Obľúbené slovenské filmy Zdena Gálisa

Zdeno Gális

Písmo: A- | A+

Keď dostanem otázku na obľúbený slovenský film, zakaždým mi spontánne napadne film Martina Šulíka Záhrada. Myslím, že tento titul dnes už môžeme smelo zaradiť medzi slovenské kultovky. Po revolúcii vznikali rôzne, nazvime to, kreatívne filmy, ale tento medzi nimi vynikol svojou rozprávačskou kvalitou a kompaktnosťou všetkých zložiek.

Mám pocit, že všetko v ňom veľmi dobre spolu hralo – skvelá kamera Martina Štrbu, v tých časoch už osvedčený scenáristický tandem Šulík – Šulaj (tu sa pridal ešte Leščák), veľmi dobrý hudobný podklad (soundtrack) ešte lepšieho Vlada Godára a v neposlednom rade herecké výkony Luknára, Šulajovej, Labudu či Melkoviča, ktorí zapadli do tohto záhradného kokteilu, kde sa mystická atmosféra vidieka mieša s témou úteku z mesta. Film je, prenesene, jednou z výpovedí, ktorá bola taká potrebná pre deväťdesiate roky. Pre mňa osobne je to najlepší Šulíkov film.

Jeho druhým najlepším (pre mňa) je film Všetko, čo mám rád. Opäť scenáristicky zastrešený duom Šulík – Šulaj. Trochu smutný, ale v podstate aj vtipný film, kde sa objaví môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ Rudolf Sloboda. A zahral si v ňom aj syn môjho najobľúbenejšieho slovenského muzikanta Deža Ursinyho Jakub. Takže pre mňa vlastne titul filmu o nich vypovedá doslovne.

Z novších filmov ma zaujal Invalid. Ako kinára, ktorý prevádzkuje kino v Kremnici, ma prekvapila návštevnosť na tomto titule. Vlastne si ani neviem spomenúť, či v porevolučnej dobe prilákala do kín toľko návštevníkov práve slovenská komédia – v tomto má Invalid prvenstvo.

Vo všeobecnosti sa ešte donedávna na Slovensku veľa filmov netočilo, a už vôbec nie žánrových komédií, preto ma úspech tohto titulu milo prekvapil. Divák, ktorý sa dokáže pozrieť na svet a filmy s nadhľadom, sa nemôže na mnohých scénach schuti nezasmiať.

Myslím, že v súčasnosti sa slovenský filmový priemysel rozbehol celkom slušne a tvorcovia vyrábajú kvalitné a originálne tituly, aj keď nemusia mať práve vysokú návštevnosť (napríklad Čierne na bielom koni, Môj pes Killer, Punk je hneď!, …).

Veď povedzme si úprimne – to, že sa film páči širokej verejnosti, ešte neznamená, že je aj skutočne dobrý. Zrejme sa v tomto nezhodnem s niektorými predstaviteľmi súčasného politického vedenia kultúry, ktorí (asi) nerozumejú tomu, že sa oplatí investovať financie aj do filmov, ktoré nie sú kasovými trhákmi.

Bohužiaľ, so znepokojením sledujem dianie okolo Audiovizuálneho fondu a snahy o oslabenie vplyvu odborníkov v rozhodovacích procesoch.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Nikto ma nemá rád. FOTO: Bontonfilm SK

recenzia Nikto ma nemá rád

Sára a Martin totiž predstavujú rôzne formy „inakosti“. Ona – atraktívna žena pracujúca v skoro výhradne mužskom prostredí armádneho veliteľstva a napriek tomu bez partnera, on – zdráhavý v nadväzovaní romantických vzťahov pre telesné znaky nespĺňajúce predstavy okolitých ľudí. A hoci sa na začiatku javia skúsenosti Sáry a Martina, prameniace z odlišnej situácie, ako neporovnateľné, ukáže sa, že sa zrkadlia rovnako, ako úprimne pociťovaná osamelosť a pocit osamelosti vnucovaný ostatnými. Film sa síce zameriava na približovanie vnútorného sveta protagonistov, rovnako veľký dôraz však kladie aj na ich exponovanie v situáciách, keď na ich odlišnosť priamo poukazujú ich blízki aj spoločnosť. Nie samotná Sára a Martin, ale práve repetitívne zobrazovanie predstáv okolia v konečnom dôsledku vytvára obraz ich inakosti a ovláda ich vzťah. Podčiarkovanie toho, že to, ako nás vníma spoločnosť, môže byť silnejším faktorom v definovaní našej identity než naše vlastné vnútorné prežívanie, je obzvlášť prítomné v prípade Sáry. Snímka sa nezameriava na hľadanie konkrétnej príčiny, prečo Sára pred stretnutím s Martinom nemala romantického partnera, a teda jej automaticky predpokladanej osamelosti. Dokonca ani nenaznačuje, či jej samota vyhovovala, alebo nie. Sára nie je vykreslená ako „hľadajúca“ žena, ale ako niekto, kto je jednoducho definovaný tým, že nemá partnera. Vyhýbanie sa jednoduchej odpovedi...
Ľudovít Filan pri nakrúcaní filmu Vreckári (1967). FOTO: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Ľudovít Filan

Ľudovít Filan študoval v rokoch 1943 – 1946 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom sa zamestnal ako úradník na Povereníctve vnútra, kde pôsobil v rokoch 1946 až 1951. V období od mája 1949 do novembra 1951 zastával funkciu krajského veliteľa Štátnej bezpečnosti v Nitre a potom dlhé roky pôsobil ako novinár – v rokoch 1952 až 1959 bol reportérom a fejtónistom denníka Práca a v rokoch 1959 – 1960 redaktorom týždenníka Predvoj. Neskôr sa začal intenzívne venovať tvorbe rozhlasových hier a filmových a televíznych scenárov. Do slovenského filmu aktívne vstúpil v šesťdesiatych rokoch. Stal sa dramaturgom a režisérom Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba. To predstavovalo významný krok v jeho kariére. Filanovým scenáristickým debutom bol film Havrania cesta (1962, r. Martin Hollý), ktorý napísal podľa vlastnej rozhlasovej hry A bolo svetlo a potvrdil v ňom svoj výnimočný dramatický talent. Ako režisér debutoval snímkou Vreckári (1967), ktorá v slovenskom hranom filme drží primát v použití zadnej projekcie, nasledovali Naši pred bránami (1970), Letokruhy (1972), V každom počasí (1974) alebo Zlatá réva (1977) o zlučovaní vinohradníkov do JRD. Počas svojho pôsobenia na Kolibe režíroval celkom šesť filmov a ako autor námetu a scenára sa podpísal pod snímky Jána Lacka Výhybka (1963) a Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965) či pod film Jána Zemana Na konci diaľnice (1982). V osobných spomienkach...
Zobraziť všetky články