ných aj nesúťažných sekciách. Nechýbali kurátorované pásma, industry program a sprievodné podujatia.
Druhá desaťdňová Ji.hlava trvala od 24. októbra do 2. novembra. V retrospektívach sa zamerala na kolektívny film a tému jedla vo filme. V nadväznosti na minulý ročník premietla niekoľko filmov taiwanského režiséra Cai Ming-lianga, ktorý tentoraz v Jihlave počas festivalu nakrútil snímku zo svojej série Walker. Festivalovú znelku pripravil ukrajinský režisér Sergej Loznica. V párminútovej dokrútke zachytil nenápadný, ale rušivý fragment z ukrajinského metra v Dnipre.
Ťažoba striebra
Ji.hlava spravidla otvára aktuálne spoločenské témy, viac či menej explicitne formuluje otázky týkajúce sa ľudského prežívania v rôznych politických a ekonomických systémoch či počas medzinárodných vojnových konfliktov.
Film Striebro, ktorý vyhral hlavnú festivalovú súťažnú sekciu Opus Bonum, približuje život baníkov pracujúcich v najvyššie položenej bani na striebornej hore v Bolívii. Poľská režisérka Natalia Koniarz sleduje banícky kolektív pri náročnom hľadaní a extrahovaní strieborných žíl, ako aj život rodín v izolovanej osade pod vrcholom hory. Baníci pracujú sami na seba, nie sú pod žiadnou firmou, vykorisťuje ich len systém sám. Často idú za hranice síl aj bezpečnosti, aby zaopatrili rodinu. Aj deti občas zídu z hory, aby si privyrobili pouličným predajom polodrahokamov, ktoré nájdu v bani. V krásnom obraze sa formuluje výpoveď filmu, nikoho nespovedá, len opatrne pozoruje. Spotené telá baníkov s nánosom šedého kamenného prachu sa trbliecu akoby baníci sami boli zo striebra. Striebro zaslúžene získalo v sekcii Opus Bonum aj cenu za najlepšiu kameru (Stanisław Cuske).
Spomaliť a sledovať
V súťažnej sekcii Česká radosť získal cenu za najlepšiu kameru slovenský film Letopis režiséra, kameramana a fotografa Martina Kollara. V esejistickom filme, ktorý by sme mohli označiť aj za dokumentárnu báseň, vytvára pomaly plynúci, ale postupne premenlivý obraz krajiny. Zábery, ktoré nasnímal sám Kollar, vychádzajú z jeho fotografickej poetiky a rukopisu, jeho citlivému pohľadu neuniká žiadna mikroakcia. Podobne, avšak už za hranicami Slovenska, sleduje svet esej slovenskej režisérky Terezy Smetanovej Seablindness, ktorú uviedla sekcia Krátka radosť. V meditatívnom zázname súžitia lodí a ľudí v európskych prístavoch iniciuje úvahy o ekologickej zodpovednosti globálnej dopravy. Hovorí aj o premene významu tradičného miesta človeka, ktoré v tomto prípade reprezentuje namiesto stabilného „prístavu neustály pohyb. ”.
Opačne, o ľuďoch na cestách, rozpráva film Ľudia bez miesta čilského režiséra Carlosa Arayu súťažiaceho v hlavnej sekcii Opus Bonum. Film otvára epilóg spájajúci poetický odkaz režiséra zosnulému kamarátovi so zábermi miest z Google Maps. Postava zosnulého kamaráta – vodiča autobusu ožíva ako fiktívny rozprávač. Približuje nám jednotlivých cestujúcich svojej pravidelnej linky, pričom film stále využíva 3D mapy ako vizuálny archív miest.
Prieskumy obrazu
V súťažnom pásme Fascinace získala zvláštne uznanie slovenská výtvarníčka Paula Malinowska za film Vetviace sa svetlo a záblesky úsvitu, ktorý vytvorila minulý rok ako laureátka Ceny Oskára Čepana. Počítačovou 3D animáciou vymodelovala makroštruktúry tiel svetlušiek, ktoré ju zaujali svojou svetelnou synchronizáciou a komunikáciou v rámci roja. Film sa v komentári inšpiruje vedeckým bádaním, z ktorého autorka vychádza. Nejde však o náučný film, ale o ekofikciu, ktorou poukazuje na pominuteľnosť prírody a jej fenoménov.
Ekologických tém a naratívov sa na Slovensku už tradične dotýka dokumentaristka Viera Čákanyová, ktorá po trilógii filmov Frem, Biela na bielej a Poznámky z Eremocénu uviedla v Jihlave krátkometrážny film Bardo. Vychádzajúc zo skúsenosti s terapeutickým pobytom v absolútnej tme, autorka pomocou obrazov generovaných umelou inteligenciou uvažuje o vlastnej predstave tmy. Skôr než akýsi konečný stav ju pociťuje ako liminalitu – ako stav medzi bytím aj nebytím, medzi ktorými sa nevie rozhodnúť. Film uviedli v sekcii Česká radosť a jeho premietanie sprevádzal krst monografie Človek na okrAI. Postantropocén Viery Čákanyovej, filmovej teoretičky Jany Dudkovej, ktorá sa dlhodobo a systematicky venuje Čakányovej tvorbe.
Umelá inteligencia a etika?
