Bilančná prehliadka Týždeň slovenského filmu mala počas doterajšej desaťročnej existencie rôzne podoby, skromnejšie i košatejšie – a zdá sa, že napokon sa ustálila tá najjednoduchšia a možno najzmysluplnejšia. Jedenásty ročník TSF, ktorý trval v bratislavskom Kine Lumière šesť dní – od 22. do 27. apríla –, mal dve zložky: verejné filmové projekcie a odborné panelové diskusie (takisto potenciálne prístupné i verejnosti). Jeho hlavným organizátorom bol Slovenský filmový ústav v spolupráci so Slovenskou filmovou a televíznou akadémiou a Slovenskou asociáciou producentov v audiovízii.
Kľúčom k výberu filmov, ktorý robí dramaturg Miro Ulman, je, že sa uvádzajú snímky, ktoré mali aspoň jednu nomináciu na výročnú cenu Slnko v sieti. Do programu TSF sa tak dostalo 10 dlhometrážnych filmov – 6 hraných, 3 dokumentárne a 1 animovaný, ako aj 5 krátkych filmov. Jeho súčasťou bola i pocta Miloslavovi Lutherovi, tohtoročnému držiteľovi Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre: popri Spiacom účte (2024), ktorý bol súčasťou štandardného výberu, mohli diváci vidieť aj Lutherove staršie filmy pre kiná – Chodník cez Dunaj (1989) a Útek do Budína (2002, uvedený bol režisérsky zostrih z roku 2006). Sám tvorca si vybral na uvedenie svoj trochu zabudnutý televízny film z roku 1993 – Posledný cocktail, adaptáciu divadelnej hry Slawomira Mrożeka Veľvyslanec s Milanom Lasicom v titulnej úlohe. Laudácio pre Miloslava Luthera predniesol pred jeho uvedením Peter Michalovič, spoluautor Lutherovej monografie.
Slovenská animácia v dobrej kondícii
Sériu panelových diskusií pod spoločným názvom Apropo – slovenský film! viedla Jelena Paštéková, ktorá je aj autorkou koncepcie tohto formátu. Ako prvý sa ocitol v hľadáčiku animovaný film. Žofia Bosáková konštatovala, že slovenská animovaná tvorba neohuruje kvantitou, ale spĺňa štandardné kritériá kvality, animácia sa u nás kontinuálne rozvíja a slovenský animovaný film rezonuje aj v zahraničí, neraz aj prostredníctvom menšinových koprodukčných podielov, ktoré pomáhajú zapájať slovenskú animáciu do európskeho priestoru. Doteraz fungujúca finančná podpora animovaného filmu z verejnoprávnych zdrojov, sústavná práca producentov a koprodukcie so zahraničnými partnermi prinášajú synergický efekt. Podrobnejšie sa Bosáková venovala krátkometrážnym snímkam Ahoj Leto Martina Smatanu a Veroniky Zacharovej, Free the Chickens Matúša Vizára a dlhometrážnej snímke Keď život chutí Kristiny Dufkovej.
Jakub Spevák, programový riaditeľ festivalu Fest Anča, hovoril v príspevku Od utópie po nočnú moru o koncepcii a dramaturgii tohto festivalu, ktorý má každý rok ústrednú tému (utópia a nočná mora patrili medzi ne), ale nepridržiava sa jej kŕčovito, dôraz kladie aj na kvalitu, originalitu, formálne hľadisko. Fest Anča „reflektuje dobu, ale vidí aj za roh“. Špeciálnym hosťom podujatia bol režisér Martin Smatana, ktorý okrem iného porovnal štúdium animovanej tvorby na bratislavskej a pražskej škole.
Len sa hráme na hraný film?
Po utorkovej diskusii o animácii patrila streda hodnoteniu hraného filmu uplynulého roka. Viera Langerová vo svojom príspevku konštatovala, že slovenský hraný film bol vlani tematicky i žánrovo diverzifikovaný a výrazne zacielený na domáceho diváka – spracúval často špecificky slovenské príbehy –, čo sa odrazilo vo zvýšenej návštevnosti. Pokiaľ ide o jednotlivé tituly, bola Langerová veľmi kritická, až hyperkritická – niekedy oprávnene, ako v prípade filmu Kavej (r. Lukáš Zednikovič; „prepad do sveta primitívnych televíznych grotesiek“, „banalita a vyprázdnenosť dialógov, maskovaná nárečím“), inokedy prinajmenšom diskutabilne, ako pri snímke Zenit (r. György Kristóf; „nedostatok intelektuálneho softvéru“); film Ema a smrtihlav (r. Iveta Grófová) – uvedený v hlavnej súťaži MFF Karlove Vary – podľa nej „nezaujme v európskom kontexte“. Za najlepší hraný film uplynulého roka považuje Langerová Lutherov Spiaci účet.
Zuzana Goleinová sa vo svojom príspevku venovala z rôznych aspektov (dramaturgických, produkčných, distribučných) krátkometrážnym filmom, čiastočne mimo témy, lebo doň zahrnula aj filmy dokumentárne a animované. Podstatnú časť diskusie tvorila debata o tom, aký je význam slovenských menšinových koprodukcií – v tomto zastáva Langerová legitímny názor, že koprodukcia by nemala znamenať len účasť slovenských tvorcov v štábe inak očividne „zahraničného“ filmu, ale zapojenie slovenskej strany do diela, ktoré sa zaoberá spoločnou históriou zúčastnených krajín či zodpovedá kultúrnym vzorcom charakteristickým (aj) pre slovenské prostredie.
Ako v diskusii uviedol Miro Ulman, zo 47 slovenských filmov premiérovaných v kinách v uplynulom roku bolo 24 majoritne slovenských a 23 minoritne slovenských. Mimochodom, Ulman niekoľkokrát vstúpil do diskusií opravou faktických chýb, ktoré sa vyskytli v príspevkoch, čo je na pováženie – tie chyby, nie tie vstupy.
Špeciálnym hosťom diskusie o hranom filme bol producent a režisér Rudolf Biermann, ktorý vysvetlil svoju voľbu námetov filmov z našej celkom nedávnej histórie tým, že história sa opakuje a treba sa z nej poučiť (a v polovici diskusie bez vysvetlenia odišiel).
Počuť dokumentaristov*ky dostatočne?
Po jednodňovej pauze nasledovala v piatok búrlivá diskusia o dokumentárnom filme, kde zrejme najviac padla kosa na kameň. Tomáš Hučko nazval svoje hodnotenie vlaňajšej dokumentárnej tvorby Čas, ktorý žijeme 2024 – pochopiteľne, v narážke na známy dokument z roku 1968. (Sám skonštatoval, že táto snímka, ktorá zachytáva politické dianie na Slovensku od januára do apríla 1968, bola už v júni toho roka, keď mala premiéru, v niečom neaktuálna.) V súlade s touto koncepciou sa snažil v dosť útržkovitom príspevku dokázať, že slovenskí dokumentaristi nie sú dostatočne „na pulze dňa“, hoci pri viacerých konkrétnych filmoch uviedol, že si ich váži a považuje za kvalitné. Jeho postoj sa stretol s výraznou oponentúrou spomedzi radových účastníkov diskusie, najmä keď Hučko odmietol uviesť, ktoré zahraničné či staršie slovenské dokumenty vyhovujú kritériu ním zvolenému.
Oveľa priaznivejšie bol prijatý príspevok Márie Ferenčuhovej Počuť ženský hlas v dokumentárnom filme?, s ktorým som sa – priznávam – zasa nevedel stotožniť ja sám. Postrehy o tom, že režisérky si oproti režisérom volia niektoré špecifické témy či používajú špecifické typy záberov, môžu byť iste zaujímavé, ale nekonečné porovnávanie, koľko vyšlo z ateliéru dokumentárnej tvorby absolventov a koľko absolventiek, koľko dokumentov natočili v tom-ktorom roku ženy a koľko muži či koľko mužov a koľko žien získalo v priebehu rokov Slnko v sieti (dokonca v naznačenej možnej súvislosti s vekovým a rodovým zložením členstva SFTA), sa mi vidí samoúčelné a nepodstatné – najmä ak je očividné, že zastúpenie tvorkýň je v slovenskom dokumente úplne primerané. Alebo inak: zaznie na budúci rok príspevok na tému Počuť mužský hlas v dokumentárnom filme? Mimochodom, aj špeciálnym hosťom tejto sekcie bola žena – strihačka a kultúrna manažérka v jednej osobe Alexandra Gojdičová.
Žiaľ, ani tohto roku nebolo do podujatia Apropo – slovenský film! zaradené hodnotenie slovenskej filmovej kritiky a publicistiky, ktoré by bolo iste náročné, ale mohlo by pomenovať zaujímavé fenomény.
Týždeň slovenského filmu 2025 sa skončil. Ako sme už uviedli, diváci videli z vlaňajšej tvorby snímky nominované na ocenenie Slnko v sieti – vrátane víťazných, samozrejme. V máji sa začal v Kine Lumière Mesiac slovenského filmu, v rámci ktorého sa premietnu všetky slovenské dlhometrážne filmy, ktoré boli vlani v kinodistribúcii.
Jelena Paštéková a Rudolf Biermann na diskusii o hranom filme. Foto: Miro Nôta
