Premiéry nových slovenských filmov, ocenené osobnosti, tri medzinárodné súťaže, projekcie nesúťažných filmov v distribučnej predpremiére aj premietania snímok, ktoré sa do distribúcie nedostanú. Takisto slovenská klasika z archívu. K tomu workshopy, premietania za účasti tvorcov, sprievodné podujatia… – 30. ročník Medzinárodného filmového festivalu Art Film, ktorý sa v Košiciach konal do 21. do 28. 6., ponúkol klasicky bohatý program.
Keď sa v roku 2016 festival sťahoval do Košíc, našiel tu vhodnú infraštruktúru na svoje fungovanie. Dnes sa premieta na ôsmich rôznych miestach a všetky sú v pešej dostupnosti od centra. Počas aktuálneho ročníka Art Filmu organizátori oznámili, že festival bude v Košiciach fungovať aj počas nasledujúcich desiatich rokov, čo producent festivalu Ján Kováčik a primátor Košíc Jaroslav Polaček potvrdili podpismi spoločného memoranda.
Spomedzi slovenských premiér ponúkol jubilejný Art Film dokument Pavla Korca Akvabely z Prandorfa (nejde o preklep, ale o historický názov dediny pri Leviciach), ktoré zobrazujú päticu žien, čo našli záľubu v plávaní v ľadovej vode. Vo Via Slovakia Víťazoslava Chrappu sa protagonista putovaním po Slovensku ako turista vyrovnáva s démonmi minulosti a film zároveň zachytáva slovenské krásy a atrakcie. Pokiaľ ja žijem Romana Ďuriša je sondou do života mladého Dalibora, ktorý sa po dvoch rokoch vracia z väzenia a musí riešiť situáciu v dysfunkčnej rodine, rozdelenie jeho mladších súrodencov aj problémový vzťah s otcom – alkoholikom. Snímka je zároveň nahliadnutím do zákulisia cirkusového sveta, ktorý je pre Dalibora takisto domovom, kam sa vracia, aby sa priučil remeslu fakíra. Dynamické spracovanie má oporu aj v práci s hudobnou zložkou.
Premiérovo pre festivalové publikum sa na Art Filme premietal aj nový film, ktorý tento rok vznikol v Slovenskom filmovom ústave. Návraty k Obrazom starého sveta režiséra Róberta Šuláka sa sústreďujú na dokument Dušana Hanáka z roku 1972, ktorý skončil na dve desaťročia v trezore, no rezonuje dodnes nielen doma, ale i v zahraničí, o čom svedčia komentáre Petra Michaloviča, Kataríny Mišíkovej, Daniela Birda, Jonathana Owena, Mehelliho Moodyho, Petra Hamesa, Karla Ocha, Martina Gazíka, Daniela Cocha a Simone Fluhr. Bolo osviežujúce vidieť, že Šulák ich nevyužíva ako hovoriace hlavy, ale ich komentár vo filme znie ako voiceover k Hanákovým filmom – okrem obrazov sa sústreďuje aj na a dva krátke filmy Omša (1967) a Zanechať stopu (1970). K filmom sa vyjdaruje aj sám Hanák, ktorý bol snímku v Košiciach osobne uviesť spolu s jej režisérom a s producentom, generálnym riaditeľom SFÚ Petrom Dubeckým.
„Keď som videl tie fotografie, chcel som sa k nim priblížiť, chcel som ich poznať bližšie,“ hovoril o inšpirácii fotografiami Martina Martinčeka. „Pravda bola pre nás, mojimi slovami, estetická kategória. Keď film nemal pravdu, nemal šancu. Mohol to byť nejaký komerčný cajdák alebo niečo zábavné, ale obraz života bol v takom filme skreslený, zatiaľ čo, keď to môžem povedať v množnom čísle, my sme chceli pravdu hovoriť aj v detailoch. Keď som sa od tých starých ľudí dozvedel aj detaily z ich života, zrazu som vedel, že film dokážem urobiť,“ povedal Hanák na uvedení filmu. Ako dodal, aj svojich žiakov, medzi ktorých patrí tiež režisér Šulák, učil tomu, aby ako režiséri mysleli s veľkou zodpovednosťou nielen na celok, ale i na detail. „Sila toho pravdivého detailu je veľmi dôležitá.“ Šulákova snímka bude bonusom pripravovaného blu ray vydania Obrazov starého sveta.
Uvedením filmu vyvrcholili na Art Filme aktivity SFÚ, ktorý mal v tohtoročnom programe mimoriadne bohaté zastúpenie. Kolekcia klasických krátkometrážnych filmov sprevádzala uvedenie knihy Petry Hanákovej Máme svoj film! SFÚ okrem toho pripravil aj jednu samostatnú sekciu – Výročia so SFÚ – v ktorej sa premietali kolekcie krátkych filmov k storočniciam dokumentaristu Vlada Kubenka a Vlastimila Herolda a takisto pripomenula výročia Ladislava Chudíka, Jozefa Kronera a Stanislava Barabáša či 80. výročie SNP.
Z hraných domácich noviniek videli návštevníci Art Filmu v predstihu pred domácou distribučnou premiérou menšinovo slovenské koprodukčné tituly Čarodejník Kajtek (r. Magdalena Łazarkiewicz), Kálmánov deň (r. Sabolcs Hajdu), Nočný pokoj (r. Michael Hogenauer), Už ťa nemám rád (r. Zdeněk Jiráský) a Redakcia (r. Roman Bondarchuk). Premietal sa tiež režisérsky zostrih akčnej komédie Villa Lucia (r. Michal Kollár).
Špecifické miesto medzi slovenskými hranými premiérami mal Zenit režiséra Györgya Kristófa, ktorého predchádzajúci film Out (2017) mal premiéru v Cannes. Zenit vznikal niekoľko rokov – na tanečný dystopický film nebolo ľahké nájsť peniaze. Snímka s choreografiou Antona Lachkého je alegóriou o zrode totality, o tom, že túžba po moci dokáže pochovať často dobré počiatočné úmysly i mladícky idealizmus, že oslobodenie sa v Zenite mení na nový útlak a dejiny sa cyklicky opakujú. Režisér v príbehu, ktorý sleduje akúsi podzemnú komunitu ľudí, nepoužíva slová, ale tanec, pohyb a symboly.
Spraviť iný než klasický film bolo zámerom aj 91-ročného nemeckého režiséra Alexandra Klugeho, ktorého Kozmické miniatúry sú esejou vyskladanou zo statických obrazov. Má tri časti: Diaľnice svetla, Zvieratá mliečnej dráhy a Nekrológ za Lajku. Kluge sa zamýšľa napríklad nad tým, že pri všetkej rýchlosti svetla sa informácie z ľavej strany vesmíru nikdy nedostanú na pravú stranu. Neobvyklý bol tiež experimentálny žánrový mix Mammalia rumunského režiséra Sebastiana Mihăilescu, v ktorom hrdina hľadá svoje miesto v živote a preniká do zvláštnej komunity žien.
Naopak, v dobrom slova zmysle formálne konvenčný, obsahovo však znepokojivý, je gruzínsko-americký film iránsko-izraelskej režisérskej dvojice Guy Nattiv a Zar Amir Ebrahimi Tatami. Sleduje príbeh iránskej džudistky Leily a jej trénerky, ktoré majú šancu získať na majstrovstvách sveta v džude zlato. Z najvyšších iránskych miest však príde príkaz, aby Leila predstierala zranenie a vzdala sa. Je totiž politicky nežiaduce, aby zápasila s predstaviteľkou Izraela. Odvaha nepodľahnúť politickému tlaku si žiada obete. Politická športová dráma s presvedčivými hereckými výkonmi je nakrútená v čiernobielych obrazoch.
Osobne najviac ma z toho, čo som si za tri dni v Košiciach stihol pozrieť, zaujal japonský film Netvor (r. Hirokazu Kore’eda), veľmi citlivo nakrútený príbeh o vyrovnávaní sa s tým, kým sme, a rozprávaný z perspektívy troch protagonistov – matky, syna a učiteľa. Vo vzduchu v ňom ťaživo visí otázka: Kto je tu ten netvor?
Popri oceneniach Hercova misia pre Antóniu Liškovú a Maroša Kramára odovzdal festival aj tri Zlaté kamery – Miloslavovi Lutherovi, rumunskému režisérovi Cristimu Puiuovi a ukrajinskému filmárovi Sergejovi Loznicovi. O východiskách a spôsobe svojej tvorby sa každý z nich podelil s návštevníkmi na masterclasse. Masterclassy festival venoval aj predstavovaniu filmových profesií a odvetví ako zvuk, grading, práca so svetlom či marketing.
Hlavnú cenu, Modrého anjela za najlepší film v Medzinárodnej súťaži hraných filmov, získala sudánska dráma Mohameda Kordofaniho Zbohom, Júlia o priateľstve dvoch žien s rozdielnym náboženským vyznaním. Film skrz rodinnú tragédiu „vyjadruje humanistické posolstvo, pričom sa sústreďuje na tému odpustenia – nevyhnutnú súčasť ľudskej existencie – a vzdáva hold tolerancii, spolunažívaniu a vzájomnému rešpektu,” zdôvodnila ocenenie medzinárodná porota. Modrého anjela za najlepšiu réžiu získal Magnus von Horn s dánskou drámou Dievča s ihlou, ktorý prevzal aj Modrého anjela pre Trinu Dyrholm za hlavnú úlohu v tomto filme.
Novinkou 30. ročníka Art Filmu bola Medzinárodná súťaž filmov zo strednej a východnej Európy, ktorú vyhral celovečerný debut poľského režiséra Klaudiusza Chrostowského Ultima Thule. Podľa poroty „primeraným tempom majstrovsky rozpráva príbeh o tom, ako prekonať stratu“.
Modrého anjela za najlepší krátky film získala snímka Incident režiséra Billa Morrisona. Ďalších víťazov Art Filmu nájdete v texte Víťazi 30. ročníka Art Filmu.
Celkovo Art Film ponúkal denne zhruba tridsiatku projekcií a podujatí. Pre návštevníka bol atraktívny aj v tom, že v jednom termíne si mohol vybrať z troch-štyroch filmov a vyskladať si tak program úplne podľa seba z rôznorodého mixu filmov (v ponuke bol dokonca i seriál). Z môjho pohľadu tak splnil predstavu plnoformátového festivalu, kde návštevník môže žiť filmom bez prestojov, k čomu patrí aj „frustrácia“ z toho, že sa mu zaujímavé podujatia alebo projekcie občas prekrývajú.