Záber z filmu Pozor, padá SNG! na ktorom vidno maľby v sklade
Písmo: A- | A+

(r. Jana Durajová, Lena Kušnieriková, 2023)

Do 14. 8. je film prístupný zdarma na DAFilms.sk

Dokumentárny film Leny Kušnierikovej a Jany Durajovej vznikal ako študentský projekt, no v dôsledku vleklej rekonštrukcie sa stal ich časozberným celovečerným debutom. Pozor padá SNG! sleduje riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú, jej otca, architekta a spoluautora víťazného návrhu rekonštrukcie Martina Kusého, a architekta Vladimíra Dedečka, autora návrhu modernej dostavby a premostenia SNG z rokov 1969 – 1979.

Kusá od začiatku tvrdí, že o sebe nerada rozpráva, pretože to považuje za nudné. Režisérkam sa ju však podarí zobraziť aj v zraniteľných polohách – keď hovorí nielen o sebe, ale hlavne o chorobe svojho otca, alebo keď s plačom číta Dedečkov list na rozlúčku. Pred kamerou nepôsobí nekomfortne – viackrát svojsky opíše situáciu cez hyberbolizujúcu analógiu či sarkazmus („Stavba je vojna“, „Verejné obstarávanie sú dve škaredé slová… ináč to bolo vymyslené ako dobrá vec, len… aj socializmus bol vymyslený ako dobrá vec“) a výrazným prvkom jej prejavu je roztržitý, hravý spôsob, akým sa pohybuje v priestoroch galérie, či už pri skúmaní škôd, podpise zmlúv alebo znovuotvorení.

Zdá sa, že pre ňu je rekonštrukcia SNG životným projektom, niečím, čo ju zamestnáva odkedy v roku 2010 nastúpila do funkcie, a to nielen v pracovnej rovine, ale aj v osobnej (aj prostredníctvom otcovej participácie na projekte a spoločného trávenia času doma). Núka sa otázka, či je Kusá naozaj jedinou osobou, na ktorej stojí a padá SNG, a či ďalší ľudia zainteresovaní na rekonštrukcii nie sú (alebo sa necítia byť) vynechaní. No miera jej zaangažovanosti a až nezdravej odovzdanosti hovorí viac o chode kultúrnych inštitúcií na Slovensku a o samotnom fungovaní a vnímaní kultúry ako o jej osobe. Inštitúcie totiž naozaj často stoja na individuálnom úsilí a často sú to jednotlivci a jednotlivkyne, ktorí a ktoré riešia – podobne ako Kusá – , všetko od podpisu zmlúv až po upchaté záchody či chýbajúce lepiace pásky.

No takýto modus operandi je neudržateľný: vyžaduje si obrovské množstvo času a energie, ktoré sa nedajú skĺbiť napríklad so starostlivosťou o blízkych, a nasadenie, suplujúce nezáujem vyšších štruktúr, je skôr varovaním než pozitívnym príkladom. Ak totiž na SNG a jej zbierkach nezáleží štátu, musí snahu o jej plnohodnotnú existenciu a uchovanie diel suplovať Kusá a zamestnanectvo SNG (čo pozostáva napríklad z kupovania zvlhčovačov a odvlhčovačov na optimalizáciu vlhkosti v skladových priestoroch). Takéto zúfalé provizórium je kontrapunktom k Dedečkovým oduševneným (a v kontexte dlhého čakania hrejivo naivným) slovám: „Na rekonštrukciu vám predsa musia dať peniaze, veď to je povinnosť vlády (…) veď vyhláste katastrofálny stav!

Záber z filmu Pozor, padá SNG! / Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Oscar 2026 krátky film Záber z krátkeho hraného filmu Dvaja ľudia, ktorí si vymieňajú sliny. Foto: Misia Films

Oscar 2026 – aké sú najlepšie nominované krátke filmy?

Aj na 98. ročníku cien americkej filmovej akadémie Oscar 2026 udelia tri sošky tvorcom krátkych filmov. Víťazov spoznáme 16. marca, slávnostný ceremoniál sa začne o jednej v noci stredoeurópskeho času. O filmy nominované na Oscara v kategóriách krátkometrážnych filmov sa nezaujímam iba preto, že som strihal americký krátky hraný film Most (r. Bobby Garabedian, 2003), natočený v Prahe s českými hercami, ktorý bol pred rokmi nominovaný na Oscara. Môj záujem o krátkometrážne filmy sa totiž zrodil už počas štúdia dokumentárnej tvorby na VŠMU. Nielen z „prinútenia“ pretože to bol cieľ môjho štúdia, alebo ako z núdze cnosť, pretože krátky film urobíte ľahšie a lacnejšie ako film celovečerný. Vždy som obdivoval poviedku ako literárnu formu oproti rozsiahlemu románu a vo filme sa tento fenomén v mojich očiach prejavil práve ako krátky film. Je úctyhodné, že Americká filmová akadémia si stále považuje za dôležité udeľovať ceny aj v krátkej metráži, čo je v ich prípade do 40 minút. Navyše plejáda filmových festivalov, ktoré práve krátku formu preferujú, je obrovská a pokrýva nielen základné rody filmu ako je dokument, animovaný film, hraný film, ale aj art- a arsfilmy, teda umelecké filmy, filmy o umení (čo nie je to isté), o vede, experimentálne, avantgardné, tematicky zamerané na šport, prírodné krásy, horolezectvo, poľnohospodárstvo, ekológiu, cestopisné filmy, populárno-vedecké filmy, nevraviac o hudobných...
33. Febiofest Záber z filmu Ružové sny. Foto: archív SFÚ

33. MFF Febiofest pripomenie Hanáka, Wajdu, Kubricka aj Borušovičovú

Medzinárodný filmový festival Febiofest Bratislava ponúkne až do 17. marca v kinách Lumière a Mladosť súťažné sekcie, nové snímky z veľkých svetových festivalov, ale aj filmové klasiky. „Mne osobne je veľmi blízka sekcia Zrkadlo minulosti – filmy staršieho dátumu, ktoré sú stále mimoriadne atraktívne aj pre dnešného diváka,“ hovorí prezident festivalu Peter Dubecký. Jedným z týchto titulov bude klasika zo zbierky Slovenského filmového ústavu Ružové sny (1976), ktorá si tento rok pripomína 50 rokov od svojho vzniku. „Je to poetický príbeh krásnej Johanky v podaní Ivy Bittovej a Juraja Nvotu ako poštára Jakuba. Aj po päťdesiatich rokoch si ho opäť veľmi rád pozriem a verím, že si ho radi vychutnajú aj diváci,“ približuje prezident MFF Febiofest Bratislava. Na slávnostnom uvedení sa osobne zúčastní režisér Dušan Hanák spolu so scenáristom Dušanom Dušekom, kameramanom Dodom Šimončičom a hlavným predstaviteľom Jurajom Nvotom. Uvedením titulu Vadí – nevadí chce 33. Febiofest vzdať poctu režisérke, scenáristke, spisovateľke a pedagogičke Eve Borušovičovej. Zomrela vlani vo veku 55 rokov. „Je fajn, že si Evu pripomenieme rok po jej smutnom odchode filmom, ktorý sa dnes už nehrá ani v kinách, ani v televízii a ktorý vytvorila spolu so svojou sestrou,“ pokračuje Peter Dubecký. Vo filme účinkujú Alexander Bárta,...
recenzia Otec Matka Sestra Brat Záber z filmu Otec Matka Sestra Brat . Foto: FILMTOPIA

recenzia Otec Matka Sestra Brat

Otec Matka Sestra Brat – názov nového filmu Jima Jarsmucha odkazuje na staré šlabikárové predstavy o ukážkovej nukleárnej rodine, svete pre seba, s presne zadefinovanými rodovými a sociálnymi rolami. No namiesto jednej rodiny prezentuje sled troch poviedok. Ich tituly odkazujú vždy iba na jeden segment šlabikárovej predstavy a ich obsah na jej vážne narušenie. V prvej poviedke otec upratuje svoj dom kdesi v zasneženom zapadákove (tak ho nazve dcéra) Spojených štátov. Zdá sa, že v skutočnosti iba nemotorne prekladá krabice z jedného miesta na druhé. Nestihne ani rozvešať bielizeň, kým dorazia jeho dve dospelé deti. Huhňavo a ustarostene sa im potom snaží niečo ponúknuť. No prinesie iba vodu a zrejme vo svojej zanedbanosti a dezorientácii nič iné doma ani nemá. (Chvíľu ho podozrievame, že voda je iba maskovací manéver skrývajúci jeho alkoholizmus, no množstvo kníh z antickej literatúry a kritickej filozofie, aj nádherný výhľad na jazero ako vytrhnutý z Thoreauovho Waldenu alebo života v lese naznačujú niekdajší potenciál. Rolexky na jeho ruke zas skrývajú tajomstvo, ktoré vyjde na povrch v závere). V ďalšej poviedke matka, vytrhnutá z celkom iného sveta, elegantná dáma v červených šatách, telefonuje s terapeutkou predtým, ako uvíta svoje dve dcéry. A v tretej sa brat so sestrou vezú ulicami Paríža na ceste k prázdnemu bytu po svojich rodičoch. Tí zahynuli počas leteckého nešťastia. Tajnosti, klamstvá aj teplo...
Zobraziť všetky články