Záber z filmu Návrat do budúcnosti. Foto: CinemArt SK

návraty Návrat do minulosti za Návratom do budúcnosti

Juraj Malíček

Písmo: A- | A+

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Začíname Návratom do budúcnosti (r. Robert Zemeckis, 1985), ktorý oslavuje 40 rokov od svojho vzniku a v obnovenej premiére sa od 6. novembra 2025 vracia aj do slovenských kín.

Veľmi rád by som predstieral, že Návrat do budúcnosti som vďaka pirátskemu videu zachytil už v neskorom detstve, ako jedenásť-dvanásť ročný, teda keď ten film bol naozaj ešte úplne nový, čerstvý, svieži. Faktom ale je, že sa to stalo až o pár rokov neskôr. Lebo veď vieme, osemdesiatky, socialistické Československo a teda cenzúra. Respektíve, svojrázny filmový vkus komunistických pohlavárov, ktorí tu rozhodovali o všetkom, vrátane toho, aké filmy do kín pôjdu a aké nie.

Na druhej strane, pirátstvo tu od druhej polovice osemdesiatok prekvitalo naozaj extrémne, a tak sa filmy dali vidieť. Nie síce v kine, ako sa patrí, ale na videu, často v mizernej kvalite a s pirátskym rýchlodabingom, ale vidieť sa dali. A bolo to nenormálne super. A v roku 1989, keď bolševik padol, vypuklo filmové obžerstvo. Burza, každý týždeň a každý týždeň naozaj nové filmy, čo hen v Rakúsku práve vyšli na VHS. Šiel som takto na isto po Krotiteľoch duchov 2. Ten film už som vtedy čakal, už som bol fanúšikom, a ako druhý kus na kazete bol nahratý akýsi Zurük in die Zukunft II, čo mi však viacmenej bolo jedno. Nič mi ten názov vtedy nehovoril, nieto ešte, aby som si ho spájal s čímsi konkrétnym.

Krásne, ale barbarské časy

Dvojku Návrat som teda videl prvú. Po nemecky a s amatérskym dabingom niekoho, kto po nemecky viac chcel vedieť, ako vedel. Nadchla ma, ale vtedy ma takto nadchýnali všetky nové filmy. Problém bol dostať sa k jednotke, o ktorej existencii som sa ale dozvedel až vďaka dvojke, ktorá však už, tá jednotka, nebola horúcou novinkou a tak sa bežne v pirátskej ponuke nenachádzala.

Pomohol nejaký kamoš, respektíve jeho starší brat, chvíľu to trvalo, ale videl som nakoniec aj jednotku. A veru, dosť ma to sklamalo, akosi ten film nedával zmysel. Jasné, že nedával, ten ignorant si ho svojvoľne zostrihal tak, aby mu na 180 minútovú kazetu vošli oba diely.





Michael J. Fox a Christopher Lloyd vo filme Návrat do budúcnosti. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články