Dlhodobo ma trápila jedna otázka: Ako rozvinúť vo svojom blízkom okolí nielen túžbu sledovať filmy, ale aj milovať kinematografiu a zanietene o nej diskutovať? Priznám sa, iritujú ma rozhovory o filme v štýle páči-nepáči a smutné je, že ich často vediem aj s absolventmi Katedry audiovizuálnych štúdií. U koho potom hľadať túžbu naozaj diskutovať o filme?
Potom som sa dopočul o Akadémii veľkých diel, ktorá sa snaží prinášať staršie a náročnejšie umelecké diela z oblasti literatúry, filmu, hudby či maľby na stredné a základné školy a rozvíjať cez ne diskusiu. Zaujalo ma to. A ešte viac ma zaujalo, že tento projekt niekoľko rokov úspešne fungoval napr. aj na oravskom učilišti a na ďalších 80 školách. Aj preto som sa rozhodol, že by mohlo byť zaujímavé pre akadémiu pracovať a rozhodol som sa navštíviť jednu z ukážkových hodín.
Zúčastnil som sa na premietaní a diskusii vedenej autorkou projektu Miroslavou Durankovou, do ktorej sa zapojili aj učitelia prinášajúci nadobudnuté poznatky na svoje stredné a základné školy, kde si študenti môžu akadémiu zvoliť ako mimoškolskú aktivitu. Podujatie sa konalo vo veľkej sále kaštieľa v Ivanke pri Dunaji, kde Akadémia veľkých diel sídli a kde prebiehajú aj metodické tréningy učiteľov. Ukážkovým filmovým dielom bolo Spievanie v daždi, čo ma prekvapilo. Diskutovať hodinu o muzikáli, v ktorom polovicu času figurujú tanečné čísla, je rozhodne náročnejšie než skúšať niečo podobné s Bergmanom či Tarkovským, ktorých som tam, priznávam, očakával s väčšou istotou.
Samotné podujatie sa začalo technickými problémami so zvukom, ktorého kvalita kolísala počas celého premietania. Nešťastný som bol aj z českého dabingu a rozpačitý sa mi zdal i úvod diskusie, keď sa moderátorka účastníkov pýtala na dojmy z diela. V tomto bode ma trochu ovládla skepsa. Lenže potom už začali od moderátorky prichádzať presnejšie cielené otázky, ktoré sa venovali základným témam filmu. Účastníci sa rozhovorili a veľmi správne začali v Spievaní v daždi odhaľovať parodické momenty týkajúce sa dejín filmu a historickej zmeny, ktorá prišla s technológiami. To viedlo k debate o dnešnej dobe, ktorej začína dominovať umelá inteligencia. Tá predstavuje istú hrozbu aj pre učiteľskú profesiu, no prípadným riešením, ktoré postuluje aj film, by mala byť akceptácia novej dejinnej situácie a prispôsobenie sa jej. Umelá inteligencia sa tak môže stať nástrojom v rukách učiteľa.
Kľúčovým bodom, a tým, k čomu sa stáčali všetky otázky, však bol primárne príbeh. V ňom dominuje prehnaná sebaprezentácia hlavných postáv a klamstvo. Čiže etický konflikt. Na ňom sa začali odhaľovať rôznorodé postoje účastníkov ku klamaniu, a to nielen ku klamaniu postáv, ale aj ku klamstvu v bežnom živote. Môže existovať niečo ako dobré klamstvo alebo je klamanie, tak ako u Kanta, vždy a priori zlé? A čo v príbehu spôsobilo, že hlavné postavy sa od takéhoto konania odvrátili? Výslednou odpoveďou sa zdá byť láska, ktorá vniesla do celého tohto sebaprezentačného priemyslu autentický prvok.
Výsledná debata tak bola napokon veľmi výživná a ukázala, čo je kľúčové pri pokuse rozprúdiť diskusiu aj medzi ľuďmi, pre ktorých film nie je až takou dôležitou súčasťou života – príbeh, z neho vyplývajúce eticky podnetné situácie a možnosť uplatniť takto uchopený film ako príklad pre svoj život. A zdá sa, že práve toto robí Akadémia veľkých diel veľmi dobre. Zameriava sa skôr na vzdelávanie charakteru než na formalistické či štrukturalistické rozbory a aj vďaka tomu filmové umenie otvára ľuďom či dokonca žiakom, ktorí by sa mu inak neboli ochotní venovať.
Od moderátorky diskusie som sa dozvedel, že medzi študentmi sú najobľúbenejšie filmy ako Okno do dvora, Skafander a motýľ, Obrazy starého sveta či Chuť čerešní. Pri výbere rozhoduje prístupnosť (keďže ide o publikum pod 18 rokov), istý element zábavnosti, ale aj uznanie od filmových historikov a kritikov. A tiež to, že pri tomto type vedenia seminárov si treba uvedomovať riziko a nepoužívať film len ako morálnu dilemu, ale ho ukázať aj ako umelecký „objekt“ so špecifickou krásou a formou.
Výslednicou sa mi však zdá toto: Naspäť k (veľkým) príbehom! Možno to je tá cesta, ako ukázať dôležitosť umenia pre život a spoločnosť aj slovenskému publiku.
Autor pôsobí v Akadémii veľkých diel.