V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Minulý mesiac sme sa venovali atypickému príkladu populárno-vedeckého filmu, filmovej básni Jozefa Zachara Ruky. Aj krátky film Svätý Juraj Majstra Pavla (1968) od režiséra a kameramana Mikuláša Ricottiho st. sa vymyká zaužívanému spôsobu rozprávania v populárno-vedeckých filmoch: vstupuje totiž do sféry legendy.
Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia vzniklo pod hlavičkou oddelenia populárno-vedeckého filmu viacero krátkych snímok venovaných dielam Majstra Pavla z Levoče, resp. dielam z jeho rezbárskej a maliarskej dielne. V rokoch 1967 – 1968 niektoré z týchto neskorogotických umeleckých objektov, ktoré sa nachádzajú v Kostole sv. Juraja v popradskej Spišskej Sobote, prešli reštauráciou. Zhostila sa jej reštaurátorka a akademická maliarka Eva Ricottiová, rodená Palugyayová. V roku 1967 jej prácu na spodnej časti oltára svätého Juraja – drevenom súsoší Posledná večera – dokumentovali pre Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody režisér Martin Slivka s kameramanom (a zároveň manželom reštaurátorky) Mikulášom Ricottim st. Neskôr viaceré z týchto dokumentačných i dokumentárnych záberov zakomponovali do krátkej autorskej filmovej eseje Posledná večera (1968), ktorá získala viacero festivalových ocenení.
Posledná večera, podobne ako väčšina tých najinvenčnejších populárno-vedeckých filmov, nepoužíva bežne zaužívaný výkladový komentár; podstatu reštaurátorskej práce v nej sprítomňuje výlučne montáž filmových záberov a precízna hudobná dramaturgia. Napríklad chemickú analýzu podkladu a starej farby tvorcovia naznačujú len kratučkou sekvenciou, kde sa vzorka dreva ocitá pod mikroskopom. Podobne náznakovito evokujú aj časozberný charakter reštaurátorskej práce: výsledok pomalých a opatrných gest reštaurátorky potom už výdatne zrýchľujú filmovým „zázrakom“ – stop-motion snímaním, vďaka ktorému drevené sochy nanovo ožívajú. Do tvárí a rúk sa im vracia farba, vlasy a šaty sa rozžarujú. V rovnakom duchu, s cieľom poukázať na novú harmóniu farieb a tvarov, používajú aj hudbu: monumentálna organová skladba sa najskôr rozpadne do atonálnosti, tak, ako sa pod vplyvom času rozpadajú drevené súsošia, až po reštaurovaní sa radostne rozoznejú tóny stredovekej piesne.
Totožný postup – oživovanie oltárnych figúr stop-motion snímaním – použil Mikuláš Ricotti aj v ďalšom, tentoraz už samostatne režírovanom filme Svätý Juraj Majstra Pavla. Zameral sa v ňom na reštaurovanie sôch z hlavnej skrine oltára svätého Juraja, ktorý tvorí pôsobivý výjav: Juraj na koni a s mečom v ruke stojí nad ležiacim drakom, drak má hrdlo prepichnuté kopijou, kopiju zviera prednou labou, pazúrmi na nohe zasa ovíja zadnú nohu koňa. Vľavo hore trochu v pozadí vidno ženskú postavu v zlatých šatách a ovečku, hneď za nimi stredoveké mesto obohnané hradbami a pred bránou zástup ľudí.
Hoci film v úvode hovorí o radosti a naplnení z práce a v záberoch vidíme fľaštičky, riedidlá, farby, štetce, skalpel aj kahan, Svätý Juraj Majstra Pavla sa nevenuje ani tak reštaurovaniu, ako skôr hlavnému oltárnemu výjavu. A rozpráva o ňom výlučne obrazom, montážou, dynamickými detailmi, svietením a hudbou.
Mikuláš Ricotti pred nami rozohráva legendu o svätcovi Jurajovi, tak ako ju opisuje už Zlatá legenda a ako je naznačená aj v oltárnom výjave: mestečko sužuje drak, požaduje živé obete – ovce, devy, napokon má byť obetovaná priamo princezná. No kým po naratívnych maľbách či súsošiach v kostoloch mal ľudský pohľad kĺzať a čítať ich podobne ako knihu, vo filme len kĺzať pohľadom nestačí: rám obrazu je pohyblivý, pravidlá statickej kompozície tu celkom neplatia. Ricotti si preto vyberá množstvo ostrých strihov, krátke švenky, prudké zmeny svetla a predovšetkým zvuk. Záber na mešťanov sprevádzajú úpenlivé ženské hlasy, drakovu nenásytnosť zasa režúci zvuk trúbky. Víťazstvo nad drakom napokon korunujú veľkolepé fanfáry, presne ako v legende.
Fanfáry však zároveň odkazujú aj na zavŕšenú prácu. Filmové prerozprávanie legendy zo života tohto svätca len prostredníctvom dynamicky postrihaných a mimoriadne pôsobivých filmových detailov je totiž možné najmä vďaka tomu, že oltárna skriňa je počas reštaurovania rozobratá: sochy stoja v otvorenom priestore a dajú sa dramaticky nasvietiť aj nasnímať. Pri záverečných fanfárach je už svätý Juraj opäť na svojom mieste uprostred oltára, na zlátenom pozadí a v celkovom zábere pôsobí viac ako reliéf než samostatná socha. Opäť po ňom možno kĺzať pohľadom a čítať jeho príbeh ako knihu.
Prípadne ho možno zo záberu takmer celkom vynechať, ako to urobil v roku 1967 Dušan Hanák, keď v kostolíku v Spišskej Sobote s poľským kameramanom Stanisławom Niedbalským nakrúcal film Omša. Z oltára Majstra Pavla tam vidno najmä spodný rám, ba na okamih zachytíme Poslednú večeru, spodná časť hlavnej skrine sa zjaví iba v odraze, a aj to je zrkadlovo prevrátená; rozoznáme konské telo a dračie brucho, no Jurajovu tvár, jeho meč ani princeznú nevidno. Vidno však tváre všetkých tých, ktorí si do kostola chodili po pravidelnú dávku útechy a možno aj zmyslu – starých ľudí i zopár detí: niektoré počas kázne možno nesledovali staručkého kňaza, ale kĺzali pohľadom po zlatej hlave Jurajovho koňa.
