V roku 1938 sa 20-ročný Ján Kadár, Slovák židovského pôvodu narodený v Budapešti, rozhodol pre obrat vo svojej kariére, píše filmový historik Václav Macek v monografii Ján Kadár. Odišiel z vysokoškolských štúdií práva, ktorému sa venoval jeho otec aj starší brat, a zapísal sa do filmového kurzu ku Karlovi Plickovi na bratislavskej Škole umeleckých remesiel. A hoci Kadár na ŠUR-ke študoval iba niekoľko mesiacov (po Viedenskej arbitráži sa jeho trvalé bydlisko ocitlo v Maďarsku, potom ako Žid prakticky celé vojnové obdobie strávil v pracovných táboroch v Maďarsku, v roku 1939 navyše celú ŠUR zrušili...), hneď po obnovení Československa sa okľukou cez Prahu, kde sa opäť stretol s Plickom, k filmu vrátil. V lete 1945 Ján Kadár nakrútil pre Slovenskú filmovú spoločnosť svoj prvý dokumentárny film Na troskách vyrastá život. Film mal podľa Maceka pôvodne zdokumentovať škody napáchané Nemcami na dopravnej infraštruktúre a nikto od neho ani viac nečakal, no Kadár v spolupráci so skúseným zlínskym kameramanom Josefom Míčkom a so strihačom Janom Kohoutom z neho napokon urobili naratívne aj vizuálne pútavé dielo, ktoré v publiku vzbudzovalo nadšenie pre obnovu krajiny poškodenej vojnou. Aj dve Kadárove krátke snímky z roku 1946 Sú osobne zodpovední za zločiny proti ľudskosti! a Sú osobne zodpovední za zradu na národnom povstaní! reagujú na povojnovú realitu, no majú trochu iný charakter....

Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia vzniklo pod hlavičkou oddelenia populárno-vedeckého filmu viacero krátkych snímok venovaných dielam Majstra Pavla z Levoče, resp. dielam z jeho rezbárskej a maliarskej dielne. V rokoch 1967 – 1968 niektoré z týchto neskorogotických umeleckých objektov, ktoré sa nachádzajú v Kostole sv. Juraja v popradskej Spišskej Sobote, prešli reštauráciou. Zhostila sa jej reštaurátorka a akademická maliarka Eva Ricottiová, rodená Palugyayová. V roku 1967 jej prácu na spodnej časti oltára svätého Juraja – drevenom súsoší Posledná večera – dokumentovali pre Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody režisér Martin Slivka s kameramanom (a zároveň manželom reštaurátorky) Mikulášom Ricottim st. Neskôr viaceré z týchto dokumentačných i dokumentárnych záberov zakomponovali do krátkej autorskej filmovej eseje Posledná večera (1968), ktorá získala viacero festivalových ocenení. Posledná večera, podobne ako väčšina tých najinvenčnejších populárno-vedeckých filmov, nepoužíva bežne zaužívaný výkladový komentár; podstatu reštaurátorskej práce v nej sprítomňuje výlučne montáž filmových záberov a precízna hudobná dramaturgia. Napríklad chemickú analýzu podkladu a starej farby tvorcovia naznačujú len kratučkou sekvenciou, kde sa vzorka dreva ocitá pod mikroskopom. Podobne náznakovito evokujú aj časozberný charakter reštaurátorskej práce: výsledok pomalých a opatrných gest reštaurátorky potom už výdatne zrýchľujú filmovým „zázrakom“ – stop-motion snímaním, vďaka ktorému drevené sochy nanovo ožívajú. Do tvárí a rúk sa im vracia farba, vlasy a šaty sa rozžarujú. V rovnakom duchu, s cieľom poukázať...

Režisérka animovaných filmov Zlatica Vejchodská študovala scenáristiku na bratislavskej VŠMU. Prvým animovaným dielom vytvoreným v Slovenskej filmovej tvorbe, na ktorom spolupracovala ešte ako scenáristka, bola jedna z častí večerníčkového seriálu Viktora Kubala O Petrovi (Peter na výlete, 1974). O rok neskôr už sama režírovala krátky animovaný film Dážďovka a kohút. K nemu napísala (opäť s Kubalom) aj scenár podľa námetu autora detských kníh Jozefa Pavloviča. V titulkoch ďalšieho filmu, Dážďovka na výlete (1975), už Kubal nefiguruje. Do roku 1983 Zlatica Vejchodská na Kolibe režírovala viacero častí troch seriálov pre deti a niekoľko samostatných detských filmov. Rudolf Urc ju v texte Vlak do stanice Anima v druhom čísle časopisu Kino-Ikon z roku 2015 celkom oprávnene označil za nádejnú a talentovanú režisérku animovaných filmov. No Vejchodskej ambície sa netýkali len tvorby pre deti. Presah jej Obyčajného príbehu do spoločenskej satiry a kritiky potentátov ochotných retušovať a zakaždým nanovo prelakovať svoj životný príbeh, teda používať lož ako pracovnú metódu, zostáva aktuálny dodnes. Obyčajný príbeh Zlatica Vejchodská napísala s Marcelou Plítkovou, ktorá je v titulkoch okrem scenára uvedená aj ako autorka námetu. Je vystavaný okolo jedinej situácie. V nej „Janíčka“ (ako je označený v literárnych materiáloch k filmu) do slova a do písmena nachytajú na hruškách a vyprášia mu nohavice. No hneď aj ponúka variácie, ako túto udalosť v rôznych obdobiach života sám Janíčko rozpráva. Poznáme to asi všetci:...