Týždeň vo filme

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

Písmo: A- | A+

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude?

Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku.

Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy.

V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47).

V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno.

Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní pripustiť ako kultúru,“ vyslovené v predvianočnom období, charakterizujú pohľad na túto oblasť spred desaťročí. Z tých troch pojmov nie sú v dnešných diškurzoch frekventované iba papuče…

Posledný júnový víkend nás „vystrelí“ do ročníka 1974, do obdobia rozkvitajúcej normalizácie. Prvý týždenník je monotematický, mapuje rozvoj chemického priemyslu a spotrebiteľské očakávania od výrobcov dámskej módy, obuvi či detského oblečenia.

A druhý? Ducha doby dokonale vystihuje snímka o novoročnom prijatí mládeže straníckymi predstaviteľmi Bratislavy. Pionieri-školáci im odovzdali svoje záväzky. Bolo by trúfalosťou opýtať sa dnešných šesťdesiatnikov, či si spomenú, k čomu sa vtedy zaviazali…

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – JÚN 2024

Týždeň vo filme č. 45 – 46/1964 – 1. 6. o 7.30 hod. a 2. 6. o 14.30 hod.
Týždeň vo filme č. 47 – 48/1964 – 8. 6. o 7.30 hod. a 9. 6. o 14.30 hod.
Týždeň vo filme č. 49 – 50/1964 – 15. 6. o 7.30 hod. a 16. 6. o 14.30 hod.
Týždeň vo filme č. 51 – 52/1964 – 22. 6. o 7.30 hod. a 23. 6. o 14.30 hod.
Týždeň vo filme č. 1 – 2/1974 – 29. 6. o 7.30 hod. a 30. 6. o 14.30 hod.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Štefan Kvietik a Emília Vášáryová vo filme Medená veža. Foto: Archív SFÚ / Václav Polák

nový pohľad Medená veža

Dá sa o filme populárnom už viac ako päťdesiat rokov povedať ešte niečo nové? Podstatné je, že stále rezonuje a nezapadol do zabudnutia ako mnohé iné diela jeho éry. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme Medenou vežou (réžia: Martin Hollý, 1970). Monument odolný zubu času Horský film Martina Hollého ml. Medená veža (1970) je priam notoricky známym čriepkom slovenskej kinematografie sedemdesiatych rokov minulého storočia. Hollý, debutujúci snímkou z „veľkej trojky roku 1962“ Havrania cesta, už vtedy ukázal, že v jeho záujme nie je držať sa schém skupinového hrdinstva ani vytvárať nevýrazné, plocho napísané postavy. Zaujali ho autentické ľudské charaktery – komplexné bytosti vymykajúce sa tradičným budovateľským ideálom. Občas pijú alkohol, bijú sa, nelegálne prekračujú štátne hranice, kradnú... A napriek tomu ich v žiadnom prípade nemožno nazvať antagonistami. Hollého pohľad na príbehy postáv je empatický a ľudský. Prečítajte si archívny rozhovor so Štefanom Kvietikom Bez agitácie Vznik režisérových snímok zo začiatku sedemdesiatych rokov, teda „tatranské filmy“ Medená veža a Orlie pierko (1971), motivovala dobová potreba preorientovať slovenskú tvorbu z inovatívnych pokusov novej vlny späť k jednoduchšie uchopiteľnej narácii a zábave. Divák sa chce zabávať. Hollý tento dopyt naplnil – avšak svojsky....
Záber z filmu Tá druhá. Foto: Film Expanded

V tieni súrodenca

Máme ich na očiach, ale často ich nevidíme. Sklenené deti vyzerajú ako obyčajné deti, doma však žijú v tieni súrodenca, ktorý si vyžaduje väčšiu pozornosť rodiny. Observačný dokumentárny film Tá druhá režisérky Marie-Magdaleny Kochovej približuje prehliadanú tému zdravých súrodencov v rodinách s deťmi so špeciálnymi potrebami. Johana má osemnásť rokov a po maturite sa chystá odísť z rodného malomesta na vysokú školu. Posledný ročník na strednej škole je pre ňu náročnejší než pre jej spolužiakov – vo svojej rodine má totiž nezastupiteľnú úlohu. Denne pomáha so starostlivosťou o mladšiu sestru s postihnutím. Cez všetku lásku sa musí vymaniť z očakávaní blízkeho okolia, nájsť si vlastný priestor a opustiť sestrin tieň. „O deťoch žijúcich s postihnutím a ich rodičoch sme počuli mnoho príbehov. Rodičia však nie sú jediní, ktorí sú silne ovplyvnení špeciálnymi potrebami svojich detí. Často to sú ešte ich súrodenci, bratia a sestry, ktorí sú okolnosťami nútení predčasne dospieť, aby pomáhali s náročnou rodinnou situáciou. Preto som si ako svoju protagonistku vybrala Johanu a rozhodla sa natočiť film, ktorý sprostredkuje perspektívu týchto súrodencov, sklenených detí, tých druhých,“vysvetlila režisérka. „Jej príbeh je tiež mojím príbehom, rovnako ako príbehom milióna ďalších ľudí po celom svete žijúcich v podobnej situácii. Aj ja som sestrou dievčatka s postihnutím. Vyrastala som po jej...
Zobraziť všetky články