Zažili sme: Akadémia veľkých diel – naspäť k príbehom

Písmo: A- | A+

Dlhodobo ma trápila jedna otázka: Ako rozvinúť vo svojom blízkom okolí nielen túžbu sledovať filmy, ale aj milovať kinematografiu a zanietene o nej diskutovať? Priznám sa, iritujú ma rozhovory o filme v štýle páči-nepáči a smutné je, že ich často vediem aj s absolventmi Katedry audiovizuálnych štúdií. U koho potom hľadať túžbu naozaj diskutovať o filme?

Potom som sa dopočul o Akadémii veľkých diel, ktorá sa snaží prinášať staršie a náročnejšie umelecké diela z oblasti literatúry, filmu, hudby či maľby na stredné a základné školy a rozvíjať cez ne diskusiu. Zaujalo ma to. A ešte viac ma zaujalo, že tento projekt niekoľko rokov úspešne fungoval napr. aj na oravskom učilišti a na ďalších 80 školách. Aj preto som sa rozhodol, že by mohlo byť zaujímavé pre akadémiu pracovať a rozhodol som sa navštíviť jednu z ukážkových hodín.

Zúčastnil som sa na premietaní a diskusii vedenej autorkou projektu Miroslavou Durankovou, do ktorej sa zapojili aj učitelia prinášajúci nadobudnuté poznatky na svoje stredné a základné školy, kde si študenti môžu akadémiu zvoliť ako mimoškolskú aktivitu. Podujatie sa konalo vo veľkej sále kaštieľa v Ivanke pri Dunaji, kde Akadémia veľkých diel sídli a kde prebiehajú aj metodické tréningy učiteľov. Ukážkovým filmovým dielom bolo Spievanie v daždi, čo ma prekvapilo. Diskutovať hodinu o muzikáli, v ktorom polovicu času figurujú tanečné čísla, je rozhodne náročnejšie než skúšať niečo podobné s Bergmanom či Tarkovským, ktorých som tam, priznávam, očakával s väčšou istotou.

Samotné podujatie sa začalo technickými problémami so zvukom, ktorého kvalita kolísala počas celého premietania. Nešťastný som bol aj z českého dabingu a rozpačitý sa mi zdal i úvod diskusie, keď sa moderátorka účastníkov pýtala na dojmy z diela. V tomto bode ma trochu ovládla skepsa. Lenže potom už začali od moderátorky prichádzať presnejšie cielené otázky, ktoré sa venovali základným témam filmu. Účastníci sa rozhovorili a veľmi správne začali v Spievaní v daždi odhaľovať parodické momenty týkajúce sa dejín filmu a historickej zmeny, ktorá prišla s technológiami. To viedlo k debate o dnešnej dobe, ktorej začína dominovať umelá inteligencia. Tá predstavuje istú hrozbu aj pre učiteľskú profesiu, no prípadným riešením, ktoré postuluje aj film, by mala byť akceptácia novej dejinnej situácie a prispôsobenie sa jej. Umelá inteligencia sa tak môže stať nástrojom v rukách učiteľa.

Kľúčovým bodom, a tým, k čomu sa stáčali všetky otázky, však bol primárne príbeh. V ňom dominuje prehnaná sebaprezentácia hlavných postáv a klamstvo. Čiže etický konflikt. Na ňom sa začali odhaľovať rôznorodé postoje účastníkov ku klamaniu, a to nielen ku klamaniu postáv, ale aj ku klamstvu v bežnom živote. Môže existovať niečo ako dobré klamstvo alebo je klamanie, tak ako u Kanta, vždy a priori zlé? A čo v príbehu spôsobilo, že hlavné postavy sa od takéhoto konania odvrátili? Výslednou odpoveďou sa zdá byť láska, ktorá vniesla do celého tohto sebaprezentačného priemyslu autentický prvok.

Výsledná debata tak bola napokon veľmi výživná a ukázala, čo je kľúčové pri pokuse rozprúdiť diskusiu aj medzi ľuďmi, pre ktorých film nie je až takou dôležitou súčasťou života – príbeh, z neho vyplývajúce eticky podnetné situácie a možnosť uplatniť takto uchopený film ako príklad pre svoj život. A zdá sa, že práve toto robí Akadémia veľkých diel veľmi dobre. Zameriava sa skôr na vzdelávanie charakteru než na formalistické či štrukturalistické rozbory a aj vďaka tomu filmové umenie otvára ľuďom či dokonca žiakom, ktorí by sa mu inak neboli ochotní venovať.

Od moderátorky diskusie som sa dozvedel, že medzi študentmi sú najobľúbenejšie filmy ako Okno do dvora, Skafander a motýľ, Obrazy starého sveta či Chuť čerešní. Pri výbere rozhoduje prístupnosť (keďže ide o publikum pod 18 rokov), istý element zábavnosti, ale aj uznanie od filmových historikov a kritikov. A tiež to, že pri tomto type vedenia seminárov si treba uvedomovať riziko a nepoužívať film len ako morálnu dilemu, ale ho ukázať aj ako umelecký „objekt“ so špecifickou krásou a formou.

Výslednicou sa mi však zdá toto: Naspäť k (veľkým) príbehom! Možno to je tá cesta, ako ukázať dôležitosť umenia pre život a spoločnosť aj slovenskému publiku.

Autor pôsobí v Akadémii veľkých diel.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025.  Dlhodobé pochybnosti V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka.  Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná.  Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje.  Veľa prípadov Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do...
Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.

Slnko v sieti 2024: 14 nominácií pre Vlny, 12 pre Emu a smrtihlava

Slovenská filmová a televízna akadémia zverejnila nominácie na Slnko v sieti za rok 2024. O nomináciách rozhodli v hlasovaní jej členky a členovia. Česko-slovenská historická dráma Vlny režiséra Jiřího Mádla získala 14 nominácií, o dve nominácie menej má dráma z druhej svetovej vojny režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Všetky tri snímky sú nominované aj na cenu za najlepší hraný film. Na Slnko v sieti za réžiu sú nominovaní Iveta Grófová, Jiří Mádl a Peter Kerekes za dokument Wishing on a Star. Snímka má celkovo štyri nominácie. V kategórii dokumentárnych filmov jej konkurujú Architektúra ČSSR 58 – 89 (r. Jan Zajíček) a Prezidentka (r. Marek Šulík). Slnko v sieti za najlepšiu animovanú snímku môže získať buď celovečerný koprodukčný film Keď život chutí (r. Kristina Dufková) alebo jedna z krátkych snímok Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová) a Free the Chickens (r. Matúš Vizár). V kategórii najlepší filmový scenár je nominovaná štvorica filmov. O sošku sa uchádzajú Iveta Grófová a Peter Krištúfek (in memoriam)  s Emou a smrtihlavom, Jiří Mádl (Vlny), Peter Kerekes (Wishing on a Star) a Petr Jarchovský (Keď život chutí ). Keď život chutí má aj tretiu nomináciu – za hudbu (Michal Novinski. Tri nominácie má tiež Smršť režiséra Petra Bebjaka, po dve nominácie získali...
Záber z filmu ČERNÁK. Foto: PubRes

recenzia ČERNÁK

Vravím si, že ak mainstreamové diváctvo dospeje k takejto interpretácii pokračovania príbehu o mafiánskom bosovi, režisérovi Jakubovi Kronerovi a scenáristovi Mirovi Šifrovi sa podarilo nájsť správnu odpoveď na kritiku voči filmovému portrétovaniu skutočného zločinca v čase, keď žiada o podmienečné prepustenie. V recenzii prvej časti MIKI som filmu vyčítala nekonzistentné stvárnenie skutočného protagonistu a epizodické rozprávanie, ktoré ilustrovalo známe fakty zo života Mikuláša Černáka. Je potešujúce, že druhá časť ČERNÁK na tieto neduhy trpí v oveľa menšej miere. Bez ohľadu na kritické výhrady sa MIKI stal rekordérom návštevnosti roka 2024 – pozrelo si ho 390-tisíc divákov a diváčok. Ponechajme bokom, že ak by išlo o gangsterku o fiktívnom mafiánovi a nie o príbeh inšpirovaný skutočnými osobami a udalosťami, dozaista by nevyvolala toľko kontroverzie a sotva by vzbudila taký záujem publika. A vynechajme tiež úvahu o tom, či je rozdelenie filmu na dve časti a zároveň spracovanie vo forme minisérie producentskou stratégiou, ktorá ctí princíp hodnoty za peniaze, alebo ide o maximálnu exploatáciou jedinej látky. Druhý diel totiž prichádza do kín v čase rastúcej spoločensko-politickej nestability. A v recepčnom poli nachádza diváctvo scitlivené na obraz bezvládia, chaosu a prerastania politickej moci organizovaným zločinom. Hoci sa viaže na obdobie spred vyše dvadsiatich rokov, rezonuje s dnešnou realitou a nedôverou v štát. Ak dokáže žánrovou formou demaskovať ich korene, nezaškodí sa tejto kolektívnej (seba)reflexii podrobiť...
Zobraziť všetky články