17. OFF Camera Krakov

Do starých múrov za mladými filmami

Ladislav Volko

Písmo: A- | A+

Krakov patrí k mestám, ktoré hostia roky najrozličnejšie festivaly a film nie je výnimkou. Sedemnásty ročník MFF Nezávislej kinematografie Mastercard OFF Camera (26. 4. – 5. 5.) tentoraz prebiehal za mimoriadne slnečného počasia, čo potešilo najmä tých, ktorí okrem normálnych kín sledovali filmy aj v troch vonkajších priestoroch.

Už 280 bodov programu naznačuje, že Krakov žil umením naplno – z toho bolo 183 projekcií a festival ponúkol skoro 100 filmov z celého sveta. O záujme, najmä mladého publika, svedčili zaplnené a vypredané projekcie. Centrum starého Krakova bolo vyobliekané festivalom, výzdobou upozorňovalo na mimoriadnu udalosť. Najdôležitejšie boli filmy a ich účasť v jednotlivých súťažiach.

V hlavnej súťaži Vytýčenie cesty získal Krakovskú filmovú cenu Andrzeja Wajdu pre tvorcov prvých, resp. druhých filmov, dotovanú sumou 25 000 dolárov, film Power Alley (Brazília, Francúzsko, Uruguaj, 2023). Príbeh 17-ročnej basketbalistky, ktorá sa necíti na to, aby sa už stala matkou, je zároveň sociologickou sondou do súčasnej brazílskej spoločnosti, poukazuje na dôležitosť priateľstva, silu kolektívu. Brazílska režisérka Lillah Halla svojím príhovorom a témou prerušenia tehotenstva vzbudila záujem prítomných divákov, pretože podobné problémy riešia aj v Poľsku . 

Desať debutov, resp. druhých filmov v hlavnej súťaži, si už pred uvedením v Krakove získalo meno vo svete filmu, lebo boli súčasťou takých festivalov ako Toronto, Locarno, Rotterdam, Karlove Vary, Sundance či Cannes a niektoré z nich tam získali aj ceny. Medzi súťažnými snímkami boli 78 Days (Srbsko, 2024, r. E. Gašić) – formálne originálny príbeh dospievania troch sestier počas masového bombardovania Srbska vojskami NATO v roku 1999; Empty Nets (Nemecko, Irán, 2023, r. B. Karamizade), kde v súčasnej iránskej spoločnosti nie je dopriate láske dvoch mladých ľudí z rôznych spoločenských svetov; Forever, Forever (Ukrajina, Holansko,2023, r. A. Buryachkova), kde sa v 90. rokoch minulého storočia primitívnosť postkomunistického času premieta do životov dievčaťa a jej dvoch spolužiakov a ľúbostný trojuholník je nebezpečnou hrou… 

Najpoužívanejší pojem 21. storočia, projekt, má tentoraz vylepšiť situáciu žien a ich reprodukčné schopnosti v menej rozvinutých krajinách, ibaže sa to celé trochu zvrhne – o tom decentne rozpráva film The Hypnosis (Švédsko, Nórsko, Francúzsko, 2023, r. E. De Geer). Paradise is Burning (Švédsko, Taliansko, Dánsko, Fínsko, 2023, r. M. Gustafson) zaznamenáva prázdninové šantenie troch sestier bez prítomnosti matky v dome, o ktoré sa začne zaujímať sociálka – jej intervencia by znamenala rozdelenie sestier a ich umiestnenie v náhradných rodinách, a to za žiadnu cenu nechce dopustiť najstaršia, 16-ročná Laura. Jej mladšie sestry, 12-ročná Mira a 7-ročná Steffi, skôr pocitovo cítia, že musia držať spolu. Hrdinkou The Quiet Maid (Španielsko, 2023, r. M. Faus) je Ana, ktorá pricestovala z Kolumbie, aby pracovala ako pomocnica v domácnosti v luxusnej vile v španielskej Costa Brava. Z pokornej slúžky sa postupne stáva bojovníčkou, ktorá chce viac pre seba. Prišla v noci (Česko, 2023, r. J. Vejnár, T. Pavlíček) – film známy aj v našich končinách – zobrazuje pokojný život mladého manželstva do chvíle, kým sa neobjaví raz v noci matka manžela, ktorá sa nechystá odísť. Psychologicky prepracovaným príbehom filmu Silent Roar (Spojené kráľovstvo, 2023, r. J. Barrington) je hľadanie istôt mladého surfera Donda po smrti otca v konfrontácii s malou spoločnosťou, kde prebýva aj jeho priateľka Sas. 

Porota FIPRESCI, ktorej som bol na festivale členom, ocenila snímku s univerzálnou výpovednou hodnotou: Next to Nothing (Poľsko, 2023, r. G. Dębowski) je príbehom poľského roľníka Jarka, zvyknutého na tvrdú prácu, ktorého okolnosti postavia na čelo dedinčanov pri konfrontácii s mocou. Film získal cenu za „univerzálne posolstvo a empatické stvárnenie problematiky poľského vidieka, s ktorým sa môžu stotožniť diváci na celom svete, za zručné žánrové prelínanie vo filme a napokon za vynikajúcu viacrozmernú rolu Artura Paczesného, ​​ktorá by mala slúžiť ako brána k veľkej filmovej kariére.“ V súťaži poľských hraných filmov zvíťazil spomedzi desiatich snímok film Imago (Poľsko, Holandsko, Česko, 2023, r. O. Chajdas).Filmy v hlavnej súťaži festivalu boli profesionálne dobre zvládnuté. Pri charakteristike tvorby som však nútený zopakovať svoje konštatovanie z 10. ročníku krakovského festivalu v roku 2017: „Vo väčšine snímok predstavujú zrkadlový obraz skutočnosti – zlo v rôznych podobách. Túžba po autenticite a identite všeľudských hodnôt akoby sa vytratila. Chýba poetickosť a neraz i ,vyšší princípʻ. Hľadanie mladých filmárov, reflexia nad realitou, je nádejou týchto, baumanovsky povedané, tekutých časov.“ Je to málo, dosť, veľa? Predsa zostávam optimistom.

FOTO: MFF Krakov

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články