Záber z filmu Zátišia (r. Helke Misselwitz, 1984). Foto: Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

ohlasy Umelecká autonómia a polyfónia

71. Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

Martin Kaňuch

Písmo: A- | A+

Takýmto titulom deklarovalo svoju festivalovú filozofiu nové vedenie Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene, ktorého 71. ročník sa uskutočnil v dňoch od 29. apríla do 4. mája. Manifestácia otvorenosti myslenia o filme vyjadruje snahu vymedziť sa voči účelovým politickým konfrontáciám a ostrakizácii festivalu.

Po minuloročnej napätej atmosfére sporu o formách prejavovania podpory či angažovanosti a s nálepkou „sionistického“ festivalu sa nové vedenie spolu s tímom kurátorov pokúsili v spoločnom úvodnom vyhlásení pripomenúť to najpodstatnejšie z jeho ideovej podstaty.

V prvom rade ho definujú ako priestor pre nezávislosť a rôznorodosť estetických postojov v programe festivalu. „Krátky film podľa nás reprezentuje jedinečný experimentálny potenciál filmovej kondenzácie – hravý formát, ktorý je krátky, ale nie redukujúci.“ Formát krátkeho filmu festival vytrvalo propaguje ako katalyzátor i výkladnú skriňu nových vývojových trendov. Plus, v Oberhausene akoby vždy paradoxne platilo, že krátkosť filmu je ideálna na provokatívnosť, kontroverznosť či výbušnosť výpovede. Svoj tradične nekonformný pohyb v tomto „poli tenzie“ festival potvrdil aj tohto roku v hlavnom tematickom programe, ktorý bol venovaný filmom „najbližšieho“ suseda z čias studenej vojny – Nemeckej demokratickej republiky.

Z hľadiska možností kontaktov, výberu filmov a ich prezentácie bol ľad ešte tenší ako pri iných socialistických krajinách. Pri festivalových „susedských“ rokovaniach hrali rolu ideologické predsudky, podozrievanie (aj z domácich prostredí), resp. odlišné predstavy o sebaprezentácii. Každá voľba filmu sa mohla stať a často sa aj stávala politickou kauzou v oboch krajinách, ktoré mali obecne problém s uznávaním legitimity toho odcudzeného druhého, podivného „cudzinca v nás“.





Záber z filmu Zátišia (r. Helke Misselwitz, 1984). Foto: Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články