Andrej Kolenčíl. FOTO: Admiralfilms.sk

Zásadné filmy Andreja Kolenčíka

Andrej Kolenčík, režisér a výtvarník

Písmo: A- | A+

Dokumentárny horor Dominion spochybňuje oprávnenosť nadvlády ľudstva nad živočíšnou ríšou.

Ak by som mal vybrať film, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil môj život, tak by to bol pravdepodobne film Dominion (r. Chris Delforce), ktorý produkoval Joaquin Phoenix. Tento dokumentárny horor odhaľuje temnú stránku moderného živočíšneho poľnohospodárstva a spochybňuje morálnosť a oprávnenosť nadvlády ľudstva nad živočíšnou ríšou. Hoci sa zameriava najmä na zvieratá využívané na potravu, skúma aj ďalšie spôsoby, akými ľudia zvieratá používajú a zneužívajú vrátane odievania, zábavy a výskumu. Film odporúčam všetkým milovníkom mäsa a živočíšnych výrobkov, prípadne fanúšikom hororového žánru. Má silu pozitívne ovplyvniť divákov a zároveň ich oboznámiť s informáciami, o ktorých doteraz nič netušili. 

Záber z dokumentárneho hororu Joaquina Phoenixa Dominion. Zdroj: Dominionmovement
Záber z dokumentárneho hororu Joaquina Phoenixa Dominion. Zdroj: Dominionmovement

Menej otrlí diváci môžu siahnuť po dokumentárnom filme Gunda (r. Victor Kossakovsky), ktorý na rovnakú tému nazerá predsa len poetickejšou a výtvarnejšou optikou. 

Aj z domácej tvorby skúsim vybrať filmy, ktoré som videl nedávno a potešili ma: silným zážitkom boli pre mňa dokumentárne filmy Lapilli (r. Paula Ďurinová) a Prezidentka (r. Marek Šulík). 

Lapilli treba vidieť na veľkom plátne. Je to citlivý, kontemplatívny film, ktorý je zároveň osobnou výpoveďou režisérky. Prezidentka je zas svižnou jazdou od začiatku do konca a bolo pre mňa interesantné nahliadnuť do zákulisia života vrcholovej političky a vidieť celý jej ansámbel, ktorý ju obklopuje. Film mapuje obdobie jej výkonu úradu a udalosti, ktoré v spoločnosti za tento relatívne krátky čas prebehli. Človek si uvedomí, ako rýchlo sa veci v našej spoločnosti menia, mnohokrát až desivým spôsobom, a že zápas o demokratické hodnoty sa nikdy nekončí. 

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články