Z filmu Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva

Digitálne kino: Známe na dotyk, voňavé po domove

Mária Ferenčuhová

Písmo: A- | A+

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Medzi viac než stovkou krátkych dokumentárnych filmov, ktoré nakrútil Vlado Kubenko, popri reportážach, cestopisoch, filmoch zo súčasnosti či filmoch o nedávnej i staršej histórii nájdeme aj množstvo filmov o umelcoch a umení.

Portrét maliara a sochára Vladimíra Kompánka Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva (1973) nakrútil Vlado Kubenko v spolupráci s mimoriadne vnímavým fotografom a kameramanom Alexandrom Strelingerom. Film charakterizuje predovšetkým pozorné hľadanie vizuálnych paralel medzi Kompánkovým dielom a tým, z čoho autor pri tvorbe čerpal. Okrem skúmania vizuálnych koreňov Kompánkovho umenia však snímku významne dotvárajú aj ďalšie dve zložky – Kompánkove vlastné slová a hudba Svetozára Stračinu.

V sochárskej tvorbe Vladimíra Kompánka (1927 – 2011) vedľa seba stoja monumentálne drevené diela určené pre verejný priestor alebo otvorenú krajinu – takými sú napríklad stĺpy, resp. takmer totemové sochy, napríklad známa Skulptúra v areáli bratislavského krematória, ale aj sošky veľkosti i tvaru drevených hračiek pre deti. Spracúvaním rustikálnych motívov a súbežným zjednodušovaním foriem smerujúcim až k abstrakcii sa Kompánek, ako člen skupiny Mikuláša Galandu, koncom 50. rokov minulého storočia odklonil od režimom proklamovaných hodnôt socialistického realizmu a vyslúžil si za to tvrdú kritiku, ktorá popustila až s uvoľnením spoločensko-politických pomerov v 60. rokoch. Azda aj preto Kubenkov film, nakrútený v ideologicky rigidnejšom normalizačnom období, pracuje nielen s najtypickejšími, a teda abstraktnejšími Kompánkovými dielami, ale významne sa opiera aj o realistickú figurálnu tvorbu z jeho skoršieho obdobia. Možno ju však do popredia vysúva i preto, lebo práve realistické práce, explicitne nadväzujúce na ľudové umenie a tvorbu rezbárov z Rajca vrátane Kompánkovho otca, dovoľujú Kubenkovi so Strelingerom najlepšie ukázať, odkiaľ a kam sa umelcov rukopis vyvíjal. Zjednodušovanie tvarov takmer až na úroveň abstraktných, opakujúcich sa znakov spolu s prácou so základnou farebnosťou (biela, čierno-hnedá, modrá, červená, občas žltá a zelená) charakterizujú aj Kompánkove maľby. Umelecká sofistikovanosť si tu podáva ruku s prostou detskou kresbou. Pre film Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva sa teda zdá byť najpodstatnejšie práve toto zdanlivo kontrastné spojenie monumentálneho s malým a sofistikovaného s jednoduchým.

Vo filme zaznie najskôr neokázalý voiceoverový komentár so základnými informáciami o výtvarníkovi. No ďalej, pomerne netypicky, už počujeme len hlas samotného Kompánka, ktorý civilne, možno až na pomedzí denníkových zápiskov a básní, hľadá a určuje zdroje svojej predstavivosti. Privráva sa pritom striedavo sebe – niekdajšiemu chlapcovi, stále hľadajúcemu autorovi – a (tušenému) publiku: Skáčem do detstva, do rozpitých machúľ. (…) Rozosmiata biela plocha, červená naháňa čiernu, sánky sa prevracajú, priskočí sivá, zrážka kriku… (…) V obločnom ráme prebehol koník. Ten z detstva. (…) Stopy, škvrny, pár čiar, machuľa. Raz je to strom, raz je to dom, živá postava, naša ulica. (…) Som plný domácich rozhovorov, ktoré som počúval pri zemiakoch, kapustnici…“

Strelingerova kamera sníma Kompánka v ateliéri, v dedinskom dome, v spoločnosti skíc, kresieb, malieb i štúdií sôch, ženských hláv a najmä penátov – bôžikov domova. Prináša aj statické výrezy, akési filmové pohľadnice dedinského sveta: drevenice priľahnuté snehom, palisády na lúkach, ploty, stojany na seno; všetky tie geometrické formy postrehnuteľné aj v Kompánkových maľbách. Strelinger porovnáva tvary sôch s úžitkovými predmetmi, v znakoch na obrazoch hľadá paralely s okolitým svetom. Kompánek sa zatiaľ ponára do seba: „Začal som s obrysom ďaleko na prižmúrenom horizonte, bez detailov. Socha ako doska, trocha premenená na život. Skúšal som postavu, v ktorej sa premieňajú všetky tie drevené chute dolín, rytmus stromov…

Drobné umelecké diela a potom monumentálne sochy – všetko je vecou mierky. Filmové plátno a rafinované striedanie veľkostí záberov v tomto ohľade trocha skresľujú: detail môže byť obrovský, vysoká socha môže v otvorenom priestore zanikať. Mierku v Kubenkovom filme upravuje hudba Svetozára Stračinu, ktorá Kompánkovým dielam dokáže dodať objem majestátnymi zvukmi rohov i hravý detský aspekt píšťalkami, perkusiami a spiežovcami, čo neodmysliteľne, rozprávkovo, možno až trochu stereotypne patria ku koníkom. Stračina v hudbe, podobne ako Kompánek vo výtvarnom umení, kombinuje tradičné ľudové motívy s umelými. Nevyhýba sa pritom monumentálnosti ani dôverne známym motívom.

Kompánkov „drevený koník detstva“ tak napokon nie je len metonymiou návratu k počiatkom tvorby, ale aj symbolom niečoho dôverne známeho: „Sochy by som chcel robiť ako chleby z cesta, domáce po dotyku. Chcel by som, aby z nich chutil domov.“ Mohlo by to znieť ako normalizačné klišé, keby Kompánkovým slovám filmové zábery nedali zakaždým za pravdu.

Záber z filmu Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva. FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda) / Zdroj: ASFK

A posledný zhasne?

„Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, prichádza režisér Maroš Brázda so závažnou a aktuálnou sociálnou témou. Má však širšie pole záberu, ako to bolo v predchádzajúcom filme, ktorý bol portrétom významného režiséra,“ píše v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond producent Ján Meliš. „Nový projekt poukazuje na celé Slovensko, ktoré práve teraz prechádza turbulentnými časmi, aké v jeho novodobej histórii nemajú obdobu, a v jeho spoločnosti vládne enormné napätie a situácia v nej je nestabilná a nepredvídateľná,“ dodáva Meliš. V čase, keď explikáciu písal, nemohol vedieť, že situácia bude eskalovať a v rámci záberov dokumentujúcich politicko-spoločenskú situáciu v krajine, film zaznamená aj atentát na premiéra. V centre Brázdovho záujmu je pätica nadchádzajúcich maturantov. Nevybral si ich náhodne – jedným z nich je jeho syn David. Náhoda však bola, že termín posledných parlamentných volieb, 30. 9. 2023, pripadol na rovnaký dátum, aký si budúci maturanti ešte predtým zvolili za termín svojej trochu predčasnej stužkovej. A táto náhoda bola jedným z impulzov na vznik filmu, ktorého producentom je spoločnosť Artileria a koproducentom STVR. Na parlamentné voľby, ktoré boli vnímané ako kľúčové vo vzťahu k ďalšiemu smerovaniu krajiny, Brázda nazerá z pohľadu prvovoličov. Nie sú však kľúčovou témou filmu, skôr východiskom na otváranie tém spojených so...
Foto: Jiří Šeda, Film Europe

Cez mikrokozmos kuchyne som chcel povedať čosi viac o modernom svete

Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala? Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného. Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“? Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete. A jeho charakteristika dvoma slovami? Neskorý kapitalizmus. Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva... Bude to...
Zobraziť všetky články