V Oberhausene sa v dňoch 1. – 6. 5. uskutočnil jubilejný 70. ročník Medzinárodného festivalu krátkych filmov. Jedno z najstarších európskych filmových podujatí už od jeho vzniku neustále a v rôznych podobách určujú dve hlavné ideové a tematické jadrá, ktoré aj vo filme ideálne vyjadrujú schopnosť človeka spájať sa i rozdeľovať.
Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom Kultúra a verejnosť, časť z nich venovaná téme Prečo festivaly? .
Napriek napätej atmosfére sporu o formách prejavovania podpory či angažovanosti sa zrejme najviditeľnejšou časťou festivalového programu, ktorá priťahovala pozornosť divákov späť k filmu, stala retrospektívna tematická sekcia Šport vo filme. Vcelku unikátne sa venovala histórii druhého, o niečo menej známeho filmového podujatia v meste – Dňom športového filmu. Tento medzinárodný filmový a televízny festival, iba vo vedení prepojený s festivalom krátkych filmov, vznikol v roku 1968 a každé dva roky sa konal len do roku 1977. Uvádzal filmy, ktoré sa najrôznejším spôsobom venovali športovej tematike, slávnym i neslávnym športovcom (trénerom), športoviskám, diváctvu ale i ďalším kontextom (politické zneužívanie športu). Hlavný program pozostával z piatich blokov, ktoré tvorilo spolu 26 filmov. Výber z obdobia od 60. rokov po súčasnosť tvorili hlavne európske produkcie (víťazné filmy z jednotlivých ročníkov), doplnené filmami z USA, Kanady, Brazílie, Libanonu či Izraela. Rozhodne nešlo len o záznamy zápasov, gólov, bodov, sekúnd. Nielen moju tendenciu podceňovať tento typ filmovej tvorby okamžite zrušili veľmi vtipne komentované a svižne strihané výpovede, akou sú napríklad českí Gladiátori XX (1967) Františka Papouška. Estetiku športového filmu rozvíjalo experimentovanie so záznamom pohybu (točenie kamery, rýchlosti záznamu, teleobjektívy), v rôznych prostrediach (Vodné pólo, r. Bruno Kalačić, 1969). Mnohé športové filmy sprevádzala výnimočná hudba, Serge Gainsbourg prispel do Anatómie pohybu (1967) Françoisa Moreuila alebo Mother of Invention do Jazdy o život (1966) Robina Sprya. Hypnotická hudba Popol Vuh dotvárala atmosféru zrejme najkomplexnejšieho športového filmu vo výbere – Veľkej extázy drevorezbára Steinera (1974) od Wernera Herzoga. V portréte švajčiarskeho génia skokov (skôr letov) na lyžiach Waltera Steinera vidíme okrem spomaľovania záberov, stop záberov, záberov z diaľky, detailov v letku, aj samotného režiséra, ktorý nás sprevádza filmom v role televízneho moderátora športových prenosov a komentuje aj uvedené filmové prostriedky, cieľ ich využitia, vlastnú snahu zachytiť momenty koncentrácie (Steiner lietal vždy s otvorenými ústami) či body zlomu (skoky za hranicu istého pádu, prežitia).Napriek tohtoročnej dominancii politiky a športu ostáva pre Oberhausen stále kľúčové bohatstvo filmových zážitkov. V súťažiach, v mnohých archívnych sekciách (re.selected) alebo v kolekciách z fondov známych distribútorov (Arsenal, Sixpackfilm). Príkladne to opäť ilustrovalo švédske Filmforum, keď pripomienkou Diagonálnej symfónie (1924) Vikinga Eggelinga oslávilo 100. výročie zrodu švédskeho experimentálneho filmu. Namiesto rozporu, kde film vznikol a komu patrí, tu išlo len o samotné umelecké dielo.
