V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Ruky (1963) Jozefa Zachara je experimentálna filmová báseň, ktorá – na prvý pohľad trochu nečakane – vznikla v Štúdiu populárno-vedeckých filmov.
Po zániku Ústavu pre školský a osvetový film v roku 1949, známejšieho pod skratkou Školfilm, kde vyštudovaný učiteľ Jozef Zachar začínal svoju filmársku kariéru, prešiel tento všestranne nadaný filmový tvorca v roku 1950 do novovzniknutého Štúdia populárno-vedeckých filmov. Do konca 50. rokov tu nakrútil množstvo náučných aj inštrukčných filmov venovaných priemyslu, technológiám výroby, poľnohospodárstvu, geológii, prírode či vývoju a výchove detí. Mimoriadne široký bol nielen okruh tém, ktorým sa Zachar venoval, ale aj rozsah jeho režijných zručností a spôsobov tvorivej práce. Okrem vyše stovky populárno-vedeckých filmov, unikátneho celovečerného dokumentárneho filmu Psychodráma (1964), ale i dvoch nekonvenčných krátkych animovaných filmov, Zachar neskôr nakrútil aj viacero hraných filmov, vrátane niekoľkých detských.
Začiatkom 60. rokov minulého storočia predstavovalo Štúdio populárno-vedeckých filmov – aj vďaka tomu, že sa na rozdiel od Štúdia dokumentárnych filmov nevenovalo politicky exponovaným témam – pomerne bezpečný priestor na tvorivú filmársku prácu. Aj preto tu občas vznikli filmy, ktoré výrazne vybočovali z klasického rámca popularizácie vedy či osvety a vzdelávania. K takýmto snímkam patrí aj deväťminútový umelecký film Ruky.
Ruky nesprevádza nijaký voiceoverový komentár, dotvára ho však hudobný sprievod v podobe esteticky súdržných krátkych skladieb, resp. hudobných viet v koncertantnom štýle od barokových skladateľov Georga Friedricha Händela, Johanna Sebastiana Bacha, Arcangela Corelliho a Antonia Vivaldiho. Hudobná stopa film jednak štruktúruje a rytmizuje, jednak určuje náladu jednotlivých segmentov. Film, alebo skôr povedzme, že ide o rýdzo filmovú báseň, sa tak vďaka hudbe zreteľne člení na päť strof.
V každej z nich sa ruky predstavujú v trochu inej role – raz sú krásne samy osebe, ich pohyb a gestá sa stávajú samostatným umeleckým dielom (napokon, sú tak aj nasvietené), inokedy sú skôr nástrojom umeleckej tvorby. No sú aj nositeľkami sily, kreatívnej i tej deštruktívnej, vedia totiž rovnako dobre krásu tvoriť, ako ju aj ničiť, vedia hladiť aj zraňovať.
Na ploche niekoľkých minút Jozef Zachar rozohráva celý koncert znakov. Ruky sa predstavujú ako ikony, sú hladké, takmer bezpríznakové, divadelne nasvietené či naopak v protisvetle, ale aj príznakovejšie spojené s rodom, typom práce či vekom: ženské, mužské, detské, jemné aj hrubé, mocné, šikovné, nemotorné, staré a roztrasené. A takisto indexovo označujú profesiu alebo znevýhodnenie tých, ktorí ju vykonávajú – sú tu ruky baletky, žonglérov, ruky sklára, neobratné rúčky dieťaťa, ruky skúsenej ľudovej umelkyne, ruky hrnčiara či sochára, ale aj ruky, ktoré „vidia“ – čítajú Braillovo písmo. Ďalšie ruky sú celkom anonymné, doslova grafické – sú prítomné len ako stopy, odtlačky dlaní, prstov na papieri, ako röntgenové snímky. A napokon sú tu aj ruky ako symbol: symbol spojenia – dobrovoľného (puta, manželstva) či toho vynúteného (spútania, trestu), ako symbol vzdávania sa (ruky nad hlavou), ako symbolické horiace ruky (obetí), prípadne ako „zvečnené“ bronzové ruky sôch, ktoré odolávajú vetru aj dažďu.
Zacharov film Ruky, tak ako každá dobrá báseň, dôsledne pracuje s výrazom aj s významom, resp. s polysémiou, s líniami, zhlukmi a vrstvami významov. Cez ústredný motív rúk sa rozvíja hneď niekoľko ďalších motívov: vývoj človeka od dieťaťa cez dospelosť až k starobe, prostredníctvom kontrastov zasa motív tvorivosti a deštrukcie, harmónie a disharmónie, svetla a tmy, ohňa a vody a napokon motív práce a umenia, ktorý špecifickým spôsobom vysúva do popredia viacero materiálov vhodných na hnetenie a opracovávanie – plastelínu, vosk a predovšetkým hlinu, ktorá je symbolicky a mýticky spájaná aj so stvorením samotného človeka.
Ale Ruky nie sú iba filmová báseň. Zdá sa totiž, že v sebe metonymicky, typom záberov aj motívmi práce a tvorivosti rúk, skrývajú celú paletu záujmov populárno-vedeckého filmu: v náznakoch, podprahovo, tu totiž sú prítomné portréty ľudových umelcov, sklárskej výroby, filmy o vývoji jemnej motoriky u detí, postupy práce, ale aj filmy o umení či o použití technických vynálezov. Vďaka tomu sú Ruky aj efektnou poetickou upútavkou na populárno-vedeckú tvorivosť a imagináciu Jozefa Zachara a jeho kolegov zo Štúdia populárno-vedeckých filmov.
