Andrej Kolenčíl. FOTO: Admiralfilms.sk

Zásadné filmy Andreja Kolenčíka

Andrej Kolenčík, režisér a výtvarník

Písmo: A- | A+

Dokumentárny horor Dominion spochybňuje oprávnenosť nadvlády ľudstva nad živočíšnou ríšou.

Ak by som mal vybrať film, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil môj život, tak by to bol pravdepodobne film Dominion (r. Chris Delforce), ktorý produkoval Joaquin Phoenix. Tento dokumentárny horor odhaľuje temnú stránku moderného živočíšneho poľnohospodárstva a spochybňuje morálnosť a oprávnenosť nadvlády ľudstva nad živočíšnou ríšou. Hoci sa zameriava najmä na zvieratá využívané na potravu, skúma aj ďalšie spôsoby, akými ľudia zvieratá používajú a zneužívajú vrátane odievania, zábavy a výskumu. Film odporúčam všetkým milovníkom mäsa a živočíšnych výrobkov, prípadne fanúšikom hororového žánru. Má silu pozitívne ovplyvniť divákov a zároveň ich oboznámiť s informáciami, o ktorých doteraz nič netušili. 

Záber z dokumentárneho hororu Joaquina Phoenixa Dominion. Zdroj: Dominionmovement
Záber z dokumentárneho hororu Joaquina Phoenixa Dominion. Zdroj: Dominionmovement

Menej otrlí diváci môžu siahnuť po dokumentárnom filme Gunda (r. Victor Kossakovsky), ktorý na rovnakú tému nazerá predsa len poetickejšou a výtvarnejšou optikou. 

Aj z domácej tvorby skúsim vybrať filmy, ktoré som videl nedávno a potešili ma: silným zážitkom boli pre mňa dokumentárne filmy Lapilli (r. Paula Ďurinová) a Prezidentka (r. Marek Šulík). 

Lapilli treba vidieť na veľkom plátne. Je to citlivý, kontemplatívny film, ktorý je zároveň osobnou výpoveďou režisérky. Prezidentka je zas svižnou jazdou od začiatku do konca a bolo pre mňa interesantné nahliadnuť do zákulisia života vrcholovej političky a vidieť celý jej ansámbel, ktorý ju obklopuje. Film mapuje obdobie jej výkonu úradu a udalosti, ktoré v spoločnosti za tento relatívne krátky čas prebehli. Človek si uvedomí, ako rýchlo sa veci v našej spoločnosti menia, mnohokrát až desivým spôsobom, a že zápas o demokratické hodnoty sa nikdy nekončí. 

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ondrej Nepela Jakubisko Záber z filmu Juraja Jakubiska Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ

návraty Ondrej Nepela

Niektoré filmy nestarnú, iné starnú s gráciou, na ďalších sa zub času podpíše výraznejšie. V novej rubrike Návraty sa vraciame k starším filmom, ktoré buď prichádzajú do kín v obnovenej premiére, alebo si pozornosť zaslúžia z iného dôvodu. Krátky dokumentárny portrét Ondrej Nepela nakrútil Juraj Jakubisko v roku 1973, keď Ondrej Nepela poslednýkrát reprezentoval Československo na majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní a keď už otvorene hovoril o konci svojej vrcholovej športovej kariéry. Juraj Jakubisko sa počas svojej dlhej filmárskej dráhy prejavil ako invenčný a hravý tvorca nielen v celovečerných hraných filmoch, ale aj v niekoľkých krátkych dokumentoch. V prvej fáze normalizácie, v rozpätí necelých dvoch rokov (1972-73), nakrútil v Krátkom filme Bratislava tri dokumentárne filmy. Najznámejším z nich je takmer psychedelicky budovateľská Stavba storočia (1972) o výstavbe slovenskej časti tranzitného plynovodu. Dosť sa popísalo aj o jeho neskoršom štylizovanom sociálnom dokumente Bubeník červeného kríža (1977). Dnes je však ideálny čas vrátiť sa k jeho pôvabnému dokumentárnemu portrétu krasokorčuliara Ondreja Nepelu. Koncom októbra totiž prišiel do kín debut Gregora Valentoviča Nepela s Josefom Trojanom v role Ondreja Nepelu, a hneď v januári sa očakáva premiéra filmu s rovnakým hrdinom, tentoraz od režiséra Jakuba Červenku a s Adamom Kubalom v hlavnej úlohe. Juraj Jakubisko a Ondrej Nepela. Foto: archív SFÚ/archív Juraja Jakubiska Ondrej Nepela a filmová hra Na rozdiel od oboch hraných...
Zobraziť všetky články