Bilančná prehliadka Týždeň slovenského filmu mala počas doterajšej desaťročnej existencie rôzne podoby, skromnejšie i košatejšie – a zdá sa, že napokon sa ustálila tá najjednoduchšia a možno najzmysluplnejšia. Jedenásty ročník TSF, ktorý trval v bratislavskom Kine Lumière šesť dní – od 22. do 27. apríla –, mal dve zložky: verejné filmové projekcie a odborné panelové diskusie (takisto potenciálne prístupné i verejnosti). Jeho hlavným organizátorom bol Slovenský filmový ústav v spolupráci so Slovenskou filmovou a televíznou akadémiou a Slovenskou asociáciou producentov v audiovízii.
Kľúčom k výberu filmov, ktorý robí dramaturg Miro Ulman, je, že sa uvádzajú snímky, ktoré mali aspoň jednu nomináciu na výročnú cenu Slnko v sieti. Do programu TSF sa tak dostalo 10 dlhometrážnych filmov – 6 hraných, 3 dokumentárne a 1 animovaný, ako aj 5 krátkych filmov. Jeho súčasťou bola i pocta Miloslavovi Lutherovi, tohtoročnému držiteľovi Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre: popri Spiacom účte (2024), ktorý bol súčasťou štandardného výberu, mohli diváci vidieť aj Lutherove staršie filmy pre kiná – Chodník cez Dunaj (1989) a Útek do Budína (2002, uvedený bol režisérsky zostrih z roku 2006). Sám tvorca si vybral na uvedenie svoj trochu zabudnutý televízny film z roku 1993 – Posledný cocktail, adaptáciu divadelnej hry Slawomira Mrożeka Veľvyslanec s Milanom Lasicom v titulnej úlohe. Laudácio pre Miloslava Luthera predniesol pred jeho uvedením Peter Michalovič, spoluautor Lutherovej monografie.

Slovenská animácia v dobrej kondícii
Sériu panelových diskusií pod spoločným názvom Apropo – slovenský film! viedla Jelena Paštéková, ktorá je aj autorkou koncepcie tohto formátu. Ako prvý sa ocitol v hľadáčiku animovaný film. Žofia Bosáková konštatovala, že slovenská animovaná tvorba neohuruje kvantitou, ale spĺňa štandardné kritériá kvality, animácia sa u nás kontinuálne rozvíja a slovenský animovaný film rezonuje aj v zahraničí, neraz aj prostredníctvom menšinových koprodukčných podielov, ktoré pomáhajú zapájať slovenskú animáciu do európskeho priestoru. Doteraz fungujúca finančná podpora animovaného filmu z verejnoprávnych zdrojov, sústavná práca producentov a koprodukcie so zahraničnými partnermi prinášajú synergický efekt. Podrobnejšie sa Bosáková venovala krátkometrážnym snímkam Ahoj Leto Martina Smatanu a Veroniky Zacharovej, Free the Chickens Matúša Vizára a dlhometrážnej snímke Keď život chutí Kristiny Dufkovej.
Jakub Spevák, programový riaditeľ festivalu Fest Anča, hovoril v príspevku Od utópie po nočnú moru o koncepcii a dramaturgii tohto festivalu, ktorý má každý rok ústrednú tému (utópia a nočná mora patrili medzi ne), ale nepridržiava sa jej kŕčovito, dôraz kladie aj na kvalitu, originalitu, formálne hľadisko. Fest Anča „reflektuje dobu, ale vidí aj za roh“. Špeciálnym hosťom podujatia bol režisér Martin Smatana, ktorý okrem iného porovnal štúdium animovanej tvorby na bratislavskej a pražskej škole.

Len sa hráme na hraný film?
Po utorkovej diskusii o animácii patrila streda hodnoteniu hraného filmu uplynulého roka. Viera Langerová vo svojom príspevku konštatovala, že slovenský hraný film bol vlani tematicky i žánrovo diverzifikovaný a výrazne zacielený na domáceho diváka – spracúval často špecificky slovenské príbehy –, čo sa odrazilo vo zvýšenej návštevnosti. Pokiaľ ide o jednotlivé tituly, bola Langerová veľmi kritická, až hyperkritická – niekedy oprávnene, ako v prípade filmu
Jelena Paštéková a Rudolf Biermann na diskusii o hranom filme. Foto: Miro Nôta

