Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Jána Lacka Výlet po Dunaji (1962).
Režisér Ján Lacko je azda najviac známy svojím humorným štýlom vo veselohrách ako Šťastie príde v nedeľu (1958), Statočný zlodej (1958) a Skalní v ofsajde (1960), ktoré sa zároveň vyznačujú satirickou kritikou negatívnych aspektov spoločnosti. V tejto humoristickej tradícii pokračoval aj v 60. rokoch s filmom Výlet po Dunaji (1962). V porovnaní s predošlými dielami je menej známy, ale obsahuje Lackov čitateľný satirický rukopis.
Pokúsiť sa pristúpiť k filmu Výlet po Dunaji je zaujímavá výzva, najmä ak si uvedomíme jeho celkový kontext. Film, ktorý z predchádzajúceho desaťročia so sebou nesie tradíciu veselohier zasadených v modernom súčasnom meste, vyšiel v tom istom roku ako Uhrovo Slnko v sieti (1962), Hollého Havrania cesta (1962) a Solanov Boxer a smrť (1962). To je veľká trojka filmov, ktoré zosúladili slovenský film s vtedajšími európskymi trendmi a posunuli ho na inú úroveň. Kam však do tejto skladačky zapadá Výlet po Dunaji?
Plavba zábavných a naivných momentiek
Dej z námetu Juraja Špitzera a scenára Mátyása Csizmareka, Jozefa A. Talla a Špitzera sleduje skupinku slovenských výletníkov na rekreačnej dovolenke v Budapešti. Plavia sa tam loďou po Dunaji. Na lodi stretávame bývalého colníka Hráška (Jozef Dóczy), trojicu kartárov (Ernest Kostelník, Branislav Koreň a Karol Baláž), historika (Jozef Hanúsek), pána Garbiarika (Emil Horváth st.) a vášnivého opravára (Ferdinand Lehotský). Nachádzajú sa tu aj tri páry: rozvedená manželská dvojica (Mária Kráľovičová a František Dibarbora), čerstvo zosobášený pár (Miloš Nesvadba a Eva Latkóczyová) a neskôr aj internacionálny pár (Michal Dočolomanský a Teréz Várhegyi). Vo filme sa v epizodických úlohách predstavujú aj Július Satinský a Milan Lasica.
Vcelku jednoduchá zápletka zostáva jednoduchou počas celého filmu. Hoci ide o pomerne charakteristickú črtu Lackových predošlých počinov, tu narážame na problém. Postavy síce prechádzajú akou-takou zmenou rovnako ako v Lackových predošlých filmoch, ale je ťažké to spozorovať a sympatizovať/súcitiť s nimi, keď je jeden protagonista roztrieštený na mnohých ďalších, vytvárajúc tak kolektívneho hrdinu. Nadbytočné množstvo toľkých postáv (ešte k tomu preštylizovaných do satirických, humorných typov) eliminuje možnosť sústredene sa na ne napojiť.
Film je skonštruovaný zo zábavných, úsmevných momentiek,
