Väčšina filmov, ktoré si pamätám ešte z čias detstva má síce českých režisérov, ale tým, že vznikli ešte v čase Československa, ich považujem za domácu produkciu.

Dlhé roky bol jedným z mojich srdcových filmov Vrchní, prchni!, pripomínal mi detstvo, starkých a spoločný celorodinný čas u nich v obývačke, keď sme si ešte niekoľko dní po pozretí filmu viacerí hmkali Severní vítr. 

Len pred niekoľkými mesiacmi som prvýkrát videla film Guľový blesk, ktorý si ma okamžite získal, a sama nerozumiem, ako to, že sa ku mne dostal až teraz. V niečom vo mne vyvolával podobnú emóciu ako Vrchní, prchni! a potom som zistila, že je od rovnakého režiséra – Ladislava Smoljaka. Niekoľko posledných rokov sa aktívne venujem téme komunít a medzigeneračnému spolužitiu, preto mi je aj téma susedstva veľmi blízka. Myslím si, že v tom filme nájde svojho suseda či susedu každý. Odľahčujúci, vtipný, a pritom tak realisticky zobrazujúci medziľudské a medzisusedské vzťahy… taký je pre mňa Guľový blesk.

Vždy ma poteší vidieť mladú dokumentárnu tvorbu vznikajúcu u nás aj u našich susedov. Mnoho skvelých filmov som objavila vďaka distribučnej spoločnosti Film Expanded, ktorej výber je mi vždy veľmi blízky a som rada, že často prináša aj mnohé tabuizované témy.

Je pre mňa ťažké vybrať jediný film, ale rozhodla som sa pre Čiary režisérky Barbory Sliepkovej, páči sa mi, ako artovo zobrazuje moje srdcové rodné mesto; mesto, ktoré dnes často vplyvom politických udalostí dostáva rany z každej strany. Vo filme sa mi páči kontrast medzi krásou a drsnosťou či niekedy až neokrôchanosťou nášho mesta a do toho jemne vsadené príbehy ľudí z tohto mesta. Veľmi dôležitou súčasťou Čiar bola pre mňa hudba, o ktorú sa postaral Jonatan Pastirčák. Považujem ho za záruku kvalitného a jedinečného výsledku.