„Len hip-hopom svet nezmeníme!“ tvrdí jeden z protagonistov poľského filmu Miništranti. Snímka režiséra Piotra Domalewského patrila v súťaži FIPRESCI na 32. IFF Art Film Košice (19. – 25. júna. 2026) k mojim favoritom. Nakoniec si z festivalu odniesla Cenu divákov.
Miništranti
Miništranti nie sú po formálnej stránke nejako výnimočným filmom. V záplave klasicky festivalovej produkcie zameranej na neveselšie stránky života však priniesli svetielko nádeje, že svet nemusí byť až taký „skazený“. Ponúkli osviežujúci detský pohľad na realitu okolo nás, perspektívu ešte nepoznačenú relativizáciou hodnôt. Viera v dobro a spravodlivosť je hlavnou hnacou silou štvorice protagonistov Miništrantov, ktorí narážajú na nepoctivosť a chamtivosť cirkevných hodnostárov. A poctiví nie sú ani všetci tí, ktorým pomôžu.
Snímke, v ktorej sa malí hrdinovia konaním dobra pokúšajú zmeniť svet a pomôcť ľuďom v núdzi, dominujú autentické výkony štvorice mladých chlapcov okorenené vtipnými rapovými vložkami. Humor vo filme Miništranti často vychádza aj z kontrastu piety a detskej bezprostrednosti.
Musíme prežiť
Svetielko nádeje do témy klimatickej zmeny prináša zase dokumentárny film slovenského režiséra a producenta Tomáša Krupu Musíme prežiť. Keď začal pred siedmimi rokmi vznikať, klimatická kríza bola top témou. Postupom času ju vytlačili „aktuálnejšie“ hrozby, to však neznamená, že sa ju podarilo vyriešiť.
Krupa nakrúcal v Mongolsku, Grónsku, Austrálii a Amerike. Na miestach, kde klimatická kríza neznamená len výkyv počasia, ale má reálny, často drastický dopad na ľudí a prostredie, v ktorom žijú. Práve človek je v centre Krupovho záujmu, keď skúma, ako sa dokáže vyrovnať so životnými podmienkami, ktoré sa zrazu menia dramatickou rýchlosťou. Zmeny, ktoré klimatická kríza prináša sleduje Krupa z perspektívy ľudí, ktorých sa už bytostne dotkli. Zobrazuje silu človeka a jeho schopnosť odolávať a adaptovať sa – hoci aj tým, že svoje obydlie celé presunie, zakope ho pod zem alebo v nehostinnej púšti vytvorí oázu. Bonusom sú krásne zábery kameramanov Martina Čecha a Ondřeja Szollosa.
Navždy
Modrého anjela pre najlepšiu snímku Medzinárodnej súťaže hraných filmov získala na 32. ročníku IFF Art Film v Košiciach rakúsko-nemecká dráma Navždy. Jej režisérke Sandre Wollner zároveň porota udelila Modrého anjela za réžiu. Snímka rozpráva o strate blízkeho človeka a na trúchlenie sa pozerá z časového odstupu. To režisérke umožňuje obísť vyhrotené reakcie po nečakanej strate milovaného človeka a sústrediť sa na dlhodobejšie dôsledky toho, keď jeden člen rodiny nečakane odíde.
Nádej je tu prítomná v podobe snov, predstáv či spomienok, ktoré v záverečnej tretine úplne zmenia povahu filmu. Realita sa tu miesi s vidinami do veľkolepej záverečnej „halucinácie“, v ktorej je čoraz ťažšie rozoznať čo je a čo nie je skutočné. Čo sa odohráva naozaj a čo sa deje iba v mysliach postáv. Navonok vyrovnaných no vo vnútri dusiacich sa žiaľom. Viac o víťazných filmoch IFF Art Film 2026 čítajte tu.
Made in EU
Postava robotníčky v textilnej továrni stvárnenej Gerganou Pletnyovou vo filme Made in EU zdanlivo nemá žiadnu nádej. Je vydaná na milosť a nemilosť svojho zamestnávateľa a neskôr aj celého mestečka, ktoré si ju v období pandémie vyberie za obetného baránka. Hrdinka aj publikum sa síce v závere dočká nádeje na lepší život, je to však nádej s otáznikom. Veľmi komplexný film Stefana Komandareva otvára množstvo aktuálnych tém a naša porota Medzinárodnej federácie filmových kritikov FIPRESCI, ktorú som tvoril spolu s holandskou filmovou novinárkou Clementine van Wijngaarden a francúzskym filmovým novinárom Pierrom-Yvesom Rogerom, mu udelila Cenu FIPRESCI. Okrem nej získal aj Zvláštne uznanie od poroty Medzinárodnej súťaže filmov zo strednej a východnej Európy. Viac o filme napísal kolega z poroty FIPRESCI Pierre-Yves Roger.
Celkovo porota FIPRESCI na 32. IFF Art Film 2026, Košice hodnotila osem filmov. Tri súťažili v hlavnej Medzinárodnej súťaži hraných filmov, štyri sa o cenu uchádzali aj v Medzinárodnej súťaži filmov zo strednej a východnej Európy a jeden z nich festival premietal v sekcii Vo svetle tieňov. Tá sa venovala výrazným príbehom žien. Z jej ponuky porota FIPRESCI videla silný celovečerný debut režisérky Kosary Mitić 17. Ak by sme udeľovali cenu za herecký výkon, jeho predstaviteľka Eva Kostic by patrila k favoritkám.
Dcéra môjho otca
Projekcie súťaže FIPRESCI sa mi kryli s niektorými inými projekciami, a tak som si na festivale nestihol pozrieť ani novinku Kuko, Drobček & Raťafák zasahujú režisérov Andreja Kolenčíka a Juraja Šlauku, ani debut Pavla Hirjaka Posledná sezóna. Oba však čoskoro prídu do distribúcie (Kuko už začiatkom augusta, Posledná sezóna začiatkom septembra).
Z nových slovenských filmov sa mi okrem koprodukčného česko-slovenského Wirbelu (r. Tomáš Hubáček), ktorý ma zaujal najmä kamerou a podmanivými obrazmi vlniacej sa krajiny, podarilo vidieť maďarsko-slovenský dokumentárny film Ley Podhradskej Dcéra môjho otca.
Podhradská sa vo svojom celovečernom debute vybrala po stopách svojej stratenej nevlastnej sestry. Postupne zmizla zo života rodiny, ktorá ju za takmer tri desaťročia nechala odísť do úplného zabudnutia. Podhradskej sa po rokoch podarilo zistiť, že žije a konfrontuje jej príbeh so spomienkami rodiny. Pamätáme si veci tak, ako sa stali, alebo tak, ako si ich chceme pamätať? Chýba stratená žena vôbec niekomu? Film krúži okolo rodinných tajomstiev a rozpráva o žene, ktorá stratila cestu. Impulz od nevlastnej sestry jej možno dodá silu začať odznova.
Spasenie
Okrem satirickej komédie Catane rumunskej režisérky Ioany Mischie, ktorá si berie na mušku absurdity nefunkčného systému a pokrytectvo, som stihol aj film Spasenie.
