Režisérka animovaných filmov Zlatica Vejchodská študovala scenáristiku na bratislavskej VŠMU. Prvým animovaným dielom vytvoreným v Slovenskej filmovej tvorbe, na ktorom spolupracovala ešte ako scenáristka, bola jedna z častí večerníčkového seriálu Viktora Kubala O Petrovi (Peter na výlete, 1974). O rok neskôr už sama režírovala krátky animovaný film Dážďovka a kohút. K nemu napísala (opäť s Kubalom) aj scenár podľa námetu autora detských kníh Jozefa Pavloviča. V titulkoch ďalšieho filmu, Dážďovka na výlete (1975), už Kubal nefiguruje.

Do roku 1983 Zlatica Vejchodská na Kolibe režírovala viacero častí troch seriálov pre deti a niekoľko samostatných detských filmov. Rudolf Urc ju v texte Vlak do stanice Anima v druhom čísle časopisu Kino-Ikon z roku 2015 celkom oprávnene označil za nádejnú a talentovanú režisérku animovaných filmov. No Vejchodskej ambície sa netýkali len tvorby pre deti. Presah jej Obyčajného príbehu do spoločenskej satiry a kritiky potentátov ochotných retušovať a zakaždým nanovo prelakovať svoj životný príbeh, teda používať lož ako pracovnú metódu, zostáva aktuálny dodnes.

Obyčajný príbeh Zlatica Vejchodská napísala s Marcelou Plítkovou, ktorá je v titulkoch okrem scenára uvedená aj ako autorka námetu. Je vystavaný okolo jedinej situácie. V nej „Janíčka“ (ako je označený v literárnych materiáloch k filmu) do slova a do písmena nachytajú na hruškách a vyprášia mu nohavice. No hneď aj ponúka variácie, ako túto udalosť v rôznych obdobiach života sám Janíčko rozpráva.

Poznáme to asi všetci: pri opise zahanbujúcej situácie niečo vynecháme, niečo pridáme, iné prifarbíme, aby sme v očiach druhých aj svojich vyzerali lepší. (Anti)hrdina Obyčajného príbehu však zachádza ďalej. Neprikrášľuje, ale otvorene klame a z nachytania na hruškách postupne urobí kľúčový prvok svojej životnej skúsenosti. Podľa potreby pritom v jednotlivých verziách opisovanej udalosti vystupuje raz ako neviniatko, raz ako odvážny bojovník, ako vykorisťovaná obeť či ako neohrozený záletník. To, čo nám film predkladá ako skutočnosť, je zatiaľ prosté: dvaja šarvanci vliezli do cudzej záhrady, vydriapali sa na strom a pri kradnutí hrušiek upútali pozornosť psa. Jeden stihol ujsť, no druhého majiteľ záhrady chytil, ponížil a potrestal – vylátal ho palicou priamo pred očami svojej chichúňajúcej sa manželky aj dcéry.

Doma však chlapec historku porozpráva tak, aby upokojil otca, ktorý pri pohľade na synove modriny a roztrhané nohavice automaticky vyťahuje remeň, a matka si ho napokon pritisne na súcitnú hruď. Pred kamarátmi, ktorí sa mu pre modriny smejú, zasa vykreslí, ako po kamarátovom úteku hrdinsky bojoval proti majiteľovi záhrady – a bol by mu veru ušiel, nebyť jeho dcéry, ktorá mu pod nohy nasypala hrušky ako baba Jánošíkovi hrach!

O pár rokov už ako výrastok s cigaretou a gitarou hovorí, že vlastne išlo o celkom inú hruštičku: pod stromom vraj zvádzal ženu či dcéru gazdu, ktorému patrila záhrada a ktorý ho za to chcel vytrestať – no on mu dal hruškou do čela! A ešte o kus väčší rétorický aj historický obrat predvedie v dospelom veku, keď už ako usadený otec bez hanby vykladá synovi, ktorý zo školy doniesol päťku, ako v jeho veku v pote tváre „robotoval“ u statkára a nedostal za to ani jedinú hrušku! Takto sa muž preklame až k verejnej funkcii, kde (vý)činy mladých mužov, akým bol aj on sám, premení na boj kolektivizátorov proti veľkostatkárom a na hruške obťažkanej plodmi napokon vyvesí víťaznú (pre istotu neidentifikovateľne indigovú) zástavu. Napokon ako roztrasený starec rozpovie ešte jednu fiktívnu historku spod hrušky – a celý príbeh sa môže začať odznova.

Výtvarné návrhy pre Obyčajný príbeh vytvorila česká výtvarníčka Pavla Řezníčková. S ňou Vejchodská spolupracovala aj na televíznom večerníčku Ako sa Mišo oženil. Na realizácii filmu sa podieľali až traja animátori. Jeho vizuál – jednoduchá kresba s jasnou kontúrou a tlmenými farbami, kde dominujú okrové a žltozelené tóny, mdlá bordová až tehlovočervená a sivasto indigová – môže evokovať ilustrácie v starých detských knihách, odtiene škodoviek a wartburgov zo začiatku 80. rokov minulého storočia či spraté socialistické tepláky. Nadhľad aj istú eleganciu filmu dodáva hudba Jiřího Stivína. Pracuje s variáciami jedného hudobného motívu, nie však v zakaždým prepisovanom príbehu (ten je po hudobnej stránke, naopak, veľmi konzistentný), ale v rôznych životných obdobiach hrdinu.

Vejchodská pozoruhodne vyriešila aj prechody medzi tým, čo sa javí ako skutočnosť, a jej subjektívnou interpretáciou. Tvár antihrdinu sa pri prerozprávaní historky zakaždým „rozleje“, črty sa mu roztečú a vzápätí tvár aj udalosť „premorfujú“ do želanej podoby. Až v poslednej verzii príbehu, ktorý hrdina rozpráva už ako vetchý starec, zostane spomienka subjektívne rozvlnená takmer celý čas. Autorke táto uvoľnenosť tvarov napokon dovolí pod hruškou predviesť explicitnú – aj keď vyfantazírovanú – sexuálnu scénu, v normalizačnej animovanej tvorbe unikátnu.

Schopnosť Zlatice Vejchodskej vytvárať na malej ploche pomerne zložité štruktúry rozprávania vidieť aj na filme Prvá trieda (1984). Po jej emigrácii v auguste 1983 ho namiesto nej úspešne zrežíroval Rudolf Urc. Ďalší rozpracovaný projekt Kaderník (1985) o lenivom rutinérovi, ktorý aj z rozprávkovej víly urobí len ďalšiu zle ostrihanú hlavu, však po jej odchode dokončoval (pôvodne dokumentarista) Jaroslav Pogran. Ten stopáž filmu skrátil na polovicu a Vejchodskej typicky košaté, poeticko-kritické rozprávanie obrazmi, ktoré bolo zreteľné už v scenári a ktorým by v slovenskom animovanom filme bola mohla zanechať ďalšiu pôsobivú stopu, zredukoval natoľko, že k nemu musel nakoniec pridať komentár, aby bolo vôbec zrozumiteľné.