Slnko v sieti 2024

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“

Jaroslav Hochel

Písmo: A- | A+

Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku.

Tri šťastné trinástky

Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej.

Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš Berka za film Slúžka.

Sloboda, empatia, citlivosť sú dôležité

Ocenenie za najlepšie kostýmy získala Katarína Štrbová Bieliková za film Slúžka. „Pre mňa je tento film o tom, aké tragické je žiť v neslobode, nemôcť sa prejaviť a nemôcť žiť podľa svojich predstáv. Sloboda je jednou z najdôležitejších vecí, ktorú si musíme chrániť, a preto dúfam, že aj naďalej budeme môcť tvoriť na Slovensku slobodne,“ povedala Štrbová Bieliková. Aj ocenenie za najlepšie masky putuje k Slúžke, do rúk Martina Blizniaka a Miroslavy Krepsovej. Najlepším animovaným filmom uplynulého roka sa stal Tonko, Slávka a kúzelné svetlo režiséra Filipa Pošivača. Slovenský koproducent Jakub Viktorín (koproducentkou bola aj Pavla Janoušková Kubečková) povedal: „Náš film je o jedenásťročnom Tonkovi, ktorý svieti a je iný, a o tom, že byť iný neznamená byť nemilovaný alebo byť na okraji spoločnosti. Okolo nás sa teraz však dejú veci, keď ľudia, ktorí sa dostali k moci, berú niečo, čo je odlišné alebo čomu nerozumejú, ako niečo nebezpečné. Myslím si, že za získanou mocou iba skrývajú svoj strach a zbabelosť.“ A Filip Pošivač: „Navzdory tomu, čo sa práve teraz deje v slovenskej kultúre a z čoho sme v Čechách veľmi znepokojení, dúfam, že kreatívna spolupráca so slovenskými tvorcami bude pokračovať. Chcel by som využiť príležitosť a verejne podporiť slovenskú občiansku spoločnosť práve za to, že bojuje v mene hodnôt, ktoré sú veľmi dôležité pre moju prácu – je to empatia a citlivosť.“

Bruno Ciberej pripomenul 15. výročie vzniku Audiovizuálneho fondu v „pásme“, ktoré vtipne nazval (na spôsob bulvárnej tlače) Tri mýty o Audiovizuálnom fonde. Číslo 3 vás šokuje. Postupne vyvracal mýty o tom, že AVF podporuje len filmy, len artové filmy a len úzky okruh tvorcov.

Najlepším dokumentárnym filmom sa stala Emília režiséra Martina Šulíka a producentov Dávida Čorbu a Maria Homolku. Ocenenie v televíznej kategórii získala Matematika zločinu režiséra Petra Bebjaka, ktorý minisériu aj produkoval spolu s Ivou K. Jestřábovou a Rasťom Šestákom. Bebjak má vo zvyku nazývať veci pravými menami: „Pekný večer prajem aj všetkým duchovným bezdomovcom, aj ľuďom tvoriacim umenie, ktoré niekto nazýva umením proti ústave alebo umením transsexuálnym alebo zvrhlým, ale pre niekoho toto umenie môže byť inšpiratívne, pretože to je sloboda. Sloboda je aj to, že tu môžem stáť a slobodne povedať, že nesúhlasím s tým, ako vládna garnitúra v súčasnosti funguje, ako šíri nenávisť, strach, dezinformácie, klamstvo, ako arogantne vytvára nepriateľov a snaží sa tak rozoštvať našu spoločnosť. To je cesta k neslobode.“

Martin Huba predstavil jednu z významných osobností slovenského herectva Božidaru Turzonovovú, ktorá si prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. V zostrihu jej hereckých úloh zarezonovala veta, ktorú vyslovila ako Ema Destinová vo filme Jiřího Krejčíka Božská Ema: „Je jistá čára, přes kterou člověk nesmí.“

Odvážny hlas Dany Droppovej

Slnko v sieti za najlepšie audiovizuálne efekty si prevzali Michal Křeček a Josefína Jiráňová (Tonko, Slávka a kúzelné svetlo) a v ďalších dvoch kategóriách triumfoval opäť Invalid: autori hudby Matúš Široký a Marcel Buntaj a majster zvuku Viktor Krivosudský. Po tomto bloku ocenení moderátor pripomenul 100. výročia narodenia Jozefa Kronera a Ladislava Chudíka, opäť aj zostrihom ich filmových úloh. Víťazné ťaženie Invalida pokračovalo ocenením za strih pre Mateja Beneša, kým snímka Tonko, Slávka a kúzelné svetlo si pripísala na konto Slnko v sieti za kameramanský výkon pre Denisu Buranovú. Divácku cenu Slnko v sieti získal Invalid. Za tónov skladby Ten zlodej čas v podaní speváčky Denniyah pripomenul galavečer osobnosti audiovizuálneho sveta, ktoré nás opustili za uplynulý rok.

Ocenenie za najlepšiu réžiu si za film Invalid prevzal Jonáš Karásek, ktorý konštatoval, že jednou z tém filmu je arogancia moci a v tomto období sa fikcia priblížila k realite. Ocenenie za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe si za titulnú postavu v Invalidovi odniesol Gregor Hološka, ktorý zdôraznil, že vo filme ide aj o inakosť – v tomto prípade fyzický hendikep – a tá si vyžaduje empatiu a citlivosť. Obdobnú cenu v ženskej kategórii získala Dana Droppová za postavu Anky v Slúžke a z pódia rezonovali jej slová: „Už dlhší čas pociťujem veľkú beznádej a strach, keď sa pozriem, aká budúcnosť asi čaká Slovensko – a nielen v nasledujúcich rokoch, ale aj nasledujúcich dňoch. Je strašidelné, aké absurdné informácie sa dozvedáme, aké rozhodnutia a kroky sa odohrávajú pred našimi očami. Ale verím, že naším konaním a každodenným správaním k sebe navzájom s tým niečo spravíme.“

Invalid, Slúžka či Svetloplachosť?

Z troch filmov nominovaných v kategórii hraný film – popri Invalidovi a Slúžke to bola ešte Svetloplachosť Ivana Ostrochovského – zvíťazil Karáskov Invalid v produkcii Maroša Hečka a Petra Veverku. Ocenenie im odovzdala prezidentka SFTA Katarína Krnáčová, ktorá túto príležitosť využila aj na príhovor filmárskej obci: „Chcem vás vyzvať, aby sme boli k sebe navzájom vľúdni. Podporujme sa navzájom. Tešme sa z úspechov druhých, aj preto, že dnešný úspech jedného môže pomôcť budúcemu úspechu toho druhého. Upevňujme aj naďalej svoju komunitu, zveľaďujme vzťahy, ale aj férové podmienky na našu prácu, lebo len vtedy, keď budeme jednotní, budeme dostatočne silní, aby sme dokázali ochrániť umenie ako súčasť našej kultúry a najmä ubrániť potrebnú slobodu tvorby a slobodu slova a tým zachovať existenciu a rast aj slovenského filmu. Kolegovia a kolegyne z Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia, Fondu na podporu kultúry národnostných menšín a najmä z RTVS, aj Slovenská filmová a televízna akadémia stojí pri vás.“

Ceremoniál (podľa scenára Tomáša Dušičku a Richarda Raimana v Raimanovej réžii) balansoval medzi úsilím o istú dôstojnosť a vážnosť a snahou o odľahčenie a humor (občas trochu silený). Nad oceneniami v niektorých kategóriách možno v údive nadvihnúť obočie, ale také proste boli výsledky hlasovania členov SFTA. No v príhovoroch ocenených často zazneli – museli zaznieť – slová sloboda a nesloboda. Tie ocenenia možno už o rok-dva nebudú také dôležité, nebude až tak záležať na tom, že Invalid ich má sedem a Slúžka štyri. Ale to, v akej miere (ne)slobody budeme žiť, bude aj pre umeleckú tvorbu vrátane audiovizuálnej nesmierne dôležité. Aby sa nestalo, že „v rici“ bude nielen Slnko v sieti, ale aj sloboda tvorby.

Držitelia Národnej ceny Slnko v sieti za rok 2023

Najlepší hraný film

Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

Najlepší dokumentárny film

Emília
REŽISÉR Martin Šulík
PRODUCENT Dávid Čorba, Mario Homolka

Najlepší animovaný film

Tonko, Slávka a kúzelné svetlo
REŽISÉR Filip Pošivač
PRODUCENTI Jakub Viktorín, Pavla Janoušková Kubečková

Najlepšia filmová réžia

Jonáš Karásek
FILM Invalid

Najlepší filmový scenár

Miro Šifra
FILM Úsvit

Najlepší kameramanský výkon

Denisa Buranová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší filmový strih

Matej Beneš 
FILM Invalid

Najlepší filmový zvuk

Viktor Krivosudský
FILM Invalid

Najlepšia filmová hudba

Matúš Široký, Marcel Buntaj
FILM Invalid

Najlepší architekt – scénograf

Tomáš Berka
FILM Slúžka

Najlepšie kostýmy

Katarína Štrbová Bieliková
FILM Slúžka

Najlepšie masky

Martin Blizniak, Miroslava Krepsová
FILM Slúžka

Najlepšie vizuálne efekty

Michal Křeček, Josefína Jiráňová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe

Dana Droppová
FILM Slúžka

Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Éva Bandor
FILM Moc

Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe

Gregor Hološka
FILM Invalid

Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Zdeněk Godla
FILM Invalid

Najlepší televízny film / miniséria / seriál

Matematika zločinu
REŽISÉR Peter Bebjak
PRODUCENTI Iva K. Jestřábová, Rasťo Šesták, Peter Bebjak

Výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre

Božidara Turzonovová

Divácka cena Slnko v sieti

Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

FOTO: Zdenko Hanout

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články