Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

25. Medzinárodný filmový festival Jeden svet

25 rokov na strane ľudských príbehov

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Občianske združenie Človek v ohrození už dvadsaťpäť rokov organizuje festival Jeden svet, ktorý má na slovenskej kultúrnej a predovšetkým audiovizuálnej scéne významné postavenie.

Jeden svet patrí medzi najstaršie podujatia zamerané na dokumentárny film u nás a za roky pôsobenia si vybudoval silnú reputáciu a vysokú rozpoznateľnosť. Súťažná prehliadka dokumentov posilňuje víziu a ciele Človeka v ohrození. Ak poslaním združenia je pomáhať ľuďom, ktorí stratili bezpečie alebo slobodu, misia festivalu Jeden svet spočíva v poukazovaní na regióny ako napríklad Ukrajina, Blízky východ či iné oblasti, kde ľudia trpia následkami vojnových konfliktov.

Festival sa už tradične koná na jeseň, koncom októbra. Centrom diania tento rok bolo zrekonštruované Kino Lumière, pričom sprievodné aktivity sa odohrávali v neďalekom bare Ost Block a v Mestskej knižnici, všetko v Bratislave. Počas desiatich dní, od 18. do 27. októbra, festival uviedol 47 dokumentárnych filmov.

Otváracím filmom bol kanadsko-francúzsky dokument Nepodľahnem nenávisti. Režisér Tal Barda v ňom sleduje inšpiratívny životný príbeh. Palestínsky lekár Izzad-Dín Abúléš vyrastal v utečeneckom tábore Džabálijá v Pásme Gazy, no jeho životná cesta ho zaviedla až na prestížnu Torontskú univerzitu a pred izraelský najvyšší súd, kde bojuje o spravodlivosť pre svoju rodinu. Snímka poukazuje na Abúléšovu pozoruhodnú schopnosť prekonávať osobné aj politické prekážky a napriek bolestným stratám aj na jeho výnimočný postoj k odpusteniu a zmiereniu.

Súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo premiérové odovzdávanie Ceny Eleny Lackovej, ktorú zaslúžene získala divadelná hra Budete mať luft! – dramatické spracovanie rómskeho pogromu v Pobedime z roku 1928. Elena Lacková bola významná rómska spisovateľka, ktorá zanechala bohaté dielo plné literárnych a dramatických textov. Počas svojho života sa aktívne venovala osvete o rómskej kultúre.

Prvý deň festivalu sa predstavilo pásmo animovaných filmov z partnerského festivalu Fest Anča. Kolekcia najlepších snímok zahŕňala zábavné a podnetné krátke animáky z Česka, Slovenska, Belgicka, Holandska a Južnej Kórey. Najviac zaujali na Anči ocenené snímky Baterková mama od juhokórejského režiséra Seung-bae Jeona a Ahoj leto, ktorý vytvorili Martin Smatana a Veronika Zacharová.

Baterková mama priniesla nevšedný pohľad na každodenný život obyčajnej baterky. Príbeh je zasadený do malej škôlky, kde vychovávateľky starostlivo dozerajú na skupinku detí. Energiu škôlke i vychovávateľkám dodávajú neúnavne pracujúce baterky. Keď sa nešťastnou náhodou vznieti stromček, film sleduje reakcie vychovávateliek aj bateriek. Po vypätí sa rozchádzajú domov, aby si všetci – učiteľka aj jej baterka – dopriali zaslúžený odpočinok. Mimoriadne pôsobivé je zobrazenie, ako veľká baterka privoláva k sebe malé baterky a túli si ich k sebe. Ahoj leto zažiarilo humorom a priateľstvom. Režisérske duo Smatana a Zacharová v ňom s láskavým nadhľadom ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť a skomplikovať na zdanlivo idylickej rodinnej dovolenke pri mori. (Podobný prístup priniesol Smatana už v knižnej sérii Rok dobrých správ.)

Hlavná súťažná sekcia Jedného sveta Slovensko a Česko za ľudské práva aj tento rok priniesla silné tituly zamerané na témy v spoločnosti často odsúvané na okraj. Dôležitosť a kvalitu tejto sekcie potvrdili minimálne dva dokumenty – Šedá zóna a Otázka budúcnosti.

Dokument Šedá zóna režisérky Daniely Meressovej Rusnokovej sa venuje problematike predčasne narodených detí. Tento autorský projekt citlivo spracováva tému predčasných pôrodov a náročných výziev pre novorodencov v tzv. šedej zóne (a ich rodiny), ktorí často prepadávajú cez sito dostupnej pomoci. Rusnoková na základe vlastnej skúsenosti približuje aj príbehy iných žien s podobnými ťažkosťami. Premietania dokumentu sú plánované s diskusiami s odborníkmi z danej oblasti a odborná diskusia sa uskutočnila aj na Jednom svete. Snímka si z neho odniesla dve ocenenia.

Dokumentárny film Otázka budúcnosti režiséra Maroša Brázdu zachytáva príbehy maturantov na bratislavskom gymnáziu, ktorých stužková slávnosť pripadla práve na deň parlamentných volieb. Zatiaľ čo maturanti oslavujú svoj dôležitý životný míľnik, priebežne sledujú volebné výsledky a nabiehajúce percentá jednotlivých strán. Hoci ich situácia doma zaujíma, svoju budúcnosť vidia za hranicami Slovenska – ani jeden z nich si nepodal prihlášku na slovenskú vysokú školu. Film Otázka budúcnosti vstúpi do domácej distribúcie v polovici novembra.

Fokusovú sekciu Jedného sveta tvorili v tomto roku dokumenty s kvír tematikou. Jeden z najvýraznejších diváckych zážitkov v sekcii priniesla projekcia rumunsko-kanadského filmu Kto nie som (r. Tünde Skovrán), spojená s diskusiou s producentom Andreiom Zincom. Diskusia v angličtine bola na zvýšenie inklúzie tlmočená aj do posunkového jazyka. V dokumente sa prelínajú príbehy dvoch intersex ľudí – Sharon-Rose Khumalo a Dimakatsa Sebidiho. Sharon-Rose je juhoafrická kráľovná krásy, ktorá po coming oute prechádza výraznou krízou identity. Hlboko veriaca rodina ju odvrhne a nechce sa s ňou stretávať. Otázky identity rieši aj Dimakatso, hoci jeho prijatie najbližšou rodinou je pozitívnejšie. V spoločných rozhovoroch hľadajú odpovede na otázky o vlastnom zaradení do spoločnosti, ktorá prijíma len binárne rozdelenie na mužov a ženy. Prostredníctvom podobnej mozaiky príbehov nahliadol na práva kvír ľudí vo Vietname kanadský dokument Matka Saigon (r. Khoa Lê).

V záverečných dňoch festivalu sa uskutočnila projekcia výberu krátkych dokumentov z projektu My Street Films. Hodinová kolekcia priniesla päť diel, z ktorých každé svoju tému spracovalo osobitým spôsobom. Víťazom sa stal kreatívny počin Vyfabulovaný životopis Milana V. autorky Emy Vičanovej. Na vybraných finalistoch bolo vidieť, ako mladí tvorcovia dokážu presne reflektovať súčasnosť, čo ilustruje Stratené dedičstvo (r. Vratko Varga), zaoberajúce sa postavením folklóru a jeho zneužívaním na politické účely.

V posledný deň uviedol festival v predpremiére najnovší film Mareka Šulíka Prezidentka, ktorý len dva dni predtým vo svetovej premiére otváral Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava. Plná kinosála v bratislavskej Eurovei sledovala intímny portrét Zuzany Čaputovej, ktorá sa počas svojho prezidentského mandátu pokúsila vniesť do tradičného sveta mužskej politiky ľudskosť a slušnosť.

Po projekciách v kinosálach sa vybrané tituly presunuli na portál DAFilms, kde si ich diváci mohli pozrieť pohodlne z obývačiek domova. Už teraz sa teším na ďalšiu štvrťstoročnicu s Jedným svetom a držím palce Človeku v ohrození, ako aj celému organizačnému tímu.

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Dahomey / Zdroj: Film Europe

recenzia Dahomey

Na zvlnenej hladine Seiny, ktorú brázdia lode plné turistov túžiacich obdivovať krásy francúzskej metropoly s pohárikom sektu s ruke, sa vynárajú titulky: „Dvadsaťšesť dahomejských kráľovských pokladov sa chystá opustiť Paríž. Vrátia sa na rodné územia, z ktorých sa stal Benin. S tisíckami ďalších boli tieto umelecké diela vyrabované počas invázie francúzskych vojsk v roku 1892. Stotridsať rokov strávených v zajatí sa pre ne blíži ku koncu.“ Film, zaznamenávajúci putovanie artefaktov z parížskeho Musée du quai Branly do Námorného paláca v Cotonou, mohol ponúknuť zaujímavý pohľad na podobu repatriácie kultových predmetov, ktoré si koncom 19. storočia víťazné vojská odvliekli z afrického kontinentu ako vojnovú korisť do Francúzska. Mohol, ale filmárke narodenej v Paríži, ktorej korene sú senegalské, to nestačilo. Chcela viac. Neuspokojila sa s atraktivitou magnetizujúceho východiska a výsledkom jej filmárskej hravosti a invencie je nevšedný experiment na pomedzí podmanivej vizuálnej eseje a magického sna vystupujúceho z hlbín nepoznanej minulosti. Vo svete filmu nie je Mati Diop neskúsená začiatočníčka. Začínala síce ako herečka, no rýchlo prešla na opačnú stranu kamery – zvábili ju posty režisérky a scenáristky. Od začiatku jej bolo jasné, na aké tematické okruhy chce vo svojich filmoch zaostriť. „Musím znovuobjaviť svoju africkú časť, ktorú kolonizovala moja biela kultúra.“ Objavovať ju začala v rodnej krajine svojho otca hudobníka Wasisa Diopa – v Senegale. Do...

Novým predsedom rady AVF je Štefan Dlugolinský

Počas rokovania 12. 12. si rada Audiovizuálneho fondu zvolila nového predsedu. Stal sa ním Štefan Dlugolinský. V zmysle rokovacieho poriadku rady sa ktorýkoľvek z jej členov môže prihlásiť za predsedu. Štefan Nižňanský navrhol Štefana Dlugolinského a ten informoval, že ho interne oslovili ďalší členovia rady. Nikto iný z rady neprejavil záujem kandidovať. Výsledkom hlasovania tajným hlasovaním bolo zvolenie Dlugolinského za predsedu. Osem členov rady hlasovalo za, proti hlasoval jeden člen a dvaja členovia sa zdržali. Štefana Dlugolinského vymenovala za člena rady AVF ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 za oblasť nezávislých producentov v audiovízii. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá do 12. 8. 2030. Dlugolinský študoval na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a na Divadelnej fakulte VŠMU. V oblasti televíznej tvorby je autorom desiatok scenárov a podieľal sa na výrobe stoviek televíznych relácií, predovšetkým v Hlavnej redakcii zábavných programov, ako režisér sa podpísal pod zábavné a hudobné programy. Širšej verejnosti je známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, počas vlády Vladimíra Mečiara, ktorý ju zneužíval na politickú propagandu. Je predsedom Slovenskej asociácie novinárov, ktorej podpredsedom je Roman Michelko, poslanec SNS. Dlugolinského vymenovanie do rady AVF kritizovali v auguste v spoločnom...
Zobraziť všetky články