V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Neposlušné koliesko nakrútil v roku 1983 režisér a animátor Vladimír Pikalík a je ukážkou bábkovej animácie určenej pre najmladšie publikum.
Vladimír Pikalík (1928 – 2000) začal pracovať pre Slovenskú filmovú tvorbu až v roku 1979, keď mal vyše 50 rokov. V tom čase mal už za sebou nielen dráhu sústružníka a neskôr technického úradníka v považskobystrických strojárňach, ale aj bohatú kariéru filmového amatéra zameriavajúceho sa na etnografický, cestopisný, no predovšetkým bábkový animovaný film. Prvú kameru si Vladimír Pikalík podľa vlastných slov kúpil z druhej ruky od kamaráta ako tridsaťročný v roku 1959. V rovnakom roku rozbehol svoju činnosť aj amatérsky filmový klub pri Dome kultúry ROH Považských strojární. Jedným z jeho najaktívnejších členov bol práve Pikalík a jeho filmy získali množstvo ocenení na prehliadkach amatérskeho filmu.
Podľa Denisy Jašovej, ktorá filmárskemu pôsobeniu Vladimíra Pikalíka venovala kapitolu vo svojej dizertačnej práci, prelom v tvorbe tohto autora „nastal okolo roku 1975, keď vytvoril Elixír – vizuálne pôsobivý bábkový film podľa novely Alphonsa Daudeta o mníchoch, ktorí namiesto elixíru života, ktorý hľadali, vynašli alkohol. Vtedy sa v časopise Film a divadlo č. 49 objavil článok, v ktorom sa Pikalíkova tvorba dáva do súvislosti so založením inštitúcie bábkového filmu na domácej pôde“. Po následných úspechoch Pikalíkových filmov – a to aj na medzinárodnej úrovni, keďže jeho film Masky a srdce podľa Jašovej zistení zastupoval v roku 1978 Československo aj na prehliadke Medzinárodnej únie neprofesionálneho filmu (UNICA) – napokon prišla ponuka práce z Koliby.
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia vzniklo v Štúdiu animovaných filmov oddelenie bábkových filmov. Po prvých spoluprácach s Ivanom Popovičom (Attention!, 1979, Strážca Sen, 1979) sa Pikalík stal jeho hlavným animátorom a vytvoril tu aj prvé diely vlastnej série bábkových filmov o pánovi Gongovi. Aj jeho čosi vyše sedemminútový film pre najmladšie publikum Neposlušné koliesko z roku 1983 možno považovať za autorské dielko. Vladimír Pikalík k nemu napísal nielen námet a scenár, ale ho aj sám animoval a režíroval. Autorom výtvarných návrhov bol bábkar Miroslav Duša a snímal ho skúsený kameraman Otto Geyer, ktorý až do roku 1989 spolupracoval na všetkých Pikalíkových kolibských filmoch (vrátane „remakov“, akým bol napríklad Elixír z roku 1989).
Pikalík v Neposlušnom koliesku predstavuje jednoduchý, zrozumiteľný a dobre zorganizovaný malý svet, kde má každý svoje miesto aj úlohu: je tu mlynček na obilie, oživovaný šibalským ozubeným kolieskom, rodinka jutových vriec či stroj na miesenie cesta a veľká pec. Koliesko poháňa mlynček, vrecia naplnené najskôr zrnom, potom múkou zase obsluhujú pec a všetci spolu pracujú na dobrej veci: vyrábajú chlieb. Osadenstvo sveta nie je bezchybné – nezbedné jutové vrecúško napríklad nastraží druhému vrecúšku pod zadok klinec, aby sa natrhlo. Vrece otec nezbedníka vypráši, deravému vrecúšku zase zapláta zadok vrece s babičkovskými okuliarmi. Iné vrece vzápätí spadne do cesta. Nik nie je dokonalý, no spoločnými silami všetci všetko zvládajú.
Až kým nezačne vymýšľať ozubené koliesko. Jeho transgresia je o čosi závažnejšia: rozhodlo sa totiž opustiť svoj mlynček a vliezlo do motora nákladného auta, ktoré vozí jutové vrecia, a zamiešalo sa tam medzi iné ozubené kolesá. Nákladiak strečkuje, neposlúcha, až napokon koliesko vymrští ďaleko od domova, na križovatku so semaforom a malým športiakom. Koliesko sa však nepoučilo a vymýšľa ďalej. Vlezie aj do športiaka, spôsobí zrážku auta so semaforom a napokon je opäť katapultované do nových končín. Tam narazí na múdru helikoptéru (pripomeňme, že táto materská figúra vznikla dávno pred rozšírením pojmu „helikoptéroví rodičia“) a tá – pretože má nadhľad – koliesku ukáže rozsah škôd, ktoré svojou neposlušnosťou spôsobilo: nielenže doráňalo semafor aj športiak, ale kým sa túlalo, mlynček aj pec obrástli pavučiny, jutové vrecia pospali na zemi a bábkový svet zrejme zostal bez chlebíka…
Ak sa na poriadok tohto sveta v Neposlušnom koliesku pozeráme dospelými očami, môže nám svojou nepriestupnosťou úloh a vymedzených hraníc pripomenúť autoritársku spoločnosť či huxleyovsky znepokojivý „prekrásny nový svet“. Pekárskym motívom evokuje aj kolektivistickú oslavu práce zo záveru filmu Cisárov pekár a pekárov cisár (1951) Martina Friča. Neposlušné koliesko je však filmom pre najmladšie deti a tie podobné presahy ešte nevnímajú. Zatiaľ sa totiž iba učia, napríklad v škôlke, ako sa začleniť do skupiny, ako funguje spoločná práca, prípadne aké dôsledky môže mať narušenie zložitejšieho pracovného súkolia na iné „kolieska“ v systéme. Za najpodstatnejšie pritom považujem to, že filmové koliesko za neposlušnosť nečaká trest, ale, naopak, samo dospeje k pochopeniu dôležitosti vlastného miesta v celom súkolí. A takisto treba oceniť aj Pikalíkovu empatiu s obeťami či so znevýhodnenými: práve oni môžu v závere Neposlušného kolieska pocítiť drobnú satisfakciu, keď helikoptéra pozve do kabíny a zavezie k piecke práve zašité vrecúško, ktoré doplatilo na žartík svojho „brata“ a v úvode filmu sa natrhlo na klinci.
