17. OFF Camera Krakov

Do starých múrov za mladými filmami

Ladislav Volko

Písmo: A- | A+

Krakov patrí k mestám, ktoré hostia roky najrozličnejšie festivaly a film nie je výnimkou. Sedemnásty ročník MFF Nezávislej kinematografie Mastercard OFF Camera (26. 4. – 5. 5.) tentoraz prebiehal za mimoriadne slnečného počasia, čo potešilo najmä tých, ktorí okrem normálnych kín sledovali filmy aj v troch vonkajších priestoroch.

Už 280 bodov programu naznačuje, že Krakov žil umením naplno – z toho bolo 183 projekcií a festival ponúkol skoro 100 filmov z celého sveta. O záujme, najmä mladého publika, svedčili zaplnené a vypredané projekcie. Centrum starého Krakova bolo vyobliekané festivalom, výzdobou upozorňovalo na mimoriadnu udalosť. Najdôležitejšie boli filmy a ich účasť v jednotlivých súťažiach.

V hlavnej súťaži Vytýčenie cesty získal Krakovskú filmovú cenu Andrzeja Wajdu pre tvorcov prvých, resp. druhých filmov, dotovanú sumou 25 000 dolárov, film Power Alley (Brazília, Francúzsko, Uruguaj, 2023). Príbeh 17-ročnej basketbalistky, ktorá sa necíti na to, aby sa už stala matkou, je zároveň sociologickou sondou do súčasnej brazílskej spoločnosti, poukazuje na dôležitosť priateľstva, silu kolektívu. Brazílska režisérka Lillah Halla svojím príhovorom a témou prerušenia tehotenstva vzbudila záujem prítomných divákov, pretože podobné problémy riešia aj v Poľsku . 

Desať debutov, resp. druhých filmov v hlavnej súťaži, si už pred uvedením v Krakove získalo meno vo svete filmu, lebo boli súčasťou takých festivalov ako Toronto, Locarno, Rotterdam, Karlove Vary, Sundance či Cannes a niektoré z nich tam získali aj ceny. Medzi súťažnými snímkami boli 78 Days (Srbsko, 2024, r. E. Gašić) – formálne originálny príbeh dospievania troch sestier počas masového bombardovania Srbska vojskami NATO v roku 1999; Empty Nets (Nemecko, Irán, 2023, r. B. Karamizade), kde v súčasnej iránskej spoločnosti nie je dopriate láske dvoch mladých ľudí z rôznych spoločenských svetov; Forever, Forever (Ukrajina, Holansko,2023, r. A. Buryachkova), kde sa v 90. rokoch minulého storočia primitívnosť postkomunistického času premieta do životov dievčaťa a jej dvoch spolužiakov a ľúbostný trojuholník je nebezpečnou hrou… 

Najpoužívanejší pojem 21. storočia, projekt, má tentoraz vylepšiť situáciu žien a ich reprodukčné schopnosti v menej rozvinutých krajinách, ibaže sa to celé trochu zvrhne – o tom decentne rozpráva film The Hypnosis (Švédsko, Nórsko, Francúzsko, 2023, r. E. De Geer). Paradise is Burning (Švédsko, Taliansko, Dánsko, Fínsko, 2023, r. M. Gustafson) zaznamenáva prázdninové šantenie troch sestier bez prítomnosti matky v dome, o ktoré sa začne zaujímať sociálka – jej intervencia by znamenala rozdelenie sestier a ich umiestnenie v náhradných rodinách, a to za žiadnu cenu nechce dopustiť najstaršia, 16-ročná Laura. Jej mladšie sestry, 12-ročná Mira a 7-ročná Steffi, skôr pocitovo cítia, že musia držať spolu. Hrdinkou The Quiet Maid (Španielsko, 2023, r. M. Faus) je Ana, ktorá pricestovala z Kolumbie, aby pracovala ako pomocnica v domácnosti v luxusnej vile v španielskej Costa Brava. Z pokornej slúžky sa postupne stáva bojovníčkou, ktorá chce viac pre seba. Prišla v noci (Česko, 2023, r. J. Vejnár, T. Pavlíček) – film známy aj v našich končinách – zobrazuje pokojný život mladého manželstva do chvíle, kým sa neobjaví raz v noci matka manžela, ktorá sa nechystá odísť. Psychologicky prepracovaným príbehom filmu Silent Roar (Spojené kráľovstvo, 2023, r. J. Barrington) je hľadanie istôt mladého surfera Donda po smrti otca v konfrontácii s malou spoločnosťou, kde prebýva aj jeho priateľka Sas. 

Porota FIPRESCI, ktorej som bol na festivale členom, ocenila snímku s univerzálnou výpovednou hodnotou: Next to Nothing (Poľsko, 2023, r. G. Dębowski) je príbehom poľského roľníka Jarka, zvyknutého na tvrdú prácu, ktorého okolnosti postavia na čelo dedinčanov pri konfrontácii s mocou. Film získal cenu za „univerzálne posolstvo a empatické stvárnenie problematiky poľského vidieka, s ktorým sa môžu stotožniť diváci na celom svete, za zručné žánrové prelínanie vo filme a napokon za vynikajúcu viacrozmernú rolu Artura Paczesného, ​​ktorá by mala slúžiť ako brána k veľkej filmovej kariére.“ V súťaži poľských hraných filmov zvíťazil spomedzi desiatich snímok film Imago (Poľsko, Holandsko, Česko, 2023, r. O. Chajdas).Filmy v hlavnej súťaži festivalu boli profesionálne dobre zvládnuté. Pri charakteristike tvorby som však nútený zopakovať svoje konštatovanie z 10. ročníku krakovského festivalu v roku 2017: „Vo väčšine snímok predstavujú zrkadlový obraz skutočnosti – zlo v rôznych podobách. Túžba po autenticite a identite všeľudských hodnôt akoby sa vytratila. Chýba poetickosť a neraz i ,vyšší princípʻ. Hľadanie mladých filmárov, reflexia nad realitou, je nádejou týchto, baumanovsky povedané, tekutých časov.“ Je to málo, dosť, veľa? Predsa zostávam optimistom.

FOTO: MFF Krakov

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články