časozberným spôsobom zachytiť tento proces.

„Chcela som otvoriť tému tranzície spôsobom, ktorému diváci dokážu porozumieť bez toho, aby sa museli okamžite ideologicky vyhraňovať. Chcela som im dať možnosť konfrontovať svoje názory a skúsenosti,“ povedala pre Denník N a vyjadrila vieru, že tento film „dokáže klásť otázky, ktoré sa týkajú mnohých z nás: čo je to rodina, čo je to manželstvo, čo znamená mať dlhodobý vzťah, čo znamená byť rodičom. To všetko film otvára a verím, že tak má šancu empatizovať a scitlivovať ľudí voči skúsenostiam iných.“ Film v trvaní 81 minút, ktorého celkový rozpočet bol 220 000 eur vrátane podpory z Audiovizuálneho fondu, vznikol v slovensko-českej koprodukcii (Azyl Production, HBO Europe, Company F). Svetovú premiéru mal na medzinárodnom festivale Hot Docs v Toronte, slávnostnú slovenskú 13. septembra 2023 na Medzinárodnom filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch a o osem dní neskôr ho do bežnej distribúcie uviedla Asociácia slovenských filmových klubov.

Šťastný človek sa stretol s priaznivým ohlasom kritiky. Čiastkové výhrady vyjadrila napríklad Katarína Mišíková vo Film.sk: „Rodové stereotypy a ich uplatňovanie či prevracanie u Horvatovcov zachytáva v konkrétnych situáciách bez snahy vyvodiť z nich všeobecné poznanie. … režisérkin odstup necháva v príbehu kľúčové biele miesta, ako napríklad rozdiely prístupu k trans ľuďom v liberálnom Švédsku a u nás, alebo pochybnosti o tom, čo sa skrýva pod povrchom racionalizovaných výpovedí protagonistov. Hoci je ústrednou témou filmu tranzícia a jeho časovú os určuje Marvinova fyzická a psychická premena, samotný film je kvôli tomu v princípe statický.“

Recenzenti väčšinou vyzdvihovali dôležitosť témy a citlivý prístup k nej. Hana Lippová na portáli kinema.sk napísala: „Režisérka vo filme skvelo zachytila práve zlomový okamih konca niečoho starého a začiatku niečoho celkom nového a nepoznaného. Veľkú zmenu, sprevádzanú neistotou, ktorá sa cez sympatickú mladú rodinu s inak idylickými vzťahmi valí ako plazivá lavína s potenciálom zrovnať všetko so zemou. Obdivuhodná dôstojnosť, zrelosť a maximálny vzájomný rešpekt, ktoré medzi manželmi fungujú, však dávajú nádej, že Ivan a Marvin to tak či onak ustoja… Tým najlepším na celom filme je však rozhodne jeho odzbrojujúco pozitívna energia a posolstvo. Aj bez naivity a prikrášľovania, nadľahčovania či falošného optimizmu je Šťastný človek presvedčivým svedectvom o tom, že rešpekt, láska, tolerancia, porozumenie a obyčajné ľudské rozhodnutie nerobiť si vzájomne životy ťažšími, keď si môžeme byť oporou, dokážu prekonať naozaj všetko.“

 Roberta Tóthová v Pravde uviedla: „Šťastný človek očisťuje pojem tranzície od politiky strachu, od vykonštruovaného exotizmu aj sexizmu. Je to predovšetkým film o partnerstve. Zdôrazňuje rozvahu a pragmatizmus pri uvažovaní o hodnotách manželstva v ústrety k udržateľnosti lásky.“

Návštevnosť v slovenských kinách predstavovala 1 192 divákov na 64 predstaveniach k 13. 10. 2024. Na csfd si tento film vyslúžil zatiaľ iba 5 slovných používateľských hodnotení. Bodovaním sa k jeho kvalite vyjadrilo 161 hodnotiteľov so spriemerovaným výsledkom 64 percent. Soňa G. Lutherová v súčasnosti pracuje na dlhometrážnom dokumente o divadelnej režisérke Sláve Daubnerovej (ktorá nedávno vniesla kvír motív do svojej inscenácie opery Příhody lišky Bystroušky v SND).

Je dôvod na optimizmus?

Aj pri neveľkom počte dosiaľ nakrútených slovenských dlhometrážnych kvír filmov môžeme skonštatovať, že tieto diela celkom prirodzene fungujú v našom audiovizuálnom kontexte a kritika k nim pristupuje tak ako k ostatným titulom. Návštevnosť od prípadu k prípadu kolíše, na čo má vplyv mnoho rôznych okolností rovnako ako pri iných filmoch. Na csfd sa v prípade všetkých štyroch filmov vyskytujú hodnotenia od „odpad!“ až po maximálnych päť hviezdičiek. V prípade dvoch novších filmov, najmä Slúžky, sa v laických verbálnych hodnoteniach objavujú i „špeciálne“ výhrady ku kvír tematike v podobe ironických a jedovatých poznámok (samozrejme, táto verbálna „odvaha“ ide ruka v ruke s anonymitou), čo zrejme odzrkadľuje aj nálady v spoločnosti v situácii, keď politici zneužívajú tému života kvír ľudí na získavanie politických bodov. (Nie je bez zaujímavosti, že na csfd pôsobí niekoľko jednotlivcov, ktorí dávajú hodnotenie „odpad!“ každému dielu s kvír tematikou – pozoruhodné je, že si dajú tú námahu si tieto filmy pozrieť.)

Vlani bol v našich kinách uvedený aj česko-slovenský film Úsvit režiséra Matěja Chlupáčka s výrazným tvorivým slovenským podielom, ktorý pozoruhodným spôsobom otvoril tému intersexuality.

Na tohtoročnom FFI mal exkluzívnu premiéru česko-slovensko-francúzsky film Nikto ma nemá rád režisérskej dvojice Tomáš Weinreb a Petr Kazda. Jeho protagonistka sa zamiluje do osoby, ktorá je v niečom iná, a okolie ju za to odsúdi. Témou je strach z nepoznaného, zničujúca sila predsudkov a odvaha čeliť im.

V produkcii je dlhometrážny debut Gregora Valentoviča Dvadsaťsedem, ktorý istým spôsobom nadväzuje na jeho absolventský krátky film Kid (2019). Jeho protagonista je gej a suplujúci učiteľ angličtiny na katolíckej strednej škole, ktorú kedysi navštevoval ako študent. Kým skupina jeho najlepších priateľov úspešne prepláva do vôd dospelosti, Dávid je stále zaseknutý v minulosti, ktorú musí nenávratne nechať za sebou, aby našiel vlastnú vnútornú slobodu.

Valentovič pripravuje aj biografický film Nepela, v ktorom sa zameria na významného slovenského športovca v kľúčových rokoch 1972 – 1973, keď je napriek svojej túžbe ukončiť športovú kariéru a odísť do zahraničia pre politický nátlak nútený štartovať ešte na majstrovstvách sveta v Bratislave v roku 1973. Valentovič o svojom pohľade na túto osobnosť pre Film.sk povedal: „O otázke jeho kvír identity sa do istej miery dišputuje dodnes, a preto som sa rozhodol zvoliť veľmi intímny a introspektívny pohľad do duše dospievajúceho hrdinu vo svetle reflektorov, ktorý túži len po troche súkromia a pochopenia od svojich najbližších.“ 

Vo fáze vývoja sa nachádza komédia Daniela Riháka Nikomu to nepoviem, v ktorej sa mladučký miništrant žijúci v malej konzervatívnej dedine dostane do „podozrenia“, že je gej, je vylúčený zo svojej komunity a márne sa snaží tohto obvinenia zbaviť.

Nedlhý rad slovenských, resp. koprodukčných filmov s kvír tematikou sa teda môže v dohľadnom čase rozšíriť. Otázkou zostáva, ako to ovplyvní politická situácia, keď sa vládna garnitúra vrátane ministerky kultúry netají v lepšom prípade ľahostajným, v horšom opovržlivým a diskriminujúcom postojom ku kvír komunite, jej potrebám a právam a ministerstvo kultúry presadilo legislatívne zmeny v zákonoch o umeleckých fondoch, ktoré vzbudzujú pochybnosti o objektivite ich rozhodovania, resp. presunuli túto právomoc, ktorá bola dosiaľ v rukách odborných komisií, priamo do rúk (kvírfóbnej) ministerky. Ale verme, že talentovaní tvorcovia a silné témy sa presadia bez ohľadu na politikov, po ktorých o pár rokov ani pes neštekne, kým tie najlepšie kvír filmy sa stanú trvalou súčasťou audiovizuálneho dedičstva.