Výlet po Dunaji Zita Furková, Július Satinský a František Dibarbora vo filme Výlet po Dunaji. Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

nový pohľad Výlet po Dunaji

Napriek strastiam loď stále napreduje

Oliver Dzadík

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Jána Lacka Výlet po Dunaji (1962).

Režisér Ján Lacko je azda najviac známy svojím humorným štýlom vo veselohrách ako Šťastie príde v nedeľu (1958), Statočný zlodej (1958) a Skalní v ofsajde (1960), ktoré sa zároveň vyznačujú satirickou kritikou negatívnych aspektov spoločnosti. V tejto humoristickej tradícii pokračoval aj v 60. rokoch s filmom Výlet po Dunaji (1962). V porovnaní s predošlými dielami je menej známy, ale obsahuje Lackov čitateľný satirický rukopis.

Pokúsiť sa pristúpiť k filmu Výlet po Dunaji je zaujímavá výzva, najmä ak si uvedomíme jeho celkový kontext. Film, ktorý z predchádzajúceho desaťročia so sebou nesie tradíciu veselohier zasadených v modernom súčasnom meste, vyšiel v tom istom roku ako Uhrovo Slnko v sieti (1962), Hollého Havrania cesta (1962) a Solanov Boxer a smrť (1962). To je veľká trojka filmov, ktoré zosúladili slovenský film s vtedajšími európskymi trendmi a posunuli ho na inú úroveň. Kam však do tejto skladačky zapadá Výlet po Dunaji?

Výlet po Dunaji Záber z filmu Výlet po Dunaji. Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová
Záber z filmu Výlet po Dunaji. Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Plavba zábavných a naivných momentiek

Dej z námetu Juraja Špitzera a scenára Mátyása Csizmareka, Jozefa A. Talla a Špitzera sleduje skupinku slovenských výletníkov na rekreačnej dovolenke v Budapešti. Plavia sa tam loďou po Dunaji. Na lodi stretávame bývalého colníka Hráška (Jozef Dóczy), trojicu kartárov (Ernest Kostelník, Branislav Koreň a Karol Baláž), historika (Jozef Hanúsek), pána Garbiarika (Emil Horváth st.) a vášnivého opravára (Ferdinand Lehotský). Nachádzajú sa tu aj tri páry: rozvedená manželská dvojica (Mária Kráľovičová a František Dibarbora), čerstvo zosobášený pár (Miloš Nesvadba a Eva Latkóczyová) a neskôr aj internacionálny pár (Michal Dočolomanský a Teréz Várhegyi). Vo filme sa v epizodických úlohách predstavujú aj Július Satinský a Milan Lasica.

Vcelku jednoduchá zápletka zostáva jednoduchou počas celého filmu. Hoci ide o pomerne charakteristickú črtu Lackových predošlých počinov, tu narážame na problém. Postavy síce prechádzajú akou-takou zmenou rovnako ako v Lackových predošlých filmoch, ale je ťažké to spozorovať a sympatizovať/súcitiť s nimi, keď je jeden protagonista roztrieštený na mnohých ďalších, vytvárajúc tak kolektívneho hrdinu. Nadbytočné množstvo toľkých postáv (ešte k tomu preštylizovaných do satirických, humorných typov) eliminuje možnosť sústredene sa na ne napojiť.

Film je skonštruovaný zo zábavných, úsmevných momentiek,





Zita Furková, Július Satinský a František Dibarbora vo filme Výlet po Dunaji. Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

recenzia Milovník, nie bojovník

Autorský celovečerný debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník pristupuje k publiku so zvláštne jemnou razanciou. Funguje vo viacerých polohách a rovinách, ale na žiadnej z nich nestavia svoju rozpoznateľnosť. Napriek tomu je presvedčivý práve v ráznosti tohto váhania. Je to generačný príbeh o dospievaní. Nesentimentálne romantická takmer-komédia. Hravý film, ktorý sa na nič nehrá. Film rámcuje príbeh milostného vzťahu Andreja a Miše. Od opatrného smiešno-trápneho oťukávania, cez vzájomné zblíženie, romantické vzplanutie, neveru, zlomené srdce, až postupné vzájomné uzdravovanie rán. V tomto romantickom rámci však fungujú aj ďalšie vzťahy: mladých protagonistov k rodičom a starým rodičom, k súrodencom, vrstovníkom a najmä k sebe samým. Buchelová skicuje obraz Generácie Z ľahkou rukou v rozostrených, ale citovo presných kontúrach. Neskĺzava do stereotypu o generácii žijúcej v paralelnej realite sociálnych sietí a vyfiltrovaných vizuálov. Sú to pohrobkovia neoliberálnych nádejí, žijúci uprostred postsocialistických sídlisk. Už nie sú tínedžeri, ale ešte nie sú dospelí, ktorí sa potrebujú definovať profesijnou identitou. Sociálne sú ukotvení v čase a priestore, ale o nikom sa nedozvieme, čo študuje alebo kde pracuje. Definuje ich spoločné pozadie: spomienky na ihriská a voľný čas u starých rodičov, televízne programy a sektorový nábytok, farebné malinovky a fastfoodový detský sen. Zdanlivo vajatajú na prahu dospelosti, lebo sú svedkami krízy stredného veku svojich rodičov. Ich túžby a potreby sú komplexnejšie, ako keď sa stačilo rozhodnúť, či je lepší skejt alebo...
Jana Kovalčiková a Milan Ondrík vo filme Láska režiséra Marka Škopa. Foto: Filmtopia

Hľadá samu seba, ale bez lásky to nepôjde

Režisér Marko Škop vo filme Láska skúma, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti. Anna pracuje ako lekárka, každý deň sa v službe stretáva s ľuďmi, ktorí ju potrebujú. S kolegami má korektné, no nie najlepšie vzťahy, do svojej práce však vkladá všetko, čo v sebe nosí. Aj to, čo by nemala. Cestu jej mentálneho dozrievania v samostatne mysliacu bytosť spracoval režisér Marko Škop v novej psychologickej dráme Láska v hlavnej úlohe s herečkou Janou Kovalčikovou. Do slovenských kín prichádza 24. septembra. Mama, ktorá svoje nešťastie v živote nedokázala spracovať, vypestovala vo svojej dcére Anne závislosť od vlastných démonov. Namiesto toho, aby pomyselnú pupočnú šnúru v správny čas odstrihla, živila ju a naťahovala, doslova ju omotala dcére okolo krku. Manipuluje ňou, aby si mala na kom vybíjať frustráciu. Keďže Anna od svojej matky lásku nedostala, berie si ju od iných a vracia im ju iba zdanlivo. Chcela by síce nájsť vo vzťahoch pevný bod, no v skutočnosti matkino správanie opakuje. Túžbu po prijatí si napĺňa prehnanou starostlivosťou o pacientov, najmä o smrteľne chorého Jána s diagnózou ALS. Ten však má svoju milujúcu manželku. Čiastkový objekt Režisér Marko Škop sa s nevyliečiteľnou chorobou ALS stretol v osobnom živote. Vo vážnej situácii, počas ktorej ostala jeho mama pripútaná na lôžko a nezaobišla...
Igric 2026 Dušan Dušek Foto: Miro Nôta

ohlasy Igric 2026

Igric ako slávnostné podujatie vyznel bizarne a hraničil s gýčom. Porota však ocenila mnoho skvelých osobností slovenskej kinematografie. Tá upútavka na náš film je asi veľmi nedočkavá, keď sa už dvakrát objavila mimo poradia, zavtipkoval herec Juraj Loj, keď sa na plátne – už v správnom okamihu – objavil ako Vítězslav Mácha v česko-slovenskom filme Zbormajster. Vzápätí si na piatkovom slávnostnom odovzdávaní filmových cien Igric za rok 2025 prevzal tvorivú prémiu za mužský herecký výkon. Zdvorilo poďakoval a vo svojom krátkom príhovore vrúcne spomínal aj svoju manželku Zuzanu Kanócz, ktorá ho neúnavne podporuje aj vo chvíľach, keď jeho sebavedomie klesá a on podlieha vnútornej neistote. Bol úprimný a hovoril presvedčivo. O postave z filmu, ktorú stvárnil, sa však nevyjadroval, hoci bol za ňu konečne ocenený. Čo ostalo porote V Česku tento príbeh muža, sexuálne zneužívajúceho maloleté dievčatá, síce získal Cenu českej filmovej kritiky za najlepší film minulého roka a hlavná predstaviteľka Kateřina Falbrová si dokonca prevzala Českého leva. Cestu koprodukčnej drámy inšpirovanej skutočnými udalosťami do televízneho vysielania však na čas zahatala žaloba jednej z reálnych obetí dirigenta speváckeho zboru Bambini di Praga. Pred polrokom to pravdepodobne mohlo mať vplyv aj na ocenenia Slnko v sieti. Zbormajster nezískal cenu v žiadnej z kategórií. Pritom niet pochýb, že herecký výkon Juraja...
Zobraziť všetky články