Prvý slovenský PRIDE

VOD: Prvý slovenský PRIDE

Barbora Nemčeková

Písmo: A- | A+

(r. Roman Stráňai, 2022)

– dostupné na DAFilms.sk

Krátkometrážny film extrahuje vybrané momenty a osoby aktivistického hnutia LGBTI+ a prostredníctvom historického exkurzu upozorňuje na to, že PRIDE v roku 2010 nebol prvým zhromaždením svojho druhu na Slovensku. Už v roku 1992 sa pod gesciou hnutia Ganymedes a asociácie ILGA (Medzinárodná asociácia lesieb, gejov, bisexuálnych, trans a intersex ľudí) konala medzinárodná konferencia, ktorej súčasťou bol aj krátky pochod. (V tom istom roku sa zároveň v PKO konal prvý reprezentačný Gay Ples, v roku 2001 prebehli prvé Pochody Inakosti.) Film mapuje, ako na vývoj pochodov PRIDE vplývali politici a političky, predovšetkým ich vyhlásenia proti LGBTI+, homofóbne referendum o rodine, ako aj diskriminačný postoj spoločnosti a nálady v nej, ktoré snahu zorganizovať PRIDE sprevádzali. Prvý bratislavský PRIDE sa konal v roku 2010, nakoniec však pochodom nebol, keďže prítomnosť davu extrémistov predstavovala bezpečnostnú hrozbu.

Aktivisti vo filme hovoria o svojich coming outoch, o vyhorení, ktoré prišlo aj v dôsledku nenávisti namierenej voči osobám angažovaným v organizovaní PRIDE-u. „Za tie roky som si musel v hlave prestaviť časový rámec, v ktorom uvažujem. Prestal som uvažovať v rokoch a začal som uvažovať v desaťročiach. To, čo sa dialo v roku 2010, bolo pre mňa začiatkom niečoho, na čom budeme musieť ešte 20 – 30 rokov pracovať, aby sme videli trvalé zmeny v spoločnosti. Musel som sa s tým vysporiadať a povedať si: Áno, má to zmysel robiť, lebo ten priestor, ktorý vytvárame, dokáže mnohých ľudí naplniť nádejou, energiou, dať im odvahu žiť svoje životy,“ hovorí vo filme bývalý organizátor PRIDE-u a v súčasnosti organizátor košického PRIDE-u Róbert Furiel.

Slovenskom a predovšetkým hnutím za práva LGBTI+ otriasla v októbri 2022 vražda dvoch mladých osôb pred Teplárňou. V roku 2024 je naďalej počuť z úst političiek a politikov nenávistné a hlboko diskriminujúce vyjadrenia na adresu LGBTI+ ľudí. „Atmosféra súčasného Slovenska je mlčiaca väčšina, ktorá ťa nechá v štichu,“ hovorí aktivistka Hana Fábry. 14. Dúhový PRIDE Bratislava sa koná v sobotu 20. júla na Námestí slobody.

Záber z filmu Prvý slovenský PRIDE. FOTO: Roman Stráňai

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články