Alternatíva Milo Záber z filmu Alternatíva. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Apokalyptická Alternatíva je opäť aktuálna

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Alternatíva režiséra Milana Mila, pôvodným povolaním kameramana, nie je len jednou z mála hraných filmových anekdot či skôr jedným z mála sugestívnych vizuálnych podobenstiev v dejinách slovenskej kinematografie – je to aj film, ktorý zostarol do čírej aktuálnosti.

Dystopická filmová miniatúra

Námet k filmu Alternatíva, ešte s pracovným názvom Bombonièra (nie, nie je to preklep, ale slovná hračka), napísal Milan Milo na jeseň 1983, teda v čase, keď studená vojna nabrala ďalší dych a USA a ZSSR sa opäť predbiehali v zbrojení. Sovietsky zväz zvyšoval počet jadrových hlavíc, Reaganova administratíva zase oznámila vznik strategickej obrannej iniciatívy, ktorá mala sovietske rakety ničiť skôr, než by dopadli na západný svet.

Nepochybne aj v nadväznosti na tieto skutočnosti nám Milan Milo na ploche necelých šiestich minút ponúkol (post)apokalyptickú grotesku založenú na myšlienke, že o vojne a mieri sa rozhoduje od stola, z ústrania protiatómového krytu, a navyše tieto rozhodnutia robia ľudia, ktorí podistým dávno prišli o rozum, zošaleli, stratili kontakt s realitou, alebo sú možno už úplne senilní, a tak s budúcnosťou ľudského sveta nakladajú, akoby išlo o hru, kde namiesto rakiet dopadajú na zem šípky a kde namiesto bômb vybuchujú balóniky…

Milov námet aj dve nasledujúce verzie scenára zdôrazňujú najmä groteskný, a o čosi menej alarmistický aspekt pripravovanej filmovej minidystópie. Zároveň však z textov literárnej prípravy zreteľne presvitá antimilitaristické posolstvo.

Od bublinkovej fólie k vojne

Film otvára sugestívna cesta bieleho balíčka previazaného smotanovobielou saténovou stuhou. Za piatimi protiatómovými vrátami a piatimi





Záber z filmu Alternatíva. Foto: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...
Zobraziť všetky články