Záber z filmu Zátišia (r. Helke Misselwitz, 1984). Foto: Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

ohlasy Umelecká autonómia a polyfónia

71. Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

Martin Kaňuch

Písmo: A- | A+

Takýmto titulom deklarovalo svoju festivalovú filozofiu nové vedenie Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene, ktorého 71. ročník sa uskutočnil v dňoch od 29. apríla do 4. mája. Manifestácia otvorenosti myslenia o filme vyjadruje snahu vymedziť sa voči účelovým politickým konfrontáciám a ostrakizácii festivalu.

Po minuloročnej napätej atmosfére sporu o formách prejavovania podpory či angažovanosti a s nálepkou „sionistického“ festivalu sa nové vedenie spolu s tímom kurátorov pokúsili v spoločnom úvodnom vyhlásení pripomenúť to najpodstatnejšie z jeho ideovej podstaty.

V prvom rade ho definujú ako priestor pre nezávislosť a rôznorodosť estetických postojov v programe festivalu. „Krátky film podľa nás reprezentuje jedinečný experimentálny potenciál filmovej kondenzácie – hravý formát, ktorý je krátky, ale nie redukujúci.“ Formát krátkeho filmu festival vytrvalo propaguje ako katalyzátor i výkladnú skriňu nových vývojových trendov. Plus, v Oberhausene akoby vždy paradoxne platilo, že krátkosť filmu je ideálna na provokatívnosť, kontroverznosť či výbušnosť výpovede. Svoj tradične nekonformný pohyb v tomto „poli tenzie“ festival potvrdil aj tohto roku v hlavnom tematickom programe, ktorý bol venovaný filmom „najbližšieho“ suseda z čias studenej vojny – Nemeckej demokratickej republiky.

Z hľadiska možností kontaktov, výberu filmov a ich prezentácie bol ľad ešte tenší ako pri iných socialistických krajinách. Pri festivalových „susedských“ rokovaniach hrali rolu ideologické predsudky, podozrievanie (aj z domácich prostredí), resp. odlišné predstavy o sebaprezentácii. Každá voľba filmu sa mohla stať a často sa aj stávala politickou kauzou v oboch krajinách, ktoré mali obecne problém s uznávaním legitimity toho odcudzeného druhého, podivného „cudzinca v nás“.





Záber z filmu Zátišia (r. Helke Misselwitz, 1984). Foto: Medzinárodný festival krátkych filmov Oberhausen

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Otec Oscar Herečka Aňa Geislerová, producentka Veronika Paštéková a producent Anton Škreko. Foto: archív Veroniky Paštékovej

Kam dôjde Otec na ceste k Oscarom?

Slovenským kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov je tento rok snímka Otec Terezy Nvotovej. To, či dostane šancu priblížiť sa k Oscarovi, sa dozvieme už 16. decembra, keď americká Akadémia filmových umení a vied zverejní takzvaný shortlist s pätnástkou predvybraných filmov. Z nich vzíde pätica nominovaných titulov. O tom, že Slovensko bude v oscarovom súboji zastupovať Otec, sa jeho tvorcovia dozvedeli v deň slovenskej premiéry filmu na festivale Cinematik 10. septembra. „Je to trochu nešťastné, lebo iné krajiny už pracovali na kampani. Tá pozostáva zo zabezpečenia PR agentúry v Amerike – my máme aj európsku agentúru a tiež agentúry na sociálne siete. Vzhľadom na krátkosť času bolo ťažké zabezpečiť skúsené, ale zároveň cenovo dostupné agentúry,“ vysvetľuje pre filmsk.sk producentka Otca Veronika Paštéková zo spoločnosti DANAE Production. Kvituje, že tvorcom vyšiel v ústrety Audiovizuálny fond a promptne hodnotil ich žiadosť o podporu reprezentácie Slovenska v súvislosti s domácou oscarovou nomináciou. „Inak by sme museli čakať na výsledky až niekedy do decembra,“ hovorí Paštéková a dodáva, že na prezentáciu filmu v zahraničí v súvislosti s Oscarmi zohnali financie aj z ďalších súkromných zdrojov a tiež ich podporila televízia Joj. Rady od skúsených kolegov O kampani sa tvorcovia radili aj s kolegami zo zahraničia. „Vo chvíli, keď sme sa dozvedeli o nominácii, radili sme sa s českým koprodukčným partnerom moloko film, s Jiřím Mádlom (ten sa vlani...
recenzia Potopa Sára Chripáková vo filme Potopa. Foto: Continental film/Oliver Záhlava

recenzia Potopa

Trojicu silných debutov roku 2025 uzatvára film Potopa Martina Gondu. Podobne ako Nepela Gregora Valentoviča a Hore je nebo v doline som ja Kataríny Gramatovej ide o filmový príspevok ku kolektívnej identite Slovenska. S prvým ho spája historická doba štátneho socializmu, s druhým vykreslenie života izolovanej vidieckej komunity. Gonda sa v Potope vrátil do kraja, kam zasadil už svoj absolventský film Pura Vida (2019). Okrem autentického prostredia a obsadenia rolí nehercami využil aj tentokrát v dialógoch rusínčinu. Casting spája neopozerané tváre z Rusínskeho národného divadla Alexandra Duchnoviča s typovo vhodne obsadenými a režijne výborne vedenými neherečkami a nehercami. Ide o prvý celovečerný hraný film nakrútený dominantne v jazyku štvrtej najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku. Pre látku, ktorú spracúva, je to kľúčové. Pojednáva totiž o pamäti miesta, kultúrnej identite a traume vysídlenia. Jazyk, ktorým postavy rozprávajú, vyrastá priamo z krajiny a jej tradícií – zračí sa v ňom spôsob myslenia i života. Krajina zvaná Starina Nomen-omen: Starina. Dnes najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku. Názov dostala podľa jednej zo siedmich zatopených rusínskych obcí, z ktorých sa muselo obyvateľstvo vysťahovať. Staré dediny, ktoré si naprieč generáciami zachovávali spôsob života, jazyk i tradície, museli ustúpiť novému životu v socialistickom zriadení. Nebol to ojedinelý príbeh. Počas štyroch povojnových dekád takto zanikli desiatky dedín pri výstavbe Oravskej priehrady, Domaše, Liptovskej Mary a Novej Bystrice....
Zobraziť všetky články