Záber z víťazného animovaného filmu Fest Anča 2025 Zomrela som v Irpine. Foto: Maurfilm

Fest Anča stúpa, lebo mladí vnímajú animáciu ako slobodné médium 

Písmo: A- | A+

závislá animovaná tvorba vie vyjadriť najhlbšie problémy sveta. Potvrdil to 18. ročník obľúbeného žilinského festivalu.

Ráno 24. februára sme sa s priateľom rozhodli ísť z Kyjeva do Irpinu za jeho rodičmi. Ťažko si spomínam na chronológiu tých dní, moja myseľ blokuje a minimalizuje všetky spomienky, vymaže ich, ale jediné, čo viem s istotou, je, že každý deň sa všetko rýchlo zhoršovalo…

Tak začína režisérka Anastasiia Falileieva rozprávanie vo svojom krátkom animovanom filme Zomrela som v Irpine. Hovorí o úteku pred vojnou na Ukrajine a prináša jasné posolstvo: vinník musí byť potrestaný. Snímka, ktorá na Medzinárodnom festivale animovaného filmu Fest Anča 2025 v Žiline získala hlavnú cenu, sa touto cestou kvalifikovala do súťaže o Oscara.

Ocenenie diela je nielen výsledkom profesionálnej, ale aj správnej voľby medzinárodnej poroty. Svojím rozhodnutím zdôraznila význam umenia animácie ako dôležitého nástroja schopného zachytiť aktuálne spoločensko-politické témy.

https://youtu.be/FiVwnyrPW1M

Pocit straty pretrváva

Dojímavý a hlboko osobný príbeh o prežití vznikol v koprodukcii Českej republiky, Ukrajiny a spolupracoval na nej aj animátorský tím zo Slovenska. Za Slovensko snímku produkoval Juraj Krasnohorský.

Dej sa točí okolo skúseností režisérky a jej priateľa, ktorým sa po úteku z Kyjeva a desiatich intenzívnych dňoch strávených v blokovanom meste Irpin podarilo uniknúť posledným evakuačným konvojom. Počas tragických udalostí zachvátila mesto ruská invázia, ocitlo sa pod paľbou a stalo sa symbolom hrôzy. Hlboký pocit straty odvtedy pretrváva.

Cez citlivý a osobitý animovaný jazyk zachytáva autorka atmosféru strachu a smútku, rekonštruuje priame zážitky a traumatické situácie v podobe osobných príbehov ľudí, ktorí sa v tom čase ocitli v centre diania. Sama vníma film ako veľmi komplikovaný a plný bolesti. O to viac jej podpora a solidarita z celého sveta dáva obrovskú nádej, že ľudskosť zvíťazí.





Foto: Maurfilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...
Zobraziť všetky články