Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

25. Medzinárodný filmový festival Jeden svet

25 rokov na strane ľudských príbehov

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Občianske združenie Človek v ohrození už dvadsaťpäť rokov organizuje festival Jeden svet, ktorý má na slovenskej kultúrnej a predovšetkým audiovizuálnej scéne významné postavenie.

Jeden svet patrí medzi najstaršie podujatia zamerané na dokumentárny film u nás a za roky pôsobenia si vybudoval silnú reputáciu a vysokú rozpoznateľnosť. Súťažná prehliadka dokumentov posilňuje víziu a ciele Človeka v ohrození. Ak poslaním združenia je pomáhať ľuďom, ktorí stratili bezpečie alebo slobodu, misia festivalu Jeden svet spočíva v poukazovaní na regióny ako napríklad Ukrajina, Blízky východ či iné oblasti, kde ľudia trpia následkami vojnových konfliktov.

Festival sa už tradične koná na jeseň, koncom októbra. Centrom diania tento rok bolo zrekonštruované Kino Lumière, pričom sprievodné aktivity sa odohrávali v neďalekom bare Ost Block a v Mestskej knižnici, všetko v Bratislave. Počas desiatich dní, od 18. do 27. októbra, festival uviedol 47 dokumentárnych filmov.

Otváracím filmom bol kanadsko-francúzsky dokument Nepodľahnem nenávisti. Režisér Tal Barda v ňom sleduje inšpiratívny životný príbeh. Palestínsky lekár Izzad-Dín Abúléš vyrastal v utečeneckom tábore Džabálijá v Pásme Gazy, no jeho životná cesta ho zaviedla až na prestížnu Torontskú univerzitu a pred izraelský najvyšší súd, kde bojuje o spravodlivosť pre svoju rodinu. Snímka poukazuje na Abúléšovu pozoruhodnú schopnosť prekonávať osobné aj politické prekážky a napriek bolestným stratám aj na jeho výnimočný postoj k odpusteniu a zmiereniu.

Súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo premiérové odovzdávanie Ceny Eleny Lackovej, ktorú zaslúžene získala divadelná hra Budete mať luft! – dramatické spracovanie rómskeho pogromu v Pobedime z roku 1928. Elena Lacková bola významná rómska spisovateľka, ktorá zanechala bohaté dielo plné literárnych a dramatických textov. Počas svojho života sa aktívne venovala osvete o rómskej kultúre.

Prvý deň festivalu sa predstavilo pásmo animovaných filmov z partnerského festivalu Fest Anča. Kolekcia najlepších snímok zahŕňala zábavné a podnetné krátke animáky z Česka, Slovenska, Belgicka, Holandska a Južnej Kórey. Najviac zaujali na Anči ocenené snímky Baterková mama od juhokórejského režiséra Seung-bae Jeona a Ahoj leto, ktorý vytvorili Martin Smatana a Veronika Zacharová.

Baterková mama priniesla nevšedný pohľad na každodenný život obyčajnej baterky. Príbeh je zasadený do malej škôlky, kde vychovávateľky starostlivo dozerajú na skupinku detí. Energiu škôlke i vychovávateľkám dodávajú neúnavne pracujúce baterky. Keď sa nešťastnou náhodou vznieti stromček, film sleduje reakcie vychovávateliek aj bateriek. Po vypätí sa rozchádzajú domov, aby si všetci – učiteľka aj jej baterka – dopriali zaslúžený odpočinok. Mimoriadne pôsobivé je zobrazenie, ako veľká baterka privoláva k sebe malé baterky a túli si ich k sebe. Ahoj leto zažiarilo humorom a priateľstvom. Režisérske duo Smatana a Zacharová v ňom s láskavým nadhľadom ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť a skomplikovať na zdanlivo idylickej rodinnej dovolenke pri mori. (Podobný prístup priniesol Smatana už v knižnej sérii Rok dobrých správ.)

Hlavná súťažná sekcia Jedného sveta Slovensko a Česko za ľudské práva aj tento rok priniesla silné tituly zamerané na témy v spoločnosti často odsúvané na okraj. Dôležitosť a kvalitu tejto sekcie potvrdili minimálne dva dokumenty – Šedá zóna a Otázka budúcnosti.

Dokument Šedá zóna režisérky Daniely Meressovej Rusnokovej sa venuje problematike predčasne narodených detí. Tento autorský projekt citlivo spracováva tému predčasných pôrodov a náročných výziev pre novorodencov v tzv. šedej zóne (a ich rodiny), ktorí často prepadávajú cez sito dostupnej pomoci. Rusnoková na základe vlastnej skúsenosti približuje aj príbehy iných žien s podobnými ťažkosťami. Premietania dokumentu sú plánované s diskusiami s odborníkmi z danej oblasti a odborná diskusia sa uskutočnila aj na Jednom svete. Snímka si z neho odniesla dve ocenenia.

Dokumentárny film Otázka budúcnosti režiséra Maroša Brázdu zachytáva príbehy maturantov na bratislavskom gymnáziu, ktorých stužková slávnosť pripadla práve na deň parlamentných volieb. Zatiaľ čo maturanti oslavujú svoj dôležitý životný míľnik, priebežne sledujú volebné výsledky a nabiehajúce percentá jednotlivých strán. Hoci ich situácia doma zaujíma, svoju budúcnosť vidia za hranicami Slovenska – ani jeden z nich si nepodal prihlášku na slovenskú vysokú školu. Film Otázka budúcnosti vstúpi do domácej distribúcie v polovici novembra.

Fokusovú sekciu Jedného sveta tvorili v tomto roku dokumenty s kvír tematikou. Jeden z najvýraznejších diváckych zážitkov v sekcii priniesla projekcia rumunsko-kanadského filmu Kto nie som (r. Tünde Skovrán), spojená s diskusiou s producentom Andreiom Zincom. Diskusia v angličtine bola na zvýšenie inklúzie tlmočená aj do posunkového jazyka. V dokumente sa prelínajú príbehy dvoch intersex ľudí – Sharon-Rose Khumalo a Dimakatsa Sebidiho. Sharon-Rose je juhoafrická kráľovná krásy, ktorá po coming oute prechádza výraznou krízou identity. Hlboko veriaca rodina ju odvrhne a nechce sa s ňou stretávať. Otázky identity rieši aj Dimakatso, hoci jeho prijatie najbližšou rodinou je pozitívnejšie. V spoločných rozhovoroch hľadajú odpovede na otázky o vlastnom zaradení do spoločnosti, ktorá prijíma len binárne rozdelenie na mužov a ženy. Prostredníctvom podobnej mozaiky príbehov nahliadol na práva kvír ľudí vo Vietname kanadský dokument Matka Saigon (r. Khoa Lê).

V záverečných dňoch festivalu sa uskutočnila projekcia výberu krátkych dokumentov z projektu My Street Films. Hodinová kolekcia priniesla päť diel, z ktorých každé svoju tému spracovalo osobitým spôsobom. Víťazom sa stal kreatívny počin Vyfabulovaný životopis Milana V. autorky Emy Vičanovej. Na vybraných finalistoch bolo vidieť, ako mladí tvorcovia dokážu presne reflektovať súčasnosť, čo ilustruje Stratené dedičstvo (r. Vratko Varga), zaoberajúce sa postavením folklóru a jeho zneužívaním na politické účely.

V posledný deň uviedol festival v predpremiére najnovší film Mareka Šulíka Prezidentka, ktorý len dva dni predtým vo svetovej premiére otváral Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava. Plná kinosála v bratislavskej Eurovei sledovala intímny portrét Zuzany Čaputovej, ktorá sa počas svojho prezidentského mandátu pokúsila vniesť do tradičného sveta mužskej politiky ľudskosť a slušnosť.

Po projekciách v kinosálach sa vybrané tituly presunuli na portál DAFilms, kde si ich diváci mohli pozrieť pohodlne z obývačiek domova. Už teraz sa teším na ďalšiu štvrťstoročnicu s Jedným svetom a držím palce Človeku v ohrození, ako aj celému organizačnému tímu.

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Slnko v sieti 2024 - Jiří Mádl a jeho víťazný film Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanous

Slnko v sieti apeluje na hodnoty, i keď Mikiho nominovalo

Bolo to jedno veľké „vlnybitie“, skonštatoval moderátor Bruno Ciberej, a mal pravdu. Národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2024 ovládli česko-slovenské Vlny. Film režiséra Jiřího Mádla v silnej obojstrannej koprodukcii si zaslúžene odniesol vzácne sošky v deviatich kategóriách vrátane najlepšieho filmu, réžie a scenára. Jedna z cien sa spojila s osobným vyznaním pre herca Mariána Bielika, legendárneho Fajola z určujúcej kultovky Slnko v sieti, ktorý vlani zomrel. Svoju sošku mu venovala jeho dcéra Katarína Štrbová Bieliková, keď stála na pódiu ako čerstvá držiteľka ocenenia za najlepšie kostýmy. V súvislosti s príbehom strhujúcej drámy Vlny o boji za slobodu v auguste 1968 vyjadrila vo svojich nástojčivých otázkach pálčivé problémy, ktoré v súčasnosti trápia našu krajinu. Práve filmy, ktoré na Slovensku vznikajú a sú nositeľom hodnotového posolstva o slobode, považuje  za inšpiráciu, ktorá nám v ťažkých časoch môže pomôcť. „Vlny sú o statočnosti ľudí, ktorí sa vzopreli voči mnohonásobne silnejšiemu nepriateľovi, a ktorí ostali konzistentní v postojoch, pretože sloboda bola pre nich najcennejšou hodnotou,“ povedala o odvahe ľudí z redakcie Československého rozhlasu počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Katarína Štrbová Bieliková, cena za najlepšie kostýmy vo filme Vlny. Foto: SFTA/Zdenko Hanout V hrobovom tichu Paradoxne, 16. apríla 2025 sa ceremoniál odovzdávania cien Slnko v sieti dial v sále Slovenského rozhlasu pod strechou verejnoprávnej STVR, ktorá sa od tohto podujatia alibisticky dištancovala. Napriek...
Zobraziť všetky články