Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

25. Medzinárodný filmový festival Jeden svet

25 rokov na strane ľudských príbehov

Barbora Gvozdjáková

Písmo: A- | A+

Občianske združenie Človek v ohrození už dvadsaťpäť rokov organizuje festival Jeden svet, ktorý má na slovenskej kultúrnej a predovšetkým audiovizuálnej scéne významné postavenie.

Jeden svet patrí medzi najstaršie podujatia zamerané na dokumentárny film u nás a za roky pôsobenia si vybudoval silnú reputáciu a vysokú rozpoznateľnosť. Súťažná prehliadka dokumentov posilňuje víziu a ciele Človeka v ohrození. Ak poslaním združenia je pomáhať ľuďom, ktorí stratili bezpečie alebo slobodu, misia festivalu Jeden svet spočíva v poukazovaní na regióny ako napríklad Ukrajina, Blízky východ či iné oblasti, kde ľudia trpia následkami vojnových konfliktov.

Festival sa už tradične koná na jeseň, koncom októbra. Centrom diania tento rok bolo zrekonštruované Kino Lumière, pričom sprievodné aktivity sa odohrávali v neďalekom bare Ost Block a v Mestskej knižnici, všetko v Bratislave. Počas desiatich dní, od 18. do 27. októbra, festival uviedol 47 dokumentárnych filmov.

Otváracím filmom bol kanadsko-francúzsky dokument Nepodľahnem nenávisti. Režisér Tal Barda v ňom sleduje inšpiratívny životný príbeh. Palestínsky lekár Izzad-Dín Abúléš vyrastal v utečeneckom tábore Džabálijá v Pásme Gazy, no jeho životná cesta ho zaviedla až na prestížnu Torontskú univerzitu a pred izraelský najvyšší súd, kde bojuje o spravodlivosť pre svoju rodinu. Snímka poukazuje na Abúléšovu pozoruhodnú schopnosť prekonávať osobné aj politické prekážky a napriek bolestným stratám aj na jeho výnimočný postoj k odpusteniu a zmiereniu.

Súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo premiérové odovzdávanie Ceny Eleny Lackovej, ktorú zaslúžene získala divadelná hra Budete mať luft! – dramatické spracovanie rómskeho pogromu v Pobedime z roku 1928. Elena Lacková bola významná rómska spisovateľka, ktorá zanechala bohaté dielo plné literárnych a dramatických textov. Počas svojho života sa aktívne venovala osvete o rómskej kultúre.

Prvý deň festivalu sa predstavilo pásmo animovaných filmov z partnerského festivalu Fest Anča. Kolekcia najlepších snímok zahŕňala zábavné a podnetné krátke animáky z Česka, Slovenska, Belgicka, Holandska a Južnej Kórey. Najviac zaujali na Anči ocenené snímky Baterková mama od juhokórejského režiséra Seung-bae Jeona a Ahoj leto, ktorý vytvorili Martin Smatana a Veronika Zacharová.

Baterková mama priniesla nevšedný pohľad na každodenný život obyčajnej baterky. Príbeh je zasadený do malej škôlky, kde vychovávateľky starostlivo dozerajú na skupinku detí. Energiu škôlke i vychovávateľkám dodávajú neúnavne pracujúce baterky. Keď sa nešťastnou náhodou vznieti stromček, film sleduje reakcie vychovávateliek aj bateriek. Po vypätí sa rozchádzajú domov, aby si všetci – učiteľka aj jej baterka – dopriali zaslúžený odpočinok. Mimoriadne pôsobivé je zobrazenie, ako veľká baterka privoláva k sebe malé baterky a túli si ich k sebe. Ahoj leto zažiarilo humorom a priateľstvom. Režisérske duo Smatana a Zacharová v ňom s láskavým nadhľadom ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť a skomplikovať na zdanlivo idylickej rodinnej dovolenke pri mori. (Podobný prístup priniesol Smatana už v knižnej sérii Rok dobrých správ.)

Hlavná súťažná sekcia Jedného sveta Slovensko a Česko za ľudské práva aj tento rok priniesla silné tituly zamerané na témy v spoločnosti často odsúvané na okraj. Dôležitosť a kvalitu tejto sekcie potvrdili minimálne dva dokumenty – Šedá zóna a Otázka budúcnosti.

Dokument Šedá zóna režisérky Daniely Meressovej Rusnokovej sa venuje problematike predčasne narodených detí. Tento autorský projekt citlivo spracováva tému predčasných pôrodov a náročných výziev pre novorodencov v tzv. šedej zóne (a ich rodiny), ktorí často prepadávajú cez sito dostupnej pomoci. Rusnoková na základe vlastnej skúsenosti približuje aj príbehy iných žien s podobnými ťažkosťami. Premietania dokumentu sú plánované s diskusiami s odborníkmi z danej oblasti a odborná diskusia sa uskutočnila aj na Jednom svete. Snímka si z neho odniesla dve ocenenia.

Dokumentárny film Otázka budúcnosti režiséra Maroša Brázdu zachytáva príbehy maturantov na bratislavskom gymnáziu, ktorých stužková slávnosť pripadla práve na deň parlamentných volieb. Zatiaľ čo maturanti oslavujú svoj dôležitý životný míľnik, priebežne sledujú volebné výsledky a nabiehajúce percentá jednotlivých strán. Hoci ich situácia doma zaujíma, svoju budúcnosť vidia za hranicami Slovenska – ani jeden z nich si nepodal prihlášku na slovenskú vysokú školu. Film Otázka budúcnosti vstúpi do domácej distribúcie v polovici novembra.

Fokusovú sekciu Jedného sveta tvorili v tomto roku dokumenty s kvír tematikou. Jeden z najvýraznejších diváckych zážitkov v sekcii priniesla projekcia rumunsko-kanadského filmu Kto nie som (r. Tünde Skovrán), spojená s diskusiou s producentom Andreiom Zincom. Diskusia v angličtine bola na zvýšenie inklúzie tlmočená aj do posunkového jazyka. V dokumente sa prelínajú príbehy dvoch intersex ľudí – Sharon-Rose Khumalo a Dimakatsa Sebidiho. Sharon-Rose je juhoafrická kráľovná krásy, ktorá po coming oute prechádza výraznou krízou identity. Hlboko veriaca rodina ju odvrhne a nechce sa s ňou stretávať. Otázky identity rieši aj Dimakatso, hoci jeho prijatie najbližšou rodinou je pozitívnejšie. V spoločných rozhovoroch hľadajú odpovede na otázky o vlastnom zaradení do spoločnosti, ktorá prijíma len binárne rozdelenie na mužov a ženy. Prostredníctvom podobnej mozaiky príbehov nahliadol na práva kvír ľudí vo Vietname kanadský dokument Matka Saigon (r. Khoa Lê).

V záverečných dňoch festivalu sa uskutočnila projekcia výberu krátkych dokumentov z projektu My Street Films. Hodinová kolekcia priniesla päť diel, z ktorých každé svoju tému spracovalo osobitým spôsobom. Víťazom sa stal kreatívny počin Vyfabulovaný životopis Milana V. autorky Emy Vičanovej. Na vybraných finalistoch bolo vidieť, ako mladí tvorcovia dokážu presne reflektovať súčasnosť, čo ilustruje Stratené dedičstvo (r. Vratko Varga), zaoberajúce sa postavením folklóru a jeho zneužívaním na politické účely.

V posledný deň uviedol festival v predpremiére najnovší film Mareka Šulíka Prezidentka, ktorý len dva dni predtým vo svetovej premiére otváral Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava. Plná kinosála v bratislavskej Eurovei sledovala intímny portrét Zuzany Čaputovej, ktorá sa počas svojho prezidentského mandátu pokúsila vniesť do tradičného sveta mužskej politiky ľudskosť a slušnosť.

Po projekciách v kinosálach sa vybrané tituly presunuli na portál DAFilms, kde si ich diváci mohli pozrieť pohodlne z obývačiek domova. Už teraz sa teším na ďalšiu štvrťstoročnicu s Jedným svetom a držím palce Človeku v ohrození, ako aj celému organizačnému tímu.

Fotografia z odovdzávania cien Jeden svet 2024 / © Šimon Lupták, Jeden svet

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Alžbeta Domastová Foto: archív SFÚ

Alžbeta Domastová

Slovenskú kinematografiu tvoria nielen všeobecne známe mená režisérov a hercov, ale i práca ľudí, ktorí zostávajú mimo svetiel reflektorov. Jednou z takýchto osobností bola aj Alžbeta Domastová, filmová profesionálka, ktorá výrazne prispela k vzniku viacerých významných diel československej kinematografie. Narodila sa v Nitre 19. apríla pred 90 rokmi. Alžbeta Domastová prešla na Kolibe rôznymi profesiami. Začínala ako skriptka a asistentka réžie (Čert nespí; Čo nezažil Kolumbus; Muž, ktorý sa nevrátil; Ivan). A pokračovala ako pomocná režisérka (Zvony pre bosých; Sedem svedkov; Veľká noc a veľký deň). Hoci sa jej meno neobjavovalo na plagátoch medzi poprednými tvorcami, jej práca bola neoddeliteľnou súčasťou filmového procesu. Vypracovala sa a zaradila k odborníkom zabezpečujúcim kontinuitu, organizáciu a kvalitu výslednej filmovej produkcie. Počas svojej vyše tridsaťročnej kolibskej kariéry sa Domastová podieľala na viac než dvoch desiatkach kinematografických projektov. Medzi najvýznamnejšie patria dráma z prostredia nacistického koncentračného tábora Boxer a smrť (r. Peter Solan, 1962), poetická persifláž Panna zázračnica (r. Štefan Uher, 1966), poviedkový experiment Dialóg 20 40 60 (r. Peter Solan, Zbyněk Brynych, Jerzy Skolimowski, 1968) či baladická feéria Javor a Juliana (r. Štefan Uher, 1972). So Štefanom Uhrom ďalej spolupracovala aj na snímkach Organ (1964), Keby som mal pušku (1971), Dolina (1973), Veľká noc a veľký deň (1974)...
recenzia Tanec s medveďom Záber z filmu Tanec s medveďom. Foto: Bontonfilm

recenzia Tanec s medveďom

„Dnes je to presne rok, odkedy som sa o tebe prvýkrát dozvedela. Dala som ti meno Bea. Nositeľka šťastia,“ spomína Linda, protagonistka filmu Tanec s medveďom. Snímka otvára témy duševného zdravia žien a prijatia zodpovednosti za rozhodnutie, ktoré ovplyvní nejeden život. Linda a jej manžel Marek štartujú novú životnú etapu. Na začiatku tehotenstva sa však Linda dozvie, že ich dieťa môže mať vývojovú poruchu. Ako je to možné? Náhoda. Videá a obrázky, ktoré mali zakaždým nálepku „iní ľudia“, sú odrazu prítomné v každom okamihu. Tlak okolia núti Lindu premýšľať nad blízkou budúcnosťou. Dieťa so špeciálnymi potrebami bude potrebovať špeciálnu opateru, a tak hrozí, že Lindina sľubná kariéra sólovej huslistky skončí. Mladí manželia sa začnú ponárať do potenciálneho  komplikovaného života s dcérkou s Downovým syndrómom. Oboch pohltí jediná emócia – strach. Postupne je dôležitá aj otázka, či je Lindin vzťah s Marekom dostatočne pevný a pružný na to, aby zvládol túto ťažkú životnú skúšku. Duševné zdravie verzus stereotypy spoločnosti Tanec s medveďom je česko-slovenská vzťahová dráma o zodpovednosti za iný život. Česká režisérka Jitka Rudolfová natočila tento film podľa scenára Lucie Bokšteflovej. V hlavnej úlohe sa predstavila Pavla Gajdošíková a jej filmovým manželom sa stal Kryštof Hádek. Na plátne sa mihla aj slovenská herečka Zuzana Kronerová a ďalší, a o atmosférickú hudbu sa postarali Jonatan Pastirčák a Martin...
recenzia Nevďačné bytosti Dexter Franc a Barry Ward vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK

recenzia Nevďačné bytosti

Nový film slovinského režiséra Olma Omerzu Nevďačné bytosti prenáša diváka do dôverne známeho kempu na pobreží Jadranu, aby mu ukázal, ako osamelé môžu byť naše najbližšie vzťahy. Čerstvo rozvedený otec (Barry Ward) berie deti na spoločnú dovolenku pri mori, aby utužil natrhnuté puto a nestratil svoje krehké postavenie hlavy rodiny. Potom čo sa sedemnásťročná Klára (Dexter Franc) zamiluje do miestneho mladíka Denisa (Timon Šturbej), sa dej vyostruje a prostredníctvom rozprávania s kompaktnou atmosférou divákovi predostiera medzigeneračný príbeh o láske a o tom, čo všetko je človek schopný spraviť, aby ju ochránil. Čo keď je láska práve o tom, aby sme druhým dovolili bezpečne zlyhať? V poradí piaty celovečerný film Olma Omerzu nadväzuje na režisérovu predošlú tvorbu, ktorú sofistikovane posúva do novej, artovej podoby. Snímka uvedená na medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiáne potvrdzuje režisérovo silné postavenie na nezávislej filmovej scéne. Omerzu rezignuje na divácke očakávania a svojským štýlom predkladá tému rodičovstva, záväzku a slobody, ktorú rodinné vzťahy často obmedzujú. Komunikácia je základ Príbeh dvojjazyčnej rodiny aktuálnym a mnohovrstevnatým spôsobom spracúva myšlienku neschopnosti komunikovať a odcudzenia, ktoré vo vzťahoch vytvára. Otec nevie po česky, mama je zo Slovenska a deti spolu napriek spoločnému jazyku sotva prehovoria. Mladší brat Theo je v zásade bezproblémový, ale vďaka tomu, žiaľ, aj neviditeľný, zatiaľ čo staršia Klára trpí poruchou...
Zobraziť všetky články